Jules Verne a dobrodružná cesta do stredu Zeme: analýza diela

Táto práca bola overená naším učiteľom: 15.01.2026 o 21:10

Typ úlohy: Slohová práca

Pridané: 15.01.2026 o 20:52

Úvod

„Cesta do stredu Zeme“ je zmesou vedeckých poznatkov, fantázie a napínavého dobrodružstva. Jules Verne v nej odvážne spojil dobové vedecké teórie s predstavivosťou, pričom vytvoril text, ktorý je stále fascinujúci i pre dnešného čitateľa. Práve schopnosť diela kombinovať poznanie s dramatickým príbehom robí z Verneho knihy jedinečný most medzi minulosťou a súčasnosťou. Tento román nie je len cestopisom nemožným svetom, ale aj zamyslením nad tým, kde končí svet vedy a začína úžas nad neznámym.

Cieľom tejto eseje je analyzovať najdôležitejšie tematické línie románu, priblížiť hlavné postavy a ich motivácie, rozobrať význam vybraných dobrodružných etáp, poukázať na symboliku a filozofické odkazy knihy a tiež zamyslieť sa nad jej postavením v dnešnej spoločnosti.

I. Historicko-kultúrny kontext diela

V období, keď vznikala „Cesta do stredu Zeme“, sa Európa menila vďaka priemyselnej revolúcii a vedeckým objavom. Vznikali nové odvetvia – geológia, paleontológia či fyzika. Vzdelanci ako Alexander von Humboldt či Charles Lyell podnecovali záujem o dejiny Zeme, prírodu aj skúmanie jej tajomstiev. Kniha nadväzuje na dobrodružné cestopisy tej doby – napríklad na populárne zápisky slovenského cestovateľa Mórica Beňovského, ktoré dokazovali, že aj ľudia z malých krajín môžu byť objaviteľmi.

Samotné miesta deja majú svoj kultúrny význam. Román začína v Hamburgu, ktorý symbolizuje racionálne centrum Európy, mesto s bohatou univerzitnou tradíciou a ochotou prijímať nové myšlienky. Putovanie hrdinov vedie na Island – krajinu protikladov, drsnej prírody, gejzírov, lávových polí a sopiek. Pre slovenského čitateľa môže Island evokovať podobnosť s tatranskou divočinou či s prírodnými legendami slovenskej mytológie.

II. Hlavné témy a motívy knihy

Ďalším dôležitým motívom je veda ako nástroj hľadania pravdy. Profesor Otto Lindebrock je typickým vedcom 19. storočia – oddaný faktom, metodológii a dôvere vo vlastné poznanie. Jeho postava môže pripomínať aj slovenských bádateľov, ako bol Štefan Anián Jedlík, vynálezca a fyzik, ktorý vytrvalo hľadal nové poznatky aj za hranicami vtedajšej vedy. Axel ako Lindebrockov synovec je spočiatku plný pochybností, no postupne ho fascinácia neznámym vtiahne do objavovania nových svetov. Jeho premena pripomína mnohých mladých čitateľov, ktorí sa učia veriť vlastným schopnostiam a prekračujú hranice vlastných strachov.

Podzemný svet románu funguje ako metafora neprebádaných hĺbok nielen Zeme, ale aj ľudskej duše. Skúmanie týchto priestorov pripomína pohľad na vedecký pokrok: každý objav dokáže vyvolať úžas, no tiež sa za ním môže skrývať nebezpečenstvo. Príroda je v diele Vernovho dôb zlomyseľná aj ohromujúca, presne ako sa zdala slovenským básnikom z obdobia romantizmu, napríklad Samovi Chalupkovi, ktorý vo svojich veršoch často zdôrazňoval silu prírody a jej nevyspytateľnosť.

V neposlednom rade je tu motív odvahy, priateľstva a spolupráce. Hans, islandský sprievodca, predstavuje človeka spätého s prírodou, ktorý využíva odhad, skúsenosti a nebojí sa riskovať. Bez jeho odvahy a ochoty pomáhať by hlavní hrdinovia v podzemí neprežili. Tento motív možno prepájať aj s veľkými slovenskými príbehmi kolektívnej odvahy – napríklad s povstaniami alebo s príbehmi o tom, ako dedinská komunita čelí nešťastiam.

III. Charakterová analýza hlavných postáv

Axel – profesorov synovec – je na začiatku skôr pasívny účastník príbehu. Bojí sa nových vecí, pochybuje o možnosti zdolať všetky prekážky. Postupne však prekonáva strach a stáva sa plnohodnotným členom expedície. V jeho premene možno vidieť aj typický vývin mladého človeka, ktorý vďaka novým skúsenostiam nadobúda sebadôveru. Axel je zrkadlom čitateľa: jeho obavy, úspechy i pochybnosti robia príbeh autentickým.

Hans – nenápadný, no hrdinský islandský sprievodca – zosobňuje hodnoty praktickosti, pokojného rozumu a fyzickej zdatnosti. Je to muž činu, ktorý nehovorí veľa, no jeho skutky často zachraňujú situáciu. Na Slovensku by sme mohli jeho typ pripodobniť postave z Dobšinského rozprávok – statočnému zbojníkovi alebo poľovníkovi dôverujúcemu vlastnému inštinktu viac ako vedeckým poučkám.

IV. Hlavné etapy a kľúčové momenty cestovania

Putovanie na Island je začiatkom cesty do neznáma. Príroda tejto krajiny je surová, drsná a nádherná. Sopka Sneffels, ktorá je považovaná za bránu do podzemia, nadobúda v knihe až magickú symboliku. Pripomína to slovenské povesti o Jánošíkovi, ktorý sa ukrýval v jaskyniach – príroda je často v našej kultúre vnímaná ako portál do skrytých svetov.

Podzemný svet románu je plný ohromujúcich javov. Hrdinovia objavujú podzemné more, gigantické huby, prastaré živočíchy – vrátane dinosaurov. Práve tieto opisy reprezentujú nielen vedeckú fantáziu, ale aj výnimočnú schopnosť autora vytvárať napätie a úžas. Podobne ako Pavol Dobšinský v slovenských rozprávkach čitateľovi predostiera svet, kde je všetko možné.

Najdramatickejšou etapou je bezpochyby zápas s podzemnými tvormi a útek pred prírodnými živlami. Adrenalín, strach i nádej sa tu prelínajú a čitateľ môže hlboko precítiť pocit ohrozenia a úľavy. Záver – výbuch sopky a návrat do civilizácie – funguje ako symbolické znovuzrodenie a návrat do známeho sveta, kde už nič nie je také ako predtým.

V. Význam a odkaz diela pre dnešného čitateľa

Verneho práca spája vedu s fantáziou, čím ukazuje, že poznanie nie je len doménou suchých faktov, ale aj sily predstavivosti. V dnešnej dobe, keď sa objavujú nové možnosti v oblasti vesmírnych letov alebo genetiky, je dôležité učiť sa snívať a pritom stáť nohami na zemi. Tvorivosť, ktorú dielo podnecuje, nachádza odozvu aj u slovenských inžinierov a vedcov, ktorí posúvajú hranice poznania.

Dôležitým odkazom príbehu je i nutnosť rešpektovať prírodu. Kniha nám pripomína, aké je naše chápanie sveta stále obmedzené a ako veľmi je dôležité chrániť a skúmať jeho zákutia s pokorou. Slovenské pohoria, jaskyne či prírodné pamiatky sú tiež nevyčerpateľnou studnicou tajomstiev, ktoré čakajú na svojich objaviteľov.

V neposlednom rade je „Cesta do stredu Zeme“ súčasťou svetového literárneho dedičstva. Slovenskí prekladatelia a vydavatelia prispeli k tomu, že Verne je každoročne objavovaný ďalšími generáciami študentov a čitateľov, pričom kniha často býva odporúčanou literatúrou na hodinách slovenského jazyka.

Záver

Osobne vnímam túto knihu ako pozvanie objavovať svet i samých seba – rovnako, ako to robili slovenskí cestovatelia, vedci či umelci, ktorí neúnavne hľadali nové horizonty. Verne svojím štýlom dokázal tvoriť napätie aj atmosféru a jeho jazyk je prekvapivo moderný aj pre dnešného študenta.

Verím, že každý, kto sa odváži vydať na podobnú cestu za hranice známeho, môže v diele nájsť nielen zábavu, ale aj inšpiráciu k poznávaniu, spolupráci a rešpektu k prírode. Zároveň pozývam všetkých čitateľov, aby objavovali ďalšie Vernove príbehy – veď literatúra, ktorá spája vedu a sny, nás môže naozaj priviesť až do stredu Zeme… alebo kamkoľvek, kam naše odhodlanie a predstavivosť dokáže zájsť.