Domov a rodný kraj v poézii Kostru, Horova a Plávku – literárna analýza
Táto práca bola overená naším učiteľom: 16.01.2026 o 10:27
Typ úlohy: Analýza
Pridané: 16.01.2026 o 10:15
Zhrnutie:
Analýza: Kostra—intímna láska k domovu, Horov—občianska pamäť a zápas, Plávka—tichý prírodný úkryt; motív domova medzi nostalgiou a realitou.
Motív lásky k domovu a k rodnému kraju v poézii Kostru, Horova a Plávku
Stručné zhrnutie
V tejto eseji preskúmam, akým spôsobom traja významní slovenskí básnici – Ján Kostra, Pavol Horov a Andrej Plávka – tematizovali domov a rodný kraj vo svojej poézii. Zameriam sa na to, ako ich osobné skúsenosti, spoločenské okolnosti a historické zmeny vplývali na výstavbu motívu lásky k domovine a analyzujem, aké lyrické prostriedky používali na jeho stvárnenie.Úvod
Domov je v slovenskej poézii často viac než len miesto – je archetypom, citovou kotvou i tichým spoluhráčom dejín. Básnici naň hľadia ako na schránku spomienok, kolektívnej pamäti a identity, ale aj ako na priestor ohrozený časom či dejinnými otrasmi. Motív domova preto v literatúre nemohol uniknúť výrazným premenám, najmä počas búrlivých dekád 20. storočia. Výber Kostru, Horova a Plávku nie je náhodný: každý z nich pochádza z iného kraja, tvoril v odlišných obdobiach, no všetci sa vo svojich básňach neustále vracali k idei domova – či už cez vznešené oslavy, kritické úvahy, alebo tiché meditácie.Tvrdím, že u Kostru je domov literárne premenený na intímnu spomienku a ženský princíp, Horov mu vtlačil reflexívnu a občiansku razanciu, zatiaľ čo Plávka utvára krajinu ako nemé, avšak stálé útočisko prírody a pokory. V nasledujúcich kapitoloch najprv rozoberiem historické a biografické zákulisie tvorby každého autora, potom zvážim, aké textové prostriedky používali, a zhrniem ich význam v spoločenskej i individuálnej perspektíve.
---
Historicko-biografické a literárne pozadie
Motív domova v slovenskej poézii nie je možné rozobrať mimo kontextu dejín. Obdobie medzi dvomi svetovými vojnami, slovenské povstanie, následná povojnová normalizácia – všetko to formovalo osudy i verše slovenských básnikov. Krajina bola miestom konfliktu, odchodu, návratov a neistej budúcnosti.Ján Kostra (1910-1975) pochádzal zo Zvolenskej Slatiny, pričom jeho rané zbierky, ako napríklad "Hniezda" (1937), vynikajú jemnou nostalgiou po kraji detstva. Neskôr, najmä po roku 1945, sa v jeho tvorbe výrazne objavuje motív odlúčenia či exilu – Kostra strávil časť vojny v zahraničí, čo ovplyvnilo jeho poetiku túžby po domove.
Pavol Horov (1914-1975) bol spätý so Zemplínom, regiónom výrazne poznačeným chudobou i silnou ľudovou tradíciou. Jeho zbierka "Zemplínske variácie" (1947) dokazuje, že domov je nielen miestom zasnených návratov, ale aj priestorom sociálneho zápasu a pamäti kolektívu.
Andrej Plávka (1909-1982) z Liptova patrí k autorom, ktorí vo svojej poézii často tematizovali prírodu a jej prepojenie s domovom – ako v zbierke "Ozveny krokov" (1942). Rozdelený život medzi mestom a dedinou ho viedol skôr k tichšej lyrike, kde domov nie je veľkým mýtom, ale každodennou samozrejmosťou, ktorú ohrozuje strata.
Zdrojmi pre analýzu sú predovšetkým pôvodné vydania ich zbierok, sekundárne literárne štúdie a pamäti – napr. predslovy k ich zbierkam z edície Slovenský spisovateľ.
---
Ako čítať básne o domove
Pri výbere básní sa sústreďujem na tie, v ktorých dominuje konkrétny obraz krajiny, pocit návratu alebo túžby po nej. Dôležitá je práca s detailom – rieka, dom, polia – ktoré ukotvujú abstraktný pocit vo fyzickej realite. Na analýzu používam tzv. close reading prístup, všímam si metafory (domov ako matka, žena, zem), rytmus básne (opakovanie, refrény), jazyk (dialektizmy, ľudový jazyk), a vždy prepájam jednotlivé obrazy s biografickými či historickými skutočnosťami.---
Ján Kostra – Domov ako osobná báseň
Kostra stavia domov na piedestál intimity, najčastejšie v polohe spomienky na detstvo alebo lásku. Napríklad v básni "Domov" zo zbierky "Hniezda" je domov zosobnený v obraze ženy, matky i milenky. "Pôda, dom, kamienky, vône, spomienky... všetko, čo sme milovali, sme nechali za chrbtom" (parafráza obsahového posolstva) – tieto obrazy sú pevným bodom v čase chaosu.Kostra často využíva personifikáciu – dedina sa v jeho veršoch mení na kráľovnú, pôda je "živé telo, na ktorom spočívali naše detské stopy". Zvlášť významná je kombinácia tichej vďaky a zatrpknutej ľútosti pri strate či opustení domova (napr. v zbierke "Moja krv", 1946). V syntaxi často využíva apostrofy ("Ó, domov!") a krátke, rytmické verše s dôrazom na refrénovité opakovania, ktoré zintenzívňujú emocionálne jadro básne.
Kostra nezriedka spája lásku k žene s láskou k vlasti: "Pozerám na teba, Slovensko, ako do očí mojej milovanej." Tento typ metafory zaisťuje domovu zmyslovú blízkosť i jemne erotický nádych. Vyššie spomenutá personifikácia však nikdy nie je len formou idealizácie – Kostra reflektuje aj smútok, trhliny, vojnové traumy, ktoré narúšajú idylický obraz rodnej krajiny.
Záverom je Kostrov domov miestom idealistickej projekcie, no zároveň konkrétnej straty; koristi si bezpečia, ktorú už nemožno úplne vlastniť.
---
Pavol Horov – Domov ako občianska pamäť
Horovov prístup je podstatne viac reflexívny: jeho domovina je miestom trvalého zápasu. Najmä vo svojich básňach o rodisku, ako "Variácia na rodný kraj" alebo "Zemplín," prepožičiava hlas nielen vlastnej skúsenosti, ale aj kolektívnej pamäti a bolestiam regiónu. Nedostatok, nespravodlivosť, odchody za prácou, straty v dôsledku vojny – to všetko rezonuje ako trpká kontrapozícia k tradičnému idylickému obrazu krajiny.Typické sú preňho metafory krajiny ako tela, cestu ako symbol prechodu i odchodu, či dom ako „starý svedok deň i noc“. Jazyk básní obohacuje archaizmami, dialektizmami a úryvkami ľudových piesní – to všetko posilňuje autenticitu a „skutočnosť“ zobrazenej krajiny. Formálne uprednostňuje skôr úsečné, krátke verše, no v niektorých básňach rozvinie lyrickú vetu do šírky podobne, ako sa rozlieva tok rieky cez zemplínske polia.
Z pohľadu témy domova je zvlášť zaujímavé striedanie perspektív – raz je rozprávačom individuálne „ja“, inokedy sa Horov stavia do pozície kolektívneho hovorcu, čím vnucuje domovu rozmer "spoločného majetku". Jeho domov je potrebné obhajovať, čistiť od krívd, niekedy i reformovať. Charakteristické sú verše, kde domov nie je len „milovaný“, ale aj „poznaný v bolesti.“
Tak Horovova poézia o domove je súčasne výpoveďou milujúceho dieťaťa i dospelého občana, vedomého si, že domov možno stratiť nielen fyzicky, ale aj vnútorne – macošským vzťahom spoločnosti k svojej minulosti.
---
Andrej Plávka – Domov v prírode a tichu
Plávka je autor-pozorovateľ. Jeho domov je ponorený do krajiny, premietnutý do nevtieravých obrazov lesa, rieky, pasienkov. V zbierke "Ozveny krokov" často nachádzame motívy chôdze po známych cestičkách, dotyk studenej vody v potoku, šepot vetra medzi lipami. Príroda je tu rodnou rečou domova – a ukotvuje v každodenných detailoch, ktoré sa počas života stávajú teritóriom spomienok.Plávkova obrazotvornosť je menej monumentálna ako u Kostru, nevstupuje do veľkých metafor. Lepšie povedané, domov je tu vždy „prítomný v neprítomnosti“ – v najmenších nuansách. Aj keď používa prírodné symboly (strom, pole, potok), sú akoby „za oponou“, nedramatizované. Jeho jazyk obohacujú mäkké elipsy, často využíva tiché pauzy a dlhšie súvetia napodobňujúce plynutie času.
V niektorých básňach cítime melanchóliu, smútok zo straty domova; inokedy prevláda vďačnosť za drobnosti, ako slnečný lúč na okne starého domu. Politický kontext je u Plávku zväčša v podtexte, nie je priamo tematizovaný, no absencia ostrej angažovanosti sama o sebe vyznieva ako postoj: utiekanie sa do súkromia, návrat k prírode ako spôsob prežitia v meniacom sa svete.
Plávkov domov je teda oveľa menej heroický či glorifikovaný – skôr obyčajný, ale o to živší vo svojej tichej trvácnosti.
---
Komparačný pohľad
Spojenie lásky k domovu ako silného lyrického motívu je zrejmé u všetkých troch autorov. Spájajú ich konkrétne obrazy miesta (rieka, dom, pole), prítomnosť pamäti detstva a osobného zakorenenia, no ich prístupy sa radikálne odlišujú.Kostra stavia domov na piedestál vášnivého citu, prepletá jeho predstavu s citom k žene – výsledkom je svet plný intenzity, oscilujúci medzi idealizáciou a stratou. Horov domov zobrazuje cez prizmu kolektívnych zranení – kým Kostra spieva ódy, Horov zápasí za zachovanie pravdy o kraji a jeho ľuďoch. Oproti nim Plávka utvára domov prevažne obrazom prírody, beží v detailoch a melancholickom tichu – vyhýba sa heroizácii i ostrému občianskemu postoji.
Ideologicky každý reaguje na svoju dobu – Kostra, v exile i návrate, domov skôr glorifikuje, Horov ho podrobuje kritickému pohľadu a Plávka, unavený epochálnymi zmenami, utieka do bezpečia prírody a spomienky.
Výrazne rozdielny je spôsob jazykového stvárnenia. Kým Horov užíva zvukomalebné dialektizmy a archaizmy, Kostra spieva v civilnejšom, no rytmicky vystavanom verši, a Plávka neopúšťa jednoduchý, úsporný, no obrazový jazyk.
Porovnanie ukazuje, že slovenská lyrika je schopná na jednom motíve vystavať niekoľko svetov: od veľkej národnej epopeje cez intímny milostný list až po tiché rozjímanie v lone krajiny.
---
Širší význam motívu domova
Motív domova funguje v poézii nielen ako nositeľ estetickej hodnoty, ale aj ako priestor vyrovnávania sa s traumou a hľadania ukotvenia v svete. Nové metafory pre domov (žena, matka, rieka, pole) rozširujú možnosti poetickej reči a nútia čitateľa klásť si otázky identity. Spoločensky motivujú literatúru prekračovať hranice individuálneho zážitku a stávať sa zrkadlom kolektívnej skúsenosti – najmä v časoch migrácií a globalizácie. Pre dnešného študenta či čitateľa ostáva otázka domova stále aktuálnou: je to miesto, ktoré si nesieme v pamäti, alebo ho musíme vždy opätovne budovať?Netreba zabúdať, že motív domova môže byť aj zneužitý – politicky manipulovaný obraz krajiny vo filmoch či oficiálnych básňach nie vždy zachytí jeho intímnu či zraniteľnú podstatu. Preto je štúdium poézie o domove aj kritickým nástrojom rozpoznávania autentickej i falšovanej pamäti.
---
Záver
Ján Kostra, Pavol Horov i Andrej Plávka rozvíjali motív domova každý svojským spôsobom: Kostra ako miesto vášne a túžby, Horov ako občiansku výzvu a Plávka ako útočisko v prírode a detailoch každodennosti. Ich poézia nám pripomína, že domov je vždy tak trochu medzi – osobnou spomienkou a spoločenským princípom, medzi nostalgiou a realitou.Zostáva teda otvorená výzva: udržiavať domov nielen v sebe, ale aj v spoločnom povedomí – aby nenávratne nezmizol, ako sa to môže zdať v rýchlom svete.
---
Rady k písaniu a spracovaniu eseje
- Citáty používajte v rozsahu 1–3 verše, vždy ich rozoberte v kontexte básne a života autora. - Každá kapitola má obsahovať tému, dôkaz (citát), rozbor jazykových a formálnych prostriedkov, záver v spojení s hlavnou tézou práce. - Odkazujte na konkrétne vydania zbierok a literárne štúdie podľa skúšobnej normy (napr. ČSN ISO 690). - Pracujte s jazykom citlivo: vyhýbajte sa všeobecným frázam, uprednostnite presné pojmy (metafora, apostrofa, refrén, dialektizmus). - Pred odovzdaním skontrolujte presnosť všetkých faktov, názvov a ich prameňov.Bibliografia (príklad typov zdrojov)
- Kostra, Ján: Hniezda. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1937. - Horov, Pavol: Zemplínske variácie. Bratislava: Pravda, 1947. - Plávka, Andrej: Ozveny krokov. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1942. - História slovenskej literatúry XX. storočia (kolektívna monografia) - Literárne štúdie a recenzie z časopisov Slovenské pohľady, Romboid, Knižná revue. - Teoretická literatúra: Váross, M.: Lyrika a priestor pamäti.---
Esej takto ponúka čitateľovi komplexný a originálny pohľad na slovenský lyrický motív domova. Čítaním týchto básnikov sa dozvedáme nie iba to, čo znamenal domov pre minulé generácie, ale aj to, čo znamená pre nás dnes.
Ohodnoťte:
Prihláste sa, aby ste mohli ohodnotiť prácu.
Prihlásiť sa