Kľúčové motivy slovenskej literatúry 19. storočia v maturitnej téme

Táto práca bola overená naším učiteľom: 15.01.2026 o 16:01

Typ úlohy: Slohová práca

Pridané: 15.01.2026 o 15:39

Úvod

Romantizmus na Slovensku charakterizovali ideály slobody, viery v možnosť zmeny a povýšenie národa na úroveň ostatných európskych spoločenstiev. Literatúra 19. storočia tak nebola len umeleckým prejavom, ale predovšetkým nástrojom formovania povedomia a mravných postojov. Hlavnými témami sa stali otázky dobra a zla, cti, práce, ale aj lásky a krásy prírody, ktorá bola v literatúre vyjadrená nielen ako scenéria, ale aj ako symbol domova a pokračovania života.

Andrej Sládkovič a Pavol Országh Hviezdoslav predstavujú dve emblematické postavy slovenskej literatúry, ktoré sa hlboko a originálne vyjadrovali ku všetkým štyrom vyššie uvedeným motívom. Sládkovičova poetika je úzko spätá s ideálmi romantizmu, kde láska, ľud i práca splývajú v úsilí o osobné i národné povznesenie. Naopak Hviezdoslav, žijúci už na prelome realizmu a symbolizmu, poukazuje často na zložitejší, niekedy až tragický rozmer ľudskej existencie, prírody i samotnej práce.

Cieľom tejto eseje je analyzovať a porovnať, ako sa motívy človeka, ľudu, prírody a práce odzrkadľujú v tvorbe Andreja Sládkoviča na pozadí jeho diel Marína a Detvan, a ako k týmto témam pristupuje Pavol Országh Hviezdoslav – s dôrazom na rozličné poetické, spoločenské i filozofické východiská oboch autorov.

---

Andrej Sládkovič – život a kontext tvorby

Významnou udalosťou v jeho živote bolo stretnutie s Ľudovítom Štúrom na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde sa Sládkovič zapojil do známeho „Spoločnosti česko-slovenskej“ a pod Štúrovým vplyvom sa začal zaujímať o ľudovú slovesnosť. Práve to ovplyvnilo jeho neskoršiu snahu o umelecké povýšenie slovenského jazyka, ktorý sa v tej dobe ešte len formoval.

Štúdium filozofie a teológie vo Wittenbergu a neskôr v Halle (Nemecko) ešte viac rozšírilo obzory mladého Sládkoviča. Do jeho tvorby prenikli vplyvy Hegla a nemeckých idealistov, ako aj ruského básnika A. S. Puškina, čo sa odráža v hĺbke jeho reflexií o zmysle života, dobra a zla či povahy lásky a umeleckého poslania. Po návrate na Slovensko pôsobil ako vychovávateľ a neskôr ako kňaz v Rybároch a Radvani, kde aj zomrel.

Pre Sládkoviča bola literatúra nielen umeleckým, ale i verejným činom. Jeho tvorba je pevne ukotvená v kontexte národného obrodenia, kde píše v duchu povýšenia slovenského jazyka, podnecovania vlastenectva a povinnosti pracovať pre spoločné dobro. V romantizme nachádza inšpiráciu pre povýšenie individuálneho citu na spoločenský princíp; preto sa v jeho dielach prelína osobné prežívanie s národnou filozofiou.

---

Obraz človeka, ľudu, prírody a práce v tvorbe A. Sládkoviča

A) Marína

Štruktúru Maríny možno rozdeliť na dve časti. Prvá časť je silne lyrická a epická zároveň – oslavuje krásu, mladistvosť, životnú radosť a lásku, nie však len v jej osobnom zmysle, ale ako všeľudský princíp. Láska je u Sládkoviča „dušou vesmíru“, pobáda k činu, je zdrojom inšpirácie, ale niekedy aj bolesti. V druhej, reflexívnej časti sa láska transformuje do symbolu, ktorý presahuje osobné hranice a stáva sa základom morálnych a národných hodnôt.

Obraz človeka a ľudu je zobrazený veľmi dynamicky. Milenecká túžba sa v priebehu diela mení na potrebu slúžiť vyšším hodnotám. Básnik prechádza vývojom od individuálneho citu k širšiemu uznaniu zodpovednosti voči vlasti. V slávnych veršoch cítime túžbu žiť nielen pre vlastné šťastie, ale najmä pre šťastie národa: „Ja by som nevedel žiť bez lásky, no ani bez vlasti.“

Príroda je v Maríne personifikovaná do najvyššej krásy, stáva sa kulisou aj symbolom trvania, večnosti a nevinnosti. S prírodou splýva nielen krása ženy, ale aj krásy vlasti. Autor často používa obrazy hôr, lesov, lúk a slovenských krajín, ktoré mu pripomínajú domov, pokoj, čistotu i bohatstvo duše.

Práca a spoločnosť sú vo veršoch implicitne prítomné. Láska k vlasti nie je len cityplným vzdychaním, ale vyvoláva túžbu po činorodosti. Aktívny život, tvorba i práca sú chápané ako najvyšší zmysel lásky a humanizmu. Sládkovič hovorí, že len cez prácu možno uskutočniť ideály, po ktorých človek túži.

Jazyk Maríny je kombináciou knižných i hovorových foriem, využíva novotvary (sladkohlasý, lícomilý), čím rozširuje možnosti slovenského jazyka. Desaťveršová strofa umožňuje jasnejšie sústredenie myšlienok a citov.

Dielo Marína má v slovenskej literárnej tradícii nezastupiteľné miesto – je originálnym spojením individuálneho a národného posolstva, kde láska k žene i k vlasti sú dva postranné prúdy jednej rieky.

B) Detvan

Dielo reagovalo na vtedajšie politické a spoločenské situácie – najmä na maďarské útoky a snahu znevážiť slovenský národ. Sládkovič tu vytvára portrét slovenského ľudu ako hrdinského, spravodlivého a pracujúceho, čím vyzdvihuje jeho hodnoty a právo na existenciu. Symbolickým protagonistom je Martin Hudcová – predstaviteľ čistého srdca, odvahy, pravdovravnosti a mravne silného ľudu, z ktorého sa môže zrodiť budúcnosť národa.

Príroda je v Detvanovi podrobne vykreslená – autor opisuje Podpoľanie, Detvu a Poľanu s dôrazom na ich krásu, silu a zásadnú úlohu v živote Slovákov. Príroda je matka, ochrankyňa i inšpirácia – zároveň je symbolom domova, ktorý určuje identitu a perspektívu obyvateľov.

Práca a kultúra sú tu rovnako kľúčové. Remeslá, pastierstvo, rezbárstvo a ďalšie tradičné činnosti sú prezentované ako dôležitý článok spoločenského života i vyjadrenie tvorivej sily a morálnej integrity ľudu. Práca nie je len prostriedkom obživy, ale nositeľkou duchovných a národných kvalít.

Štruktúra Detvana pozostáva z piatich väčších celkov (spevov), ktoré sledujú hrdinstvo Martina, jeho životný zápas, konfrontáciu s krutou realitou a nakoniec víťazstvo mravných hodnôt. Dej je síce zasadený do čias kráľa Mateja, ale predstavuje ideál slovenského národa v čase Sládkoviča.

Jazyková stránka skladby je bohatá na ľudové výrazy, dialektizmy, slovanské zvuky a motívy, čím autor ešte viac približuje dielo slovenskému čitateľovi a upevňuje príslušnosť k tradícii.

Detvan sa stal jedným zo symbolov slovenského národného povedomia – predstavuje obraz spoločnosti, ktorá je silná svojimi cnosťami, tradíciami a pevným vzťahom k zemi.

---

Porovnanie obrazu ľudu, človeka, prírody a práce u A. Sládkoviča a P. O. Hviezdoslava

Hviezdoslav čerpá zo skúseností sedliackeho i zemianskeho prostredia hornej Oravy – najmä vo svojej trilógii Hájnikova žena, či v lyrických cykloch Letorosty a Sonety. U Hviezdoslava je obraz ľudu spojený nielen s ideálom, ale predovšetkým so sociálnou realitou. Veľakrát zobrazuje biedu, utrpenie, bodaj i mravnú silu človeka v nelahkej každodennosti.

Príroda je u Hviezdoslava nielen prostriedkom básnického obrazu, ale živým a komplexným svetom s vlastným tempom a zákonitosťami. V jeho veršoch vnímame, že príroda nie je len scenériou, ale rezonuje s vnútorným stavom človeka – je zrkadlom jeho radostí i trápení.

Aj motív práce je u Hviezdoslava centrálny, no nadobúda soció-psychologický rozmer – práca je pre neho symbolom mravnej hodnoty, ale aj zdrojom utrpenia či zápasu o dôstojnosť. Kým Sládkovič často idealizuje prácu ako nositeľku identity, Hviezdoslav ju zachytáva v celej zložitosti: ako zápas s ťažkým údelom zeme, prírody, spoločnosti aj vlastnej slabosti.

V porovnaní možno povedať, že Sládkovič predstavuje model romantického básnika – jeho ľud je idealizovaný, príroda krásna a harmonická, človek schopný veľkých citov a práce, ktorá je predovšetkým tvorivým aktom. Hviezdoslav je už kritickejší, miestami až tragický – ľud je pre neho komplexný, práca nielen radosť, ale aj trápenie, príroda je živý svet s temnými i svetlými stránkami.

---

Záver

Tvorba oboch autorov, Sládkoviča i Hviezdoslava, je pre slovenskú literatúru a národné povedomie zásadná. Ukazujú, aké dôležité je nespoliehať sa iba na ideály či kritiku, ale nachádzať rovnováhu medzi túžbou a realitou, medzi prácou ako povinnosťou a prácou ako poslaním.

Zároveň ostáva výzvou študovať neskoršiu Hviezdoslavovu poéziu a ďalších autorov, ktorí sa podobným témam venovali z nových uhlov pohľadu, napríklad Ivan Krasko s motívmi samoty a odcudzenia alebo Janko Jesenský s iróniou a spoločenskou satirou.

Osobnejšie vnímam, že literatúra by vždy mala byť zrkadlom spoločenských a národných hodnôt, pomáhať formovať morálne i umelecké postoje a inšpirovať k hľadaniu vlastnej identity v meniacom sa svete.

---

Dodatočné tipy pre písanie eseje

Pri interpretovaní motívov či symbolov si všímaj nielen povrchový význam, ale aj hlbší duchovný rozmer – napríklad príroda v Detvanovi ani v Hájnikovej žene nie je len krásna scenéria, ale aj aktívny spolutvorca života, ktorý môže človeka povzniesť i potrestať. Práca je nielen nutná činnosť, ale aj prejav vôle, charakternosti a nádeje.

Dbaj na štruktúru eseje: začni úvodom, rozvini jednotlivé body s konkrétnymi príkladmi, použi porovnanie autorov, zakonči zhrnutím a osobným postojom. Používaj spojovacie frázy na logické prepojenie myšlienok. Aj odborné termíny (lyriko-epika, symbolika, štúrovci, romantizmus, realizmus) používaj vždy správne a vo vhodnom kontexte.

---

Zhrnutie dôležitých veličín k zapamätaniu

Týmto spôsobom možno vidieť, ako slovenská literatúra 19. storočia v podaní Sládkoviča a Hviezdoslava formovala aj dnes aktuálnu tému identity, práce a vzťahu človeka k prírode i spoločnosti.