Ľudová slovesnosť ako súčasť národnej kultúry

Typ úlohy: Referát

Pridané: pred hodinou

Ľudová slovesnosť

Ľudová slovesnosť je teda dôležitou súčasťou národnej kultúry. Zachytáva nielen fantáziu ľudu, ale aj jeho každodenný život, prácu, rodinné vzťahy, historické skúsenosti a vzťah k prírode. Keď dnes čítame ľudové rozprávky, príslovia alebo počúvame staré piesne, nestretávame sa iba s textom, ale aj s minulosťou. V istom zmysle ide o živú pamäť národa. Na Slovensku má ľudová slovesnosť osobitné miesto aj preto, že výrazne prispela k formovaniu slovenskej kultúrnej identity a stala sa základom, z ktorého čerpala neskoršia umelecká literatúra.

Vymedzenie pojmu a základné znaky

Pre ľudovú slovesnosť je typická anonymnosť autora, ústne šírenie, kolektívny charakter a premenlivosť. Jedna rozprávka mohla mať na Orave trochu inú podobu než na Gemeri, inak sa spievala pieseň na Zemplíne a inak pod Tatrami. Rozprávač mohol niečo pridať, niečo vynechať, zmeniť mená postáv alebo miestne podrobnosti. Text preto nikdy nebol úplne nehybný. Žil spolu s ľuďmi, medzi ktorými sa používal.

Ďalším znakom je úzka spätosť s každodenným životom. Ľudová slovesnosť nebola od života oddelená, neexistovala iba pre umelecký pôžitok. Sprevádzala prácu na poli, svadby, pohreby, regrútky, cirkevné sviatky aj prelomové chvíle roka. Spájala sa s hudbou, tancom, zvykmi, krojmi, výtvarnými prejavmi i s ľudovou architektúrou. Stačí si predstaviť dedinské prostredie, v ktorom sa pieseň, pohyb, slovo a zvyk navzájom prelínali. Ľudová slovesnosť bola prirodzenou súčasťou života komunity.

Jazyk ľudovej slovesnosti býva jednoduchý, zrozumiteľný a zapamätateľný. Často sa v ňom využíva rytmus, rým, opakovanie či ustálené formulky. V rozprávkach sa opakujú čísla tri alebo sedem, v piesňach sa vracajú refrény, v prísloviach nachádzame stručnosť a múdrosť vyjadrenú v niekoľkých slovách. Aj preto sa tieto texty ľahko pamätali a šírili ďalej.

Historický vývin ľudovej slovesnosti

Po prijatí kresťanstva sa život ľudí v mnohých smeroch zmenil a s ním aj ľudová slovesnosť. Staré pohanské prvky síce úplne nezanikli, ale často sa premenili a spojili s kresťanskými sviatkami a zvykmi. Mnohé jarné, letné či zimné obyčaje dostali nový význam. Rozvíjali sa koledy, betlehemské hry, piesne viazané na Vianoce, Veľkú noc a ďalšie sviatky cirkevného roka. Ľudová kultúra tak vytvorila zaujímavé prepojenie starších predstáv a kresťanskej tradície. Aj dnes sa v niektorých obyčajoch dajú tušiť veľmi staré vrstvy myslenia.

Od 15. storočia sa v ľudovej slovesnosti výraznejšie objavuje historická tematika. Slovenské územie zasiahli vojny, turecké vpády, obrana hradov a rôzne tragické udalosti, ktoré sa hlboko zapísali do vedomia ľudí. Vznikali historické piesne a balady, v ktorých sa neodzrkadľujú dejiny tak, ako ich poznáme z učebníc, ale skôr cez emócie a skúsenosť obyčajného človeka. Ľudia nespievali o veľkých udalostiach preto, že by chceli písať dejiny, ale preto, že sa ich tieto udalosti bolestne dotýkali.

V 17. storočí sa rozvíjajú aj lyrické piesne a balady s dôrazom na sociálne cítenie, chudobu, odlúčenie, rodinné tragédie či neistotu života. Do popredia sa dostávajú regionálne povesti a žartovné rozprávania. Z vývinu ľudovej slovesnosti je teda zrejmé, že nejde o nemenný súbor textov. Menila sa spolu s dobou a odzrkadľovala prechod od pohanského sveta ku kresťanskej kultúre, ale aj historické skúsenosti slovenského ľudu.

Hlavné druhy ľudovej slovesnosti

Ľudová lyrika

Patria sem pracovné piesne, žatevné piesne, svadobné piesne, obradové piesne, ľúbostné piesne, vojenské a regrútske piesne, zbojnícke piesne, uspávanky či trávnice. Každý z týchto typov mal svoje miesto. Pracovné piesne pomáhali udržiavať rytmus pri spoločnej práci a zároveň ju psychicky uľahčovali. Pri žatve alebo hrabaní sena pieseň spájala ľudí a robila ťažkú robotu znesiteľnejšou.

Svadobné piesne mali osobitný význam, pretože svadba nebola iba súkromnou udalosťou dvoch ľudí, ale veľkým spoločenským a rodinným obradom. Piesne sprevádzali čepčenie, lúčenie nevesty s rodinou, príchod ženícha aj ďalšie časti svadobného obradu. Často niesli v sebe radosť, ale aj smútok z odchodu dievčaťa z rodičovského domu.

Veľmi silné sú aj vojenské a regrútske piesne. Odchod mladých mužov na vojnu alebo do vojenskej služby znamenal odlúčenie od rodiny, neistotu a strach. V týchto piesňach sa preto mieša smútok, odpor k nútenej službe i citová väzba k domovu. Podobne zbojnícke piesne neoslavujú iba dobrodružstvo, ale často vyjadrujú túžbu po spravodlivosti a odpor proti útlaku. Postava zbojníka sa v ľudovej predstave neraz mení na obrancu chudobných, hoci skutočnosť bola určite zložitejšia. Aj v tom však vidno, po čom ľud túžil: po svete, v ktorom by krivda nevíťazila.

Ľudová epika

Veršovaná epika

Balady patria k najsugestívnejším útvarom ľudovej slovesnosti. Sú dejové, ale zároveň veľmi lyrické a dramatické. Ich dej býva pochmúrny, tragický a napätý. Objavuje sa v nich vina, trest, smrť, rodinný konflikt, nešťastná láska alebo dôsledky krivdy. Medzi známe texty patrí aj balada *Rabovali Turci až do Bielej hory*, ktorá spája historickú skúsenosť s tragédiou rodiny. V balade často nebýva všetko dopovedané priamo, veľa sa naznačuje a práve to zvyšuje jej silu.

Neveršovaná epika

Fantastické rozprávky pracujú s čarovnými predmetmi, drakmi, zakliatymi princeznami, nadprirodzenými pomocníkmi či skúškami, ktoré musí hrdina splniť. K známym slovenským rozprávkam patrí *Popolvár najväčší na svete*, kde sa nenápadný a podceňovaný hrdina ukáže ako výnimočne silný a schopný. Takýto typ príbehu je ľudu blízky, pretože vyzdvihuje človeka, ktorý navonok nepôsobí významne, no v rozhodujúcej chvíli obstojí.

Známa je aj rozprávka *Kapsa, potras sa!*, v ktorej sa objavuje čarovný predmet prinášajúci blahobyt. Aj tu však nejde iba o kúzlo. Pod povrchom cítiť túžbu po spravodlivosti a po tom, aby poctivý človek neostal bez odmeny.

Zvieracie rozprávky dávajú zvieratám ľudské vlastnosti a cez ich správanie poukazujú na múdrosť, hlúposť, prefíkanosť či lakomosť. Realistické rozprávky sa zas viac držia bežného života a zdôrazňujú šikovnosť, dôvtip a životnú múdrosť.

Osobitné miesto majú povesti. Na rozdiel od rozprávok sa viažu na konkrétne miesto, udalosť alebo osobnosť. Na Slovensku poznáme množstvo povestí o hradoch, zámkoch, vrchoch a jaskyniach. Typickým príkladom je povesť o Beckovskom hrade. Takéto príbehy pomáhali ľuďom vytvoriť si vzťah ku krajine, v ktorej žili. Miesto prestalo byť iba bodom na mape; dostalo príbeh, pamäť a tajomstvo. Podobne fungujú aj povesti spojené s Alžbetou Bátoryovou, ktoré prepájajú historickú skutočnosť s legendou.

K ľudovej epike možno zaradiť aj bájky a krátke epické útvary. Bájky vysvetľovali pôvod javov, miest či zvláštností krajiny a prírody. Krátke útvary, ako príslovia, porekadlá, pranostiky, hádanky a rečňovanky, predstavujú koncentrovanú skúsenosť ľudu. Príslovie vie v jednej vete povedať to, na čo by inak bolo treba dlhé vysvetľovanie. Pranostiky zase ukazujú, ako pozorne ľudia sledovali prírodu a počasie, keďže od nich závisela úroda i prežitie.

Ľudová dramatika

Neskôr sa rozvíjali kresťanské dramatické formy, najmä betlehemské hry a koledovanie. Tieto prejavy spájali slovo, pohyb, spev i kostým. Zároveň posilňovali spolupatričnosť komunity, pretože do nich boli zapojení viacerí ľudia. Dramatickosť nájdeme aj v detských hrách, obradových scénach pri svadbách či iných kalendárnych a rodinných sviatkoch. Ľudová dramatika tak ukazuje, že slovesnosť sa neobmedzovala iba na rozprávanie alebo spev, ale mala aj javiskový, pohybový a spoločenský rozmer.

Témy a hodnoty ľudovej slovesnosti

Dôležitou súčasťou sú mravné hodnoty. V rozprávkach víťazí múdrosť nad hlúposťou, pracovitosť nad lenivosťou, dobro nad zlom. V piesňach a povestiach sa oceňuje vernosť, úcta k rodičom, odvaha, česť a spravodlivosť. Samozrejme, život nebol ideálny a ľudová slovesnosť to nezakrýva. Práve naopak, hovorí aj o chudobe, utrpení, odlúčení a nespravodlivosti. No aj v týchto chvíľach si človek zachováva túžbu po poriadku a zmysle.

Silno prítomné sú aj obavy a túžby. Strach z vojny, hladu, chorôb a smrti patril k bežnej skúsenosti minulých generácií. Zároveň sa v textoch objavuje nádej na zmenu, pomoc vyššej sily alebo aspoň na to, že krivda nebude večná. Veľmi výrazný je aj vzťah k prírode. Ročné obdobia, dážď, slnko, úroda, les, rieka či zvieratá nie sú iba kulisou. Sú súčasťou života a často aj nositeľmi symbolického významu.

Zberatelia ľudovej slovesnosti

Medzi významné osobnosti patrí Pavol Jozef Šafárik, ktorý sa venoval výskumu slovanskej kultúry, a Ján Kollár, ktorý sa zaslúžil o zber a popularizáciu ľudovej tvorby. Mimoriadne dôležité miesto má Pavol Dobšinský, bez ktorého by sme si dnes slovenskú ľudovú rozprávku len ťažko vedeli predstaviť. Jeho zbierky, najmä *Slovenské ľudové rozprávky*, patria k základným dielam našej kultúry. Vďaka nim sa mnohé príbehy zachovali a dostali sa aj do školy, knižníc a rodín.

Spomenúť možno aj Boženu Němcovú, ktorá zapisovala a literárne spracúvala rozprávkové látky z nášho priestoru. Hoci bola českou autorkou, jej zberateľská a sprostredkovateľská činnosť mala význam aj pre poznanie ľudovej tvorby na Slovensku.

Práca zberateľov je dôležitá aj preto, že umožnila porovnávať ľudovú a autorskú literatúru. Mnohí spisovatelia neskôr čerpali z ľudových motívov, obraznosti a jazyka. Bez zapisovania by sa tento zdroj postupne vytratil.

Ľudová slovesnosť v slovenskom vzdelávaní

Ľudová slovesnosť rozvíja aj jazykové a čitateľské zručnosti. Pri práci s textom si žiak všíma archaické slová, nárečové prvky, symboly a obrazné pomenovania. Učí sa porovnávať rôzne verzie toho istého príbehu a nachádzať v nich spoločné i odlišné znaky. Rozprávky a povesti navyše podnecujú interpretáciu: prečo je hrdina úspešný, čo znamená skúška, akú funkciu má čarovný predmet, aké ponaučenie prináša príslovie.

Nemenej dôležitý je výchovný rozmer. Ľudová slovesnosť vedie k úcte k tradíciám a k vlastnému kultúrnemu dedičstvu. Pomáha budovať regionálnu identitu, pretože veľa textov sa viaže na konkrétne miesta, ktoré žiaci poznajú zo svojho okolia. Keď dieťa počuje povesť o hrade, okolo ktorého chodí na výlet, získa k tomuto miestu hlbší vzťah. V tom spočíva jej osobitná sila.

Význam ľudovej slovesnosti dnes

Je tiež zdrojom inšpirácie. Rozprávkové motívy sa objavujú v modernej próze, folklórne piesne spracúvajú hudobníci v nových podobách a povestné látky ožívajú v regionálnych podujatiach či inscenáciách. To dokazuje, že ľudová slovesnosť nie je mŕtvy archív. Ak sa s ňou pracuje citlivo, dokáže osloviť aj dnešného človeka.

Napokon si zachováva aj svoje trvalé hodnoty: jednoduchosť, múdrosť, obraznosť a schopnosť vyjadriť základné ľudské skúsenosti. Témy lásky, straty, odvahy, nespravodlivosti, túžby po šťastí či potreby domova sú aktuálne v každej dobe. Možno sa mení spôsob života, ale nie podstata človeka.

Záver

Jej význam nemožno zúžiť iba na minulosť. Ľudová slovesnosť uchováva skúsenosť generácií, rozvíja jazyk, obraznosť aj mravné cítenie a pomáha nám lepšie porozumieť vlastnej kultúre. Vďaka zberateľom, škole i živej tradícii ju môžeme vnímať aj dnes. Je akousi pamäťou národa: cez piesne, rozprávky, balady a porekadlá k nám prehovára hlas minulosti, ktorý má svoju hodnotu aj pre súčasného človeka.