Hamlet od Williama Shakespeara: rozbor diela

Typ úlohy: Analýza

Pridané: pred hodinou

William Shakespeare: Hamlet

Hamlet patrí do renesančnej literatúry a zároveň predstavuje vrchol tragédie ako dramatického žánru. Renesancia priniesla zvýšený záujem o človeka, jeho individualitu, rozum, vnútorný svet a morálnu zodpovednosť. Práve to je na Hamletovi také silné: hlavná postava nie je iba nástrojom deja, ale živou osobnosťou s komplikovaným psychickým a mravným profilom. Shakespeare tu nevytvoril jednoduchý príbeh o tom, ako syn potrestá vraha svojho otca. Naopak, ukázal, že cesta k spravodlivosti môže byť bolestná, nejasná a tragická. Hlavná myšlienka diela podľa mňa spočíva v tom, že zločin narúša prirodzený poriadok sveta, a keď sa raz pravda spojí s vinou a klamstvom, následky zasiahnu jednotlivca aj celú spoločnosť.

Už na začiatku tragédie cítime, že v Dánsku niečo nie je v poriadku. Po smrti dánskeho kráľa nastúpi na trón jeho brat Claudius. Sám tento fakt by ešte nemusel pôsobiť podozrivo, ale situáciu výrazne zhoršuje to, že Claudius si veľmi rýchlo vezme vdovu po zosnulom kráľovi, kráľovnú Gertrúdu. Pre Hamleta je táto svadba bolestivá nielen ako syna, ktorý smúti za otcom, ale aj ako človeka, ktorý má cit pre morálny poriadok. Matkino správanie vníma ako zradu, slabosť a narušenie prirodzenej úcty k mŕtvemu manželovi. Rodina, ktorá by mala byť miestom istoty, sa mení na priestor neistoty a sklamania.

Skutočný konflikt sa však začína vo chvíli, keď sa na hradbách Elsinoru zjaví duch Hamletovho zosnulého otca. Tento nadprirodzený prvok nie je v diele iba ozdobou alebo senzáciou. Duch predstavuje neuzavretú minulosť, zločin, ktorý nebol pomenovaný, a vinu, ktorá stále pôsobí. Hamlet sa od neho dozvie, že jeho otec nezomrel prirodzenou smrťou, ale bol zavraždený vlastným bratom Claudiom. V tejto chvíli sa pred ním otvára strašná úloha: má pomstiť otcovu smrť. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že tým je príbeh jasný. V tradičnej pomstivej tragédii by nasledoval čin. Lenže Shakespeare vytvoril hrdinu, ktorý nad každým krokom premýšľa, pochybuje a pýta sa, čo je vlastne správne.

Hamlet je jednou z najzaujímavejších postáv svetovej literatúry práve preto, že nie je jednoduchý. Je inteligentný, citlivý, vzdelaný a mimoriadne vnímavý. Nie je to hrdina, ktorý by bez rozmýšľania vytasil meč a konal. V tom spočíva jeho sila aj tragickosť. Vidí zlo veľmi presne, dokonca možno presnejšie než ostatní, no zároveň si uvedomuje, že pomsta nie je čistý a nevinný čin. Ak zabije Claudia, odstráni vraha, ale sám sa stane vrahom. Ak duch klame, dopustí sa nespravodlivosti. Ak bude konať unáhlene, môže spôsobiť ďalšiu katastrofu. Shakespeare tak ukazuje človeka, ktorého ničí nielen vonkajší svet, ale aj vlastné svedomie.

Práve Hamletov vnútorný rozpor robí z tejto tragédie niečo viac než len dramatický príbeh. Jeho slávne úvahy o bytí a nebytí nevyplývajú zo slabosti, ale z hlbokého premýšľania o ľudskej existencii. Hamlet sa nezaoberá iba otázkou, či má zabiť Claudia. Pýta sa, čo je život, čo je smrť, kde sú hranice utrpenia a či má človek právo ukončiť vlastné muky. V slovenskom školskom prostredí sa práve táto stránka diela často zdôrazňuje, pretože ukazuje, že literatúra nie je iba sled udalostí, ale aj priestor veľkých myšlienok. Hamlet je postava, na ktorej možno sledovať psychológiu, filozofiu aj etiku zároveň.

Aby získal čas a mohol odhaliť pravdu, rozhodne sa predstierať šialenstvo. Tento motív je mimoriadne dôležitý. Hamlet si nasadí masku blázna, aby mohol hovoriť odvážnejšie, pozorovať okolie a odviesť pozornosť od svojich skutočných úmyslov. Lenže predstieranie má svoje riziká. Ostatné postavy jeho správanie nevedia správne čítať, čo vedie k chaosu, nedorozumeniam a ďalším tragickým následkom. Shakespeare tu veľmi presne ukazuje, že ak človek vstúpi do sveta pretvárky, môže sa v ňom stratiť aj sám. Hamlet sa síce snaží pomocou masky odhaliť pravdu, no zároveň tým rozkladá vzťahy okolo seba.

Význam jednotlivých postáv v tragédii je veľký, pretože každá z nich osvetľuje inú stránku Hamletovho konfliktu. Claudius je stelesnením moci získanej zločinom. Navonok pôsobí ako schopný panovník, diplomat a organizátor dvora, no vo vnútri je vinný a plný strachu. Vie, že jeho postavenie stojí na vražde, a preto sa neustále bráni odhaleniu manipuláciou, špehovaním a intrigami. Nie je to iba individuálny zločinec, ale znak skazeného systému, v ktorom sa moc opiera o lož.

Gertrúda je postava zložitejšia. Nie je taká jednoznačne zlá ako Claudius, no jej slabosť je bolestivá. Hamlet ju miluje ako matku, no zároveň ju nedokáže rešpektovať po tom, ako sa tak rýchlo vydala za Claudiusa. V jej postave sa ukazuje ľudská neistota, citová závislosť a možno aj neschopnosť čeliť pravde. Nie je to démonická žena, skôr človek, ktorý podľahol okolnostiam a vlastnej slabosti.

Osobitne tragická je Ofélia. Je to mladé dievča vtiahnuté do konfliktov, ktoré sama nespôsobila. Poslúcha otca Polónia, rešpektuje brata Learta a nevie sa slobodne postaviť ani k Hamletovi, ktorého zrejme úprimne miluje. Jej osud ukazuje, ako mocenské hry a rodinné tlaky ničia nevinného človeka. V slovenskej školskej interpretácii býva Ofélia často chápaná ako obeť sveta, v ktorom rozhodujú iní a cit nemá šancu prežiť. Jej psychický rozklad a smrť patria k najsmutnejším momentom tragédie.

Polónius predstavuje dvorana, ktorý síce pôsobí múdro a skúseným dojmom, no v skutočnosti je často smiešny, dotieravý a pokrytecký. Neustále sleduje, vypytuje sa, dáva rady a zasahuje do života svojich detí aj panovníckeho dvora. Jeho špehovanie ukazuje, že v Elsinore už nefunguje otvorenosť ani dôvera. Každý sleduje každého. Táto atmosféra je veľmi dôležitá, lebo rozklad štátu sa neprejavuje iba vraždou na vrchole moci, ale aj každodennou nedôverou medzi ľuďmi.

Leartes je zaujímavý tým, že predstavuje Hamletov protipól. Kým Hamlet premýšľa a odkladá čin, Leartes reaguje rýchlo a priamo. Keď príde o otca, okamžite túži po pomste. Shakespeare tak stavia vedľa seba dva modely správania: rozvažujúceho intelektuála a impulzívneho činu. Ani jeden z nich však neprináša šťastné riešenie. Horatio je naopak vzácnou postavou vernosti, rozumu a pokoja. V chaotickom prostredí je jedným z mála ľudí, ktorým možno veriť. Je svedkom udalostí a zároveň pripomína, že čestnosť ešte úplne nezanikla. Napokon Fortinbras, nórsky princ, predstavuje rozhodnosť a schopnosť konať. Jeho príchod v závere má symbolický význam: po skazenom dvore nastupuje niekto, kto je schopný prevziať moc a obnoviť poriadok.

K hlavným motívom diela patrí predovšetkým pomsta. Shakespeare ju však nepodáva jednoducho. Nepýta sa len, či má byť zločin potrestaný, ale aj kto má právo trestať a za akých okolností. Pomsta v Hamlete nie je hrdinský čin, ale morálna skúška. S tým úzko súvisí motív pravdy a klamstva. Na dvore sa málokto správa otvorene. Hamlet predstiera šialenstvo, Claudius predstiera nevinu, Rosencrantz a Guildenstern predstierajú priateľstvo, Polónius predstiera starostlivosť, no v skutočnosti špehuje. Pravdu je potrebné odhaliť cez náznaky, reakcie a pozorovanie. To robí z tragédie aj drámu poznania.

Veľmi silne v diele pôsobí motív smrti. Smrť je prítomná od prvej scény až po záver. Hamlet neustále rozmýšľa o pominuteľnosti života, o tom, čo zostáva po človeku, aj o tom, či smrť prináša pokoj, alebo ďalšiu neistotu. Známa cintorínska scéna s lebkou je výnimočná tým, že smrť ukazuje bez ilúzií. Nezáleží na tom, či bol človek kráľ, šašo alebo obyčajný poddaný. Všetci končia rovnako. Táto myšlienka mala silný účinok v renesancii a pôsobí aj dnes, pretože zbavuje človeka pýchy a pripomína mu hranice jeho moci.

Hamlet je zároveň obrazom rozkladu spoločnosti. Nejde iba o rodinnú tragédiu. Keď je na čele štátu vrah, ktorý vládne cez strach a manipuláciu, choroba sa prenáša do celého prostredia. Dvor sa mení na miesto podozrievania, pretvárky a morálnej neistoty. To je dôvod, prečo tragédia pôsobí aj politicky. Shakespeare naznačuje, že zlyhanie vládcu nikdy nie je len súkromnou vecou. Dotýka sa všetkých.

Z kompozičného hľadiska je dielo vystavané veľmi premyslene. Záhada na začiatku postupne prerastá do série odhalení, intríg, omylov a napätých situácií. Mimoriadne dôležitú úlohu zohrávajú monológy. Práve v nich sa čitateľ alebo divák dostáva najbližšie k Hamletovej duši. Bez týchto monológov by sme poznali len jeho činy, no nie dôvody, ktoré ho vedú k váhaniu. Shakespeare tým dosiahol, že tragédia pôsobí vonkajšie dramaticky a zároveň vnútorne filozoficky.

Jednou z najdômyselnejších scén je predstavenie kočovných hercov, teda takzvané divadlo v divadle. Hamlet dá zahrať príbeh podobný vražde svojho otca, aby pozoroval Claudiovu reakciu. Táto scéna je významná z viacerých dôvodov. Predovšetkým potvrdí Claudiovu vinu, pretože jeho nepokojná reakcia prezradí viac než akékoľvek priame obvinenie. Zároveň Shakespeare ukazuje silu umenia. Divadlo sa tu stáva zrkadlom reality a nástrojom pravdy. Je to veľmi moderná myšlienka: niekedy práve umelecké zobrazenie odhalí skutočnosť presnejšie než otvorený útok.

Hamletova tragédia má osobný, morálny aj spoločenský rozmer. Osobne stráca otca, dôveru v matku, lásku Ofélie i vlastný vnútorný pokoj. Morálne trpí preto, že pozná povinnosť, ale nevie ju naplniť bez pochybností. Spoločensky žije v prostredí, kde čestnosť ustupuje moci a strachu. Práve táto viacvrstvovosť spôsobuje, že dielo je stále aktuálne. Aj dnešný človek sa stretáva s manipuláciou, neúprimnosťou, tlakom okolia a neistotou, komu možno veriť. Mladým ľuďom môže byť blízke najmä Hamletovo váhanie. Dnešná doba síce nežiada pomstu za vraždu otca, ale často núti človeka rozhodovať sa pod psychickým tlakom, medzi tým, čo cíti, a tým, čo od neho očakáva okolie.

Na hodinách literatúry na slovenských školách sa Hamlet zvyčajne rozoberá nielen ako významná tragédia, ale aj ako text, ktorý učí čítať medzi riadkami. Študent sa pri ňom učí analyzovať postavy, motívy, symboly, kompozíciu a jazyk. Zároveň sa učí argumentovať: prečo Hamlet koná tak, ako koná, či je jeho váhanie prejavom slabosti alebo zodpovednosti, či je Claudius iba zločinec, alebo aj schopný politik. Takéto otázky rozvíjajú čitateľskú gramotnosť aj schopnosť samostatne myslieť, čo je pri štúdiu literatúry veľmi dôležité.

Jazyk diela je bohatý, obrazný a myšlienkovo hlboký. Shakespeare využíva kontrasty, symboly, slovné hry aj výrazné metafory. Jazyk pritom vždy súvisí s psychikou postáv. Hamlet hovorí inak v monológoch, inak pri výsmechu Polóniovi a inak pri rozhovoroch s Horatiom. Claudius zasa často používa vznešený a uhladený jazyk, za ktorým sa skrýva vina. Aj preto je tragédia pôsobivá nielen obsahom, ale aj formou.

Na záver možno povedať, že Hamlet je jedným z tých diel, ktoré človeka neoslovia len dejom, ale najmä otázkami, ktoré v ňom zanechajú. Je to tragédia o vine, zrade, pomste, pochybnostiach a rozklade morálneho poriadku. Hamlet nie je iba pomstiteľ, ale predovšetkým mysliteľ, ktorý sa snaží konať správne v nesprávnom svete. Shakespeare vytvoril dielo, ktoré presahuje svoju dobu, pretože neponúka jednoduché odpovede. Práve v tom je jeho sila. Ukazuje, že poznať pravdu ešte nestačí; človek musí nájsť aj odvahu a spôsob, ako s ňou naložiť. A zároveň varuje, že odkladanie činu, život v pretvárke a moc postavená na lži vedú napokon iba k ešte väčšej skaze.