Humor, satira a irónia v slovenskej literatúre

Typ úlohy: Analýza

Pridané: dnes o 8:59

Humor, satira a irónia v našej literatúre

Aj keď mnohé diela, v ktorých sa humor a satira výrazne uplatňujú, vznikli pred stáročiami, ich výpovedná hodnota sa nestratila. Dodnes sa stretávame s ľuďmi, ktorí sa tvária múdrejšie, než v skutočnosti sú, ktorí slepo napodobňujú cudzie vzory, pohŕdajú vlastným prostredím, zakrývajú prázdnotu frázami alebo sa správajú tak, že sa stávajú karikatúrou samých seba. Rovnako stále existujú javy ako alkoholizmus, pokrytectvo, pohodlnosť, malomeštiactvo či snobstvo. Preto literárny humor nepôsobí iba ako spomienka na minulosť, ale aj ako zrkadlo prítomnosti. Má poznávaciu aj výchovnú funkciu.

Slovenská literatúra využíva humor, satiru a iróniu ako účinné nástroje spoločenskej kritiky. Od barokového mravoučného výsmechu cez osvietenské napomínanie až po dramatické odhaľovanie malomeštiackeho sveta v období národného obrodenia sa síce mení forma, žáner aj tón, no podstata zostáva podobná: pomenovať nedostatky človeka a spoločnosti tak, aby ich čitateľ nielen uvidel, ale ich aj vnútorne odsúdil.

Najskôr je však potrebné tieto pojmy rozlíšiť. Humor je spravidla najmiernejší spôsob zobrazenia. Vyvoláva úsmev alebo smiech, no často pritom zachováva určitú láskavosť a porozumenie pre ľudské slabosti. Môže byť situačný, keď komickosť vzniká zo situácie, jazykový, keď je zdrojom smiechu spôsob vyjadrovania, alebo charakterový, keď je smiešna sama povaha postavy. Humor teda nemusí človeka zničiť; skôr ho ukáže v slabšom svetle, ale nie úplne bez nádeje.

Satira je už oveľa ostrejšia. Nejde jej len o zábavu, ale najmä o odhalenie a odsúdenie negatívnych javov. Satirický autor si nekladie otázku, ako pobaviť, ale ako zasiahnuť. Často používa zveličenie, karikatúru, kontrast či grotesknosť, aby chyba čo najviac vystúpila do popredia. Satira býva nemilosrdná najmä voči pretvárke, hlúposti, spoločenskej nečinnosti alebo morálnemu úpadku.

Irónia stojí trochu medzi nimi. Je jemnejšia než satira, ale neraz pichne hlbšie, než by sa zdalo. Je založená na rozpore medzi tým, čo sa povie, a tým, čo sa v skutočnosti myslí alebo čo je pravda. Človek niečo predstiera, no čitateľ vidí opak; postava sa chce javiť dôstojne, ale práve tým sa zosmiešni. Irónia môže byť veľmi nenápadná, no práve preto účinná. V praxi sa tieto tri prostriedky často prepájajú. Jedno dielo môže byť súčasne humorné, ironické aj satirické.

Dôležitosť humoru, satiry a irónie v literatúre spočíva v tom, že cez smiech sa často ľahšie prijíma pravda. Pri priamom moralizovaní sa čitateľ môže cítiť poučovaný a uzavrie sa. Keď však autor ukáže chybu v komickom svetle, čitateľ sa najskôr zasmeje, a až potom si uvedomí, že sa vlastne smeje niečomu vážnemu. To je veľmi silný účinok. Smiech oslabuje obranu a zároveň odhaľuje podstatu javu. Navyše staršia slovenská literatúra mala často aj výraznú výchovnú úlohu. Mala čitateľa poučiť, kultivovať, priviesť k rozumu, práci, mravnosti či národnému uvedomeniu. Preto humor v nej nebýva samoúčelný.

Jedným z autorov, u ktorých vidíme spojenie smiechu a mravného napomínania, je Hugolín Gavlovič. Patrí do obdobia baroka a jeho najznámejším dielom je *Valaská škola mravúv stodola*. Už samotný názov naznačuje, že ide o dielo poučné, zamerané na morálku a praktickú múdrosť života. Gavlovič chcel človeka viesť k zbožnosti, rozumnosti, usporiadanosti a mravne správnemu konaniu. Nevykonáva to však iba suchým poučovaním. Veľmi často využíva obraznosť, prirovnania, úsečnosť výrazu a miestami aj zreteľný humor.

Jeho humor je predovšetkým mravoučný. Keď kritizuje opilstvo, poverčivosť, nerozumnosť alebo násilie, nerobí to chladne. Zobrazuje tieto chyby tak, aby sa stali smiešnymi a odpudivými zároveň. Mimoriadne výrazný je napríklad v zobrazovaní opitého človeka. Opilec uňho nie je iba niekto, kto porušil pravidlo striedmosti; je to človek, ktorý stráca dôstojnosť, sebaovládanie aj zdravý rozum. Komickosť vzniká z nadsadeného opisu jeho pohybov, výzoru a správania. Opitosť mení človeka na bytosť, ktorá sa sama sebe odcudzila. Čitateľ sa možno pousmeje nad takýmto obrazom, no zároveň cíti, že nejde o nevinný žart. Gavlovič tým varuje. Smiech tu slúži ako nástroj morálnej výstrahy.

Práve v tom je jeho význam. Ukazuje, že aj staršia nábožensky a didakticky orientovaná literatúra vedela pracovať so živým, názorným a miestami až štipľavým humorom. Nie je to humor pre humor, ale humor v službe hodnotám. V škole sa Gavlovič často vníma ako autor poučiek, no pri bližšom čítaní vidíme, že jeho texty majú aj expresívnu silu a schopnosť zasiahnuť čitateľa práve cez výsmech ľudskej nerozumnosti.

Kým u Gavloviča prevláda mravná funkcia, v osvietenskej literatúre sa humor a satira viac spájajú so spoločenskou reformou. Typickým predstaviteľom je Juraj Fándly. Bol národným buditeľom, kňazom, vlastencom a autorom, ktorý písal pre široké vrstvy ľudu. Jeho cieľ bol veľmi praktický: vzdelávať, radiť, povzbudiť človeka k práci, užitočnosti a rozumnému spôsobu života. V tomto smere je pre slovenskú literatúru mimoriadne dôležitý, pretože spája literárnu činnosť s občianskym a národným programom.

Fándlyho satira smeruje proti zaostalosti, nečinnosti a všetkému, čo podľa neho brzdilo rozvoj spoločnosti. Veľmi známa je jeho polemická próza *Dúverná zmlúva medzi mňíchom a ďáblom*. Už forma rozhovoru prezrádza, že nejde o obyčajné rozprávanie, ale o ostrý ideový spor podaný literárne pútavým spôsobom. Fándly tu kritizuje neproduktívny spôsob života niektorých mníšskych rádov a zároveň poukazuje na to, ako môže byť duchovná autorita zneužívaná na udržiavanie ľudí v nevedomosti. Diabol v texte vyslovuje myšlienky, ktoré pôsobia ironicky a odhaľujú absurdnosť kritizovaných pomerov. Satirický účinok vzniká práve z kontrastu medzi tým, čo by malo byť duchovné a mravne vysoké, a tým, čo je v skutočnosti pohodlné, nečinné alebo spoločensky zbytočné.

Treba však zdôrazniť, že Fándlyho cieľom nie je útok na vieru ako takú. Ako kňaz chápal náboženstvo vážne. Kritizuje skôr jeho skazené podoby, formálnosť a neúžitok tam, kde by mala byť služba človeku. To je veľmi osvietenský postoj: presadzovanie rozumu, práce, vzdelania a užitočnosti. Aj jeho ďalšie texty, napríklad hospodárske a zdravotnícke príručky pre ľud, dokazujú, že satira uňho nie je hra so slovom, ale súčasť širšieho programu nápravy spoločnosti. Smiech sa mení na prostriedok osvety.

Vrcholné spojenie humoru, satiry a irónie nachádzame v slovenskej dramatickej tvorbe 19. storočia, najmä u Jána Chalupku. Jeho meno je neoddeliteľne spojené s Kocúrkovom, teda s obrazom malomestského prostredia, ktoré sa stalo až symbolom obmedzenosti, smiešnej dôležitosti a spoločenskej zaostalosti. V komédii *Kocúrkovo alebo Len aby sme v hanbe nezostali* autor vytvoril typický svet postáv, ktoré sa navonok chcú javiť vzdelane, moderne a vážne, no v skutočnosti sú malicherné, pretváravé a duchovne prázdne.

Chalupkov smiech je veľmi konkrétny. Nevzniká iba z vtipných situácií, ale zo samotnej povahy spoločnosti, ktorú zobrazuje. Komickosť vytvára pomocou preháňania charakterových vlastností, absurdného správania postáv, nedorozumení a predovšetkým jazyka. Práve jazyk je v *Kocúrkove* jedným z najsilnejších zdrojov humoru. Postavy miešajú slovenčinu s maďarčinou, nemčinou a latinčinou, používajú cudzie slová bez toho, aby im celkom rozumeli, a tým sa samy usvedčujú z povrchnosti. Nejde pritom len o smiešnu rečovú hru. Chalupka takto výstižne zobrazuje spoločnosť, ktorá stratila prirodzenosť a nevie stáť pevne ani vo vlastnom jazyku, ani vo vlastnej identite.

Postavy v *Kocúrkove* nie sú len jednotlivci, ale typy. Predstavujú celé spoločenské vrstvy a postoje. Zeman a cirkevný dozorca reprezentujú svet upadajúceho feudalizmu. Snažia sa pôsobiť dôležito, no ich dôstojnosť je iba vonkajšia maska. Pán z Chudobíc je smiešny aj preto, že sa odnárodňuje a hodnotu človeka meria podľa cudzieho vzoru a spoločenskej prestíže. Takáto postava nevyznieva len komicky, ale aj tragikomicky, pretože ukazuje, ako ľahko sa človek vzdá vlastného základu, aby vyzeral „lepšie“.

Tesnošilova rodina je zas ukážkou malomeštiactva. Tesnošil sa rád vyvyšuje a zakrýva vlastnú obmedzenosť frázami a cudzími výrazmi. Jeho manželka Madlena stelesňuje pretvárku, závistlivosť a klebetnosť. Anička je rozmaznaná, Honzík pohodlný a lenivý. Smiešnosť týchto postáv je založená na rozpore medzi tým, ako sa vidia samy, a tým, aké naozaj sú. To je veľmi účinná forma irónie. Chalupka ich necháva hovoriť a konať tak, že sa odhaľujú vlastnými slovami.

V protiklade k nim stojí učiteľ Sloboda. Nie je len kladnou postavou v tradičnom zmysle, ale nositeľom nového, pokrokového a národne uvedomelého princípu. Predstavuje rozum, vzdelanie a dôstojnosť. Práve cez kontrast medzi Slobodom a kocúrkovským prostredím sa ešte výraznejšie ukazuje, čo autor kritizuje. Smiech tu teda neslúži len na pobavenie publika, ale na odkrytie spoločenského konfliktu medzi starým a novým svetom.

Význam *Kocúrkova* pre slovenskú literatúru je veľký aj preto, že humor a satira tu získavajú národný rozmer. Chalupka neútočí iba na ľudské chyby všeobecne, ale na konkrétnu podobu spoločenskej a jazykovej nesvojprávnosti. Zosmiešňuje odnárodňovanie, povrchné napodobňovanie cudziny, duchovnú prázdnotu a malomestský strach „aby sme v hanbe nezostali“. Táto formulácia je napokon výstižná aj dnes: mnohí ľudia robia rozhodnutia nie podľa pravdy a hodnôt, ale podľa vonkajšieho dojmu.

Ak porovnáme Gavloviča, Fándlyho a Chalupku, zistíme, že každý z nich používa humor, satiru a iróniu trochu inak. U Gavloviča prevláda mravné napomínanie. Humor má viesť človeka k cnosti a striedmosti. U Fándlyho je satira spoločensky angažovaná a osvietenská; jej cieľom je reformovať pomery, podporiť rozum, prácu a vzdelanosť. U Chalupku dostáva komédia výrazný spoločenský a národný rozmer; autor cez smiech bojuje proti malomeštiactvu, jazykovej pretvárke a odnárodňovaniu. Hoci ide o rôzne obdobia aj žánre, všetkých spája presvedčenie, že literatúra má právo zasahovať do života spoločnosti a kritizovať to, čo ju oslabuje.

Pre staršiu slovenskú literatúru je vôbec typické, že smiech má takmer vždy aj didaktický rozmer. Autori nekreslia len jednotlivé smiešne postavy; vytvárajú celé modely správania, ktoré majú čitateľa odradiť od opilstva, lenivosti, pokrytectva, pretvárky, karierizmu či národnej ľahostajnosti. Výraznú úlohu pritom hrá jazyk. Ľudové výrazy, frazeológia, nadsadené pomenovania či miešanie jazykov sa nestávajú iba ozdobou textu, ale priamo odhaľujú charakter postáv. Kto nerozumne rozpráva, často aj nerozumne myslí. A kto sa neustále skrýva za cudzie slová, býva duchovne prázdny.

Humor, satira a irónia sú teda v našej literatúre oveľa viac než iba formou zábavy. Sú nástrojmi poznania, kritiky aj nápravy. Od Gavlovičovej mravoučnej výstrahy cez Fándlyho osvietenskú polemiku až po Chalupkovo dramatické odhalenie kocúrkovského sveta vidíme, že smiech môže mať veľmi vážny význam. Dokáže pomenovať pravdu presnejšie než dlhé poučovanie, pretože človeka zasiahne nepriamo, no účinne.

Aj dnes majú tieto diela čo povedať. Stále žijeme vo svete, kde sa cení vonkajší dojem, kde sa ľudia radi tvária múdro, moderne či dôležito, no často im chýba obsah. Preto sa pri čítaní starších satirických textov nesmejeme iba minulosti. Neraz sa smejeme aj sebe. A práve v tom je sila skutočného literárneho humoru: nielen pobaví, ale aj prinúti človeka premýšľať, či sa v zosmiešnených postavách aspoň trochu nespoznáva. Smiech sa tak mení na jednu z najvážnejších foriem pravdy.