Analýza diela Dva dni v Chujave od Jonáša Záborského

Typ úlohy: Analýza

Pridané: dnes o 5:53

Jonáš Záborský – *Dva dni v Chujave*

Už samotný názov diela veľa napovedá. „Dva dni“ neoznačujú iba dve obyčajné časové jednotky, ale predovšetkým dva rozdielne stavy spoločnosti, dva spôsoby fungovania obce, dve podoby ľudského správania. Chujava zároveň nepôsobí ako konkrétna dedina s jedinečným osudom, ale skôr ako model, na ktorom autor ukazuje slabosti celej spoločnosti. Záborský tak prostredníctvom kontrastu medzi nepriaznivým a priaznivejším stavom obce odhaľuje, že úpadok nevzniká iba vinou vonkajších okolností. Veľký podiel na ňom majú samotní ľudia: ich hlúposť, nevzdelanosť, sebectvo, opilstvo, pýcha či pasivita. Zároveň však autor naznačuje, že zmena je možná, ak sa v obci objavia čestní, vzdelaní a aktívni jednotlivci.

Satira ako nástroj pravdy

Dôležité je aj to, že autor neidealizuje nijakú spoločenskú vrstvu. Nekritizuje iba sedliakov, ani iba zemianstvo či úradníctvo. V jeho diele zlyhávajú mnohí: obyčajní ľudia, ktorí myslia len na seba; úradníci, ktorí sa správajú povýšenecky a pokrytecky; zeman, ktorý neplní svoju úlohu; ale aj tí, ktorí by mali byť prirodzenou autoritou v obci. Tým sa dielo odlišuje od jednoduchého moralizovania. Záborský totiž ukazuje, že kríza je všeobecná a že obec ako celok nemôže fungovať dobre, ak sa jej jednotlivé vrstvy navzájom oslabujú.

Hlavná myšlienka: bez vzdelania a mravnosti niet pokroku

Záborský však nie je len pesimistickým kritikom. V diele je prítomná aj nádej. Keď sa v obci objavia rozumní a poctiví ľudia, veci sa môžu meniť. Mimoriadny význam pritom majú učiteľ, farár a rozumný úradník. Nie náhodou ide o postavy, ktoré reprezentujú vzdelanie, poriadok a zodpovednosť. Autor tým zdôrazňuje, že pokrok nevyrastá z náhody, ale z práce, mravnosti a výchovy. V slovenskom školskom kontexte je táto myšlienka veľmi blízka aj iným dielam 19. storočia, ktoré spájajú národné uvedomenie s potrebou vzdelania. Podobnú dôveru vo výchovnú silu školy nachádzame aj v širšom obraze slovenského národného života, kde učiteľ a farár často predstavovali oporu miestnej komunity.

Princíp kontrastu ako základ kompozície

V „horšom“ obraze dediny prevládajú hádky, surovosť, alkohol, neporiadok, nevraživosť a nezáujem o spoločné veci. Ľudia sa správajú tak, akoby neexistovalo nič vyššie než ich okamžitá potreba alebo vlastná ješitnosť. Obec nepôsobí ako spoločenstvo, ale ako priestor, v ktorom každý ťahá iným smerom. Komické prvky tu často vznikajú z neprimeranosti postáv, z ich obmedzenosti alebo z ich smiešnej túžby po moci a uznaní.

V „lepšom“ obraze sa začína ukazovať poriadok, rozumnejšie vedenie, väčší dôraz na školu a zlepšenie medziľudských vzťahov. Záborský pritom nevytvára rozprávkovú premenu. Chce skôr dokázať, že aj malá obec môže vyzerať inak, ak sa v nej presadia správne hodnoty. Kontrast teda neslúži iba na umelecký efekt, ale aj na presvedčenie čitateľa, že úpadok nie je nevyhnutný.

Sedliaci ako obraz dedinskej spoločnosti

Ján Kožuch predstavuje tvrdosť, prudkosť a bezohľadnosť. Jeho správanie ukazuje, ako hlboko môže človek klesnúť, keď mu chýba elementárna úcta k druhým. To, že nešetrí ani vlastnú matku, je mimoriadne silný znak mravného úpadku. V tradičnom dedinskom prostredí, kde sa úcta k rodičom pokladala za základnú hodnotu, ide o veľmi ostrú kritiku. Kožuch je človek, ktorý síce dokáže odporovať vrchnosti, ale nie z princípu a nie v mene spravodlivosti. Jeho vzdor nevychádza z občianskej sily, ale z hrubosti a egoizmu.

Richár Hučko pôsobí inak. Nie je taký drsný ako Kožuch, no jeho problémom je bezcharakternosť. Chce vychádzať dobre s každým, prispôsobiť sa okolnostiam, nikoho si neznepriateliť. Takýto človek na prvý pohľad nemusí pôsobiť nebezpečne, ale práve podobné povahy často umožňujú, aby zlé pomery pretrvávali. Chýba im pevný postoj, a tým sa stávajú nástrojom silnejších.

Lipický je symbolom alkoholizmu. V slovenskej literatúre sa motív pijanstva objavuje viackrát, ale u Záborského nejde o drobnú ľudovú slabosť. Alkohol sa tu zobrazuje ako ničivá sila, ktorá rozkladá hospodárstvo, rodinu aj dôstojnosť človeka. Keď niekto pije aj za cenu veľkých strát, nejde už o jednotlivý prehrešok, ale o spoločenskú chorobu. V tomto smere je Záborského text prekvapivo aktuálny aj dnes, keď sa stále hovorí o tom, že niektoré sociálne problémy nemožno oddeliť od prostredia, v ktorom ľudia žijú.

Humenický je zvláštny typ postavy. Patrí k najvzdelanejším v dedine, no jeho vzdelanie nie je automaticky zárukou dobra. Je pyšný, ctižiadostivý a manipulatívny. Chce si podriadiť ostatných a využiť ich vo svoj prospech. Záborský tým veľmi presne ukazuje, že samotná učenosť nestačí. Ak sa nespája s charakterom, môže slúžiť iba osobným ambíciám. Je to dôležité upozornenie, pretože autor nehlása jednoduchý kult vzdelanca. Tvrdí skôr to, že spoločnosť potrebuje vzdelaných ľudí s mravnou zodpovednosťou.

Úradníci a zemanstvo pod paľbou kritiky

Zeman Kobzay predstavuje vyššiu spoločenskú vrstvu, ale ani on nie je nositeľom poriadku či kultúry. Je skôr neschopný, ľahostajný a príživnícky. Namiesto prirodzenej autority pôsobí komicky a prázdno. Aj jeho rodina prispieva k satirickému obrazu zemanstva, ktoré už nežije z hodnoty, ale z pozostatkov postavenia. Záborský tým nepriamo naznačuje, že staré spoločenské štruktúry strácajú zmysel, ak nie sú spojené s reálnou službou obci. Odchod Kobzayovcov a odkúpenie majetku obcou možno chápať ako znak pohybu spoločnosti smerom k novším pomerom.

Pozitívne postavy ako nádej obce

Učiteľ Semenák je jednou z najvýznamnejších kladných postáv. Je horlivý, národne uvedomelý a chápe školu ako základ zmeny. Usiluje sa, aby rodičia posielali deti do školy, teda bojuje nielen s nevedomosťou detí, ale aj s ľahostajnosťou dospelých. To je veľmi realistické: v zaostalom prostredí nie je problémom len chudoba či nedostatok inštitúcií, ale aj nepochopenie hodnoty vzdelania. Semenák si autoritu nebuduje zbytočným trestaním. Deti ho rešpektujú, pretože je spravodlivý. V slovenskej kultúrnej tradícii je takáto postava učiteľa veľmi dôležitá. Pripomína, že škola nie je iba miestom memorovania, ale priestorom formovania človeka.

Farár Rastic je ďalšou pozitívnou autoritou. Nie je to uzavretý cirkevný úradník, ale človek, ktorý sa zaujíma o obecný život a chce pomáhať. Je vzdelaný, vytrvalý a dobromyseľný. V 19. storočí boli práve farári často medzi tými, ktorí udržiavali národné povedomie, podporovali školu a pôsobili ako sprostredkovatelia kultúry. Záborský si túto historickú skutočnosť uvedomuje a cez Rastica ukazuje, že duchovná služba nemá byť odtrhnutá od konkrétneho života ľudí.

Úradník Rozumovský symbolizuje rozvahu a praktické riešenia. Jeho meno už samo naznačuje spojenie s rozumom. Nie je to prázdny teoretik, ale človek, ktorý navrhuje opatrenia na zlepšenie života v obci. Vďaka tejto postave autor naznačuje, že dobré úmysly nestačia; potrebná je aj schopnosť premýšľať systematicky a konať účinne.

Škola, národ a budúcnosť

V *Dvoch dňoch v Chujave* cítiť, že boj o školu je zároveň bojom o budúcnosť. Kde škola nefunguje, tam sa ľahšie šíri nevedomosť, podriadenosť a mravný chaos. Kde je dobrý učiteľ a podpora vzdelania, tam môže vyrásť generácia, ktorá nebude iba slepo znášať pomery, ale bude ich schopná meniť. Táto myšlienka je veľmi blízka celej slovenskej obrodeneckej tradícii. Nie náhodou si aj v našom školskom prostredí spájame 19. storočie s úsilím o slovenské gymnáziá, spolky a kultúrne inštitúcie, vrátane Matice slovenskej.

Jazykové a umelecké prostriedky

Najvýraznejším kompozičným prostriedkom je však kontrast. Rozdiel medzi „zlým“ a „lepším“ dňom, medzi neschopnosťou a poriadkom, medzi pokrytectvom a poctivosťou, medzi úpadkom a nádejou, vytvára celkový zmysel diela. Čitateľ si vďaka tomu jasnejšie uvedomí, čo autor odmieta a čo považuje za potrebné.

Historické a spoločenské súvislosti

Práve v tomto je jeho pohľad mimoriadne moderný. Nepýta sa len, kto nám ubližuje zvonku, ale aj čo zanedbávame my sami. Chujava sa preto dá chápať ako symbol celej spoločnosti: je to miesto, kde sa stretávajú vonkajší tlak a vnútorné slabosti.

Aktuálnosť diela dnes

Pre študenta môže byť *Dva dni v Chujave* cenné aj preto, že ukazuje význam jednotlivca. Nie všetko závisí od veľkej politiky. Niekedy rozhoduje aj to, či sa v obci nájde dobrý učiteľ, poctivý kňaz, rozumný úradník alebo občan, ktorý nie je ľahostajný. Zmena sa totiž začína v konkrétnom prostredí.

Záver

Najväčšia hodnota tohto diela teda nespočíva iba v jeho literárnej forme, ale aj v jeho myšlienkovom odkaze. Chujava nie je len fiktívna dedina. Je to zrkadlo spoločnosti, v ktorom vidíme jej chyby, slabosti, ale aj možnosti nápravy. A práve preto zostáva Záborského text dôležitý aj dnes.