Porovnanie tvorby Emila Boleslava Lukáča a Jána Smreka

Typ úlohy: Analýza

Pridané: dnes o 6:17

Emil Boleslav Lukáč verzus Ján Smrek

Práve v tomto napätí možno veľmi dobre porovnávať dvoch významných slovenských básnikov 20. storočia – Emila Boleslava Lukáča a Jána Smreka. Obaja patria k výrazným osobnostiam medzivojnovej poézie, obaja reagovali na svoju dobu a obaja sa dotýkali základných ľudských tém. Napriek tomu ich tvorba pôsobí takmer protikladne. Kým Lukáč je básnikom hlbokej reflexie, vnútorného nepokoja a tragickejšieho videnia sveta, Smrek predstavuje básnika vitality, lásky, zmyslovosti a radosti zo života. Ich porovnanie je preto veľmi podnetné: ukazuje, že literatúra nie je jednotný prúd, ale pestrý priestor rôznych odpovedí na tie isté dejinné a ľudské skúsenosti.

Už na prvý pohľad je zrejmé, že oboch autorov spája rovnaké historické zázemie. Formovalo ich obdobie po prvej svetovej vojne, do istej miery aj atmosféra medzivojnovej Európy, napätie medzi nádejou a sklamaním, pocit civilizačného zrýchlenia i ohrozenia. Obaja písali o človeku, jeho vzťahu k svetu, o láske, domove, o vojne a jej dôsledkoch. No práve spôsob, akým tieto témy uchopili, ich od seba odlišuje. Jeden z nich sa obracia skôr dovnútra, k analýze duše a mravnému nepokoju, druhý smeruje von, k prežívaniu krásy, pohybu, ženy a života. Aj preto býva ich vzájomné porovnávanie súčasťou školského učiva – veľmi dobre sa na ňom dá ukázať, ako rozdielne môže poézia zobrazovať ten istý svet.

Emil Boleslav Lukáč patrí k tým básnikom, pri ktorých čitateľ cíti vážnosť už od prvých veršov. Jeho poézia nepôsobí ľahko ani spontánne v tom zmysle, že by sa uspokojovala s okamžitým dojmom. Naopak, je premyslená, hutná, často plná vnútorného napätia. Lukáč nevidí svet ako harmonický priestor, ale skôr ako miesto rozporov, ohrozenia a mravnej neistoty. Jeho básnický subjekt sa často pýta, pochybuje, vracia sa k sebe samému, skúma vlastné zlyhania i hranice človeka. V tomto zmysle je jeho tvorba výrazne reflexívna.

Takéto ladenie úzko súvisí aj s dejinnou skúsenosťou. Vojna a jej následky zasiahli celú generáciu, no u Lukáča sa pretavili do intenzívneho pocitu krízy. Nejde len o priamy motív vojnového utrpenia, ale aj o hlbší otras dôvery v človeka a civilizáciu. Tam, kde by iný autor možno hľadal únik do krásy, Lukáč sa skôr zastaví pri bolesti a pýta sa po jej zmysle. Preto v jeho veršoch cítiť znepokojenie z reality, strach z duchovného úpadku a vedomie, že moderný človek často stratil pevnú oporu.

Veľmi výstižne sa to prejavuje aj v jeho zbierkach, napríklad v dielach Spoveď, Dunaj a Seina, O láske neláskavej, Križovatky, Spev vlkov, Moloch či Bábeľ. Už samotné názvy niektorých zbierok naznačujú, že Lukáčovu poetiku charakterizuje konflikt, rozpor, neistota a civilizačné varovanie. V jeho poézii sa často stretáva ideál so skutočnosťou, túžba s rozčarovaním, vnútorný hlas s nepriateľským svetom. Obrazy nie sú len dekoratívne; nesú filozofický a symbolický význam. Svet je v nich miestom skúšky, nie bezpečným domovom.

Osobitnú pozornosť si zaslúži aj Lukáčovo zobrazovanie lásky. V slovenskej literatúre nebýva láska vždy idylická, ale u Lukáča nadobúda zvlášť komplikovaný charakter. Nie je to jednoduché šťastie ani čistá harmónia dvoch ľudí. Láska sa mení na vnútorný zápas, na priestor neistoty, bolestného očakávania a sklamania. Už názov O láske neláskavej naznačuje, že city môžu byť zdrojom rany, nie iba naplnenia. Lukáč akoby upozorňoval, že najhlbšie ľudské vzťahy v sebe nesú aj riziko zranenia, a práve tým sa stávajú pravdivými.

Podobne zložito funguje aj motív domova a cudziny. V Lukáčovej poézii cudzina nie je iba geografický priestor, ale symbol odcudzenia, vzdialenosti a nepochopenia. Domov síce môže predstavovať istotu a citové zázemie, no ani ten nie je bez napätia. Je to skôr vzácna hodnota, ktorú treba hľadať a chrániť, než samozrejmosť. Vonkajší svet býva zobrazený ako chladný, hrozivý, prípadne duchovne prázdny. Preto Lukáčovo cestovanie či pohyb priestorom nevyznieva dobrodružne, ale skôr dramaticky.

Nemenej dôležitý je jeho vzťah k spoločenskej realite. Lukáč nebol básnikom uzavretým len do súkromia. Naopak, citlivo reagoval na nebezpečenstvá svojej doby, na rastúce ideológie, mravnú rozrušenosť spoločnosti i civilizačné hrozby. V jeho poézii možno cítiť varovný tón. Niektoré texty pôsobia takmer prorocky, akoby básnik vycítil, že moderný svet sa môže ľahko obrátiť proti človeku. Tým získava jeho tvorba nielen osobnú, ale aj mravnú a spoločenskú hodnotu.

Ak je Lukáč básnikom napätia, Ján Smrek stojí akoby na opačnom póle. Jeho poézia na čitateľa pôsobí ľahšie, spevnejšie, prirodzenejšie. Neznamená to, že by bola plytká alebo naivná. Smrek si dobre uvedomoval tragické stránky doby, no vedome sa usiloval postaviť proti nim životnú energiu, citovosť a dôveru v človeka. Jeho verše sú plné pohybu, farieb, melodickosti a otvorenosti. Človek má pri nich pocit, akoby sa pred ním svet rozprestieral ako priestor možností, nie iba ako miesto ohrozenia.

Smrek je predovšetkým básnikom vitality. Jeho tvorbu možno vnímať ako oslavu života, mladosti, krásy, lásky a tvorivého pohybu. Už zbierky Odsúdený k večitej žízni, Cválajúce dni, Hostina, Studňa, Básnik a žena či Z mora do sklenice naznačujú jeho dynamickú poetiku. Smrekov básnický subjekt nechce len analyzovať svet, ale aj naplno ho prežiť. To, čo je u Lukáča predmetom úzkostnej úvahy, sa u Smreka často premieňa na rytmus, obraz, zmyslový zážitok a radosť z existencie.

Ústredným motívom Smrekovej poézie je láska a žena. Práve tu sa azda najvýraznejšie ukazuje rozdiel medzi oboma autormi. U Smreka žena nie je predovšetkým zdrojom bolesti, ale obdivu, inšpirácie a životného vzopätia. Milostný cit je v jeho veršoch oslavovaný ako jedna zo základných hodnôt ľudského bytia. Nie je to láska bez problémov, ale v zásade má pozitívny, povznášajúci charakter. Smrek v nej nachádza krásu, zmyselnosť aj duchovné obohatenie. Preto jeho poézia často pôsobí slnečne, otvorene a harmonicky.

S tým súvisia aj jeho obľúbené motívy prírody, cesty a voľnosti. Smrek rád pracuje s obrazmi krajiny, pohybu, putovania, svetla, mora či diaľok. Cesta je uňho symbolom poznávania, slobody a rozšírenia obzorov. Kým Lukáč v cudzine často cíti odcudzenie, Smrek ju prijíma ako podnet, dobrodružstvo a možnosť obohatenia. Európsky priestor sa v jeho tvorbe nestáva len kulisou, ale aj dôkazom otvorenosti voči svetu. Tento kozmopolitnejší rozmer však neznamená stratu domova; skôr ukazuje, že domov možno niesť v sebe aj pri stretnutí s cudzím.

Aj Smrek reagoval na vojnovú a spoločenskú realitu, ale jeho odpoveď má iný charakter než u Lukáča. Kým Lukáč zdôrazňuje rozklad, chaos a hrozbu, Smrek sa usiluje zachovať ľudskosť a dôveru v život. Nie je slepým optimistom, ktorý by nevidel bolesť sveta. Skôr ide o básnika, ktorý sa vedome stavia proti skepse tým, že obhajuje krásu, cit a prirodzené ľudské hodnoty. V tom spočíva jeho osobitá sila. Jeho poézia nie je únikom zo skutočnosti, ale pokusom prekonať ju pozitívnym gestom.

Pri priamom porovnaní oboch básnikov vystupujú rozdiely veľmi jasne. V pohľade na svet je Lukáč básnikom krízy, rozporu a ohrozenia. Svet je uňho často rozdelený a dramatický, človek v ňom hľadá zmysel len s námahou. Smrek naopak vidí svet ako priestor, v ktorom možno aj napriek bolesti nachádzať krásu, radosť a lásku. Zatiaľ čo Lukáč svet analyzuje, Smrek ho prežíva.

Rozdielny je aj ich postoj k človeku. Lukáčov človek je zraniteľný, osamelý, vnútorné rozorvaný a často postavený pred mravné otázky, na ktoré neexistujú jednoduché odpovede. Smrekov človek síce tiež nie je bez chýb, ale zostáva schopný radosti, blízkosti a otvoreného vzťahu k svetu. Kým u Lukáča prevláda sebaspytovanie, u Smreka dôvera v prirodzenosť bytia.

Najvýraznejší kontrast sa prejavuje v téme lásky a ženy. Lukáč tematizuje neistotu citu, možnosť sklamania a bolesť zo straty. Smrek lásku skôr oslavuje ako vznešenú a obohacujúcu silu. V tomto zmysle by sa dalo povedať, že Lukáč v láske vidí aj trpkosť pravdy, kým Smrek v nej objavuje energiu života.

Odlišne sa stavajú aj k vojne a spoločenskej realite. Lukáč reaguje dramaticky, ostro a varovne. Jeho poézia má miestami charakter mravného protestu. Smrek odpovedá na tie isté udalosti iným tónom – uchováva si nádej a hľadá oporu v človeku, prírode a v cite. Nie preto, že by nevidel nebezpečenstvo, ale preto, že nechce dopustiť, aby úplne zvíťazila beznádej.

Zaujímavé je tiež porovnanie ich vzťahu k domovu a svetu. Lukáč častejšie stavia domov do kontrastu s cudzím, nehostinným priestorom. Smrek vníma svet skôr ako možnosť rozšírenia vlastnej skúsenosti. Lukáč hľadá istotu, Smrek horizont.

Tieto rozdiely sa prirodzene premietajú aj do štýlu. Lukáčov jazyk je vážny, premyslený, symbolický a intelektuálne nasýtený. Jeho obrazy sú často dramatické, kontrastné, viacvrstvové. Báseň si žiada pomalšie čítanie a premýšľanie. Smrekov štýl je spevnejší, uvoľnenejší, rytmickejší a bezprostrednejší. Jeho jazyk sa opiera o hudobnosť, citovosť, zmyslovosť a prirodzený tok verša. Kým Lukáč buduje básnickú výpoveď cez reflexiu a významové napätie, Smrek ju často vedie cez melódiu, obraz a spontánny cit.

Práve tu možno uplatniť známe rozlíšenie poeta doctus a poeta natus. Emil Boleslav Lukáč býva vnímaný ako poeta doctus, teda učený básnik. Jeho tvorba nesie znaky vzdelanosti, kultúrneho rozhľadu a intelektuálneho koncipovania textu. Verš uňho nie je iba prejav citu, ale aj výsledok premýšľania. Ján Smrek sa naopak často označuje ako poeta natus, rodený básnik. Jeho poézia pôsobí prirodzene, akoby vyrastala zo spontánnej schopnosti premeniť životný zážitok na spevný verš. Toto rozlíšenie nie je hodnotením v zmysle lepší či horší. Naopak, pomáha presne pomenovať rozdiel medzi dvoma typmi básnickej osobnosti.

Význam oboch autorov pre slovenskú literatúru je nepochybný. Lukáč obohatil slovenskú poéziu o hlbokú reflexiu, mravné napätie a tragický rozmer. Dokázal, že básnik môže byť nielen lyrikom osobných pocitov, ale aj svedomím doby. Smrek priniesol do slovenskej poézie vitalitu, melodickosť, zmyslovosť a otvorenú oslavu ľudského citu. Ukázal, že aj v ťažkých časoch má poézia právo hovoriť o radosti, láske a kráse bez toho, aby sa stala povrchnou.

Pre školské štúdium je porovnanie Lukáča a Smreka veľmi užitočné. Žiak sa na ňom učí rozlišovať tému, motív, náladu, jazykové prostriedky aj historické pozadie diela. Zároveň si uvedomuje, že literatúra nie je mechanické zrkadlo doby. Každý autor tú istú skutočnosť spracúva po svojom, podľa vlastného temperamentu, skúsenosti i hodnotového postoja. Práve preto sa z medzivojnovej poézie nestáva monotónny celok, ale živý priestor kontrastov.

Na záver možno povedať, že Emil Boleslav Lukáč a Ján Smrek predstavujú dve rozdielne, no rovnako dôležité podoby slovenskej poézie 20. storočia. Lukáč je básnikom úvahy, tragiky, pochybnosti a vnútorného boja. Smrek je básnikom optimismu, lásky, radosti a spontánnej životnej energie. Líšia sa náladou, pohľadom na svet aj umeleckým výrazom, no obaja zostávajú silnými hlasmi svojej doby. Ich tvorba je dôkazom, že poézia môže jedným hlasom varovať pred bolesťou sveta a druhým hlasom oslavovať krásu života.