Pygmalion Georga Bernarda Shawa – analýza spoločenskej kritiky
Typ úlohy: Analýza
Pridané: predvčerom o 14:37
Zhrnutie:
Preskúmajte analýzu spoločenskej kritiky v hre Pygmalion Georga Bernarda Shawa a pochopte význam jazyka a identity vo viktoriánskej spoločnosti.
Úvod
George Bernard Shaw patrí medzi výrazné osobnosti moderného dramatického umenia a jeho hra „Pygmalion“ má v rámci svetovej literatúry nezastupiteľné miesto. Táto komédia s hlbokým sociálnym podtextom, prvýkrát uvedená v roku 1913, zasiahla nielen publikum svojej doby, ale pretrvala aj ako téma relevantná dodnes – najmä v otázkach spoločenských rozdielov, význame jazyka a problematike identity jednotlivca. Shaw, ktorého dielo býva často zaradiť medzi tzv. „progresívne“ drámy, sa inšpiroval starogréckym mýtom o sochárovi Pygmalionovi, ktorý vdýchol život dievčine svojho vlastného výtvoru. Tento motív dokázal preniesť do prostredia viktoriánskeho Londýna a zasadiť ho do diskusie o možnostiach osobnostnej premeny, o slobode a o limitoch, ktoré jednotlivec zakúša v silne hierarchizovanej spoločnosti.Účelom tejto eseje je podrobne analyzovať vrstvu spoločenskej kritiky, ktorú Shaw vo svojom diele kladie do popredia, a zároveň sledovať vývoj postáv najmä cez optiku ich jazykovej a sociálnej premeny. Zámerom je odhaliť, v čom spočíva nadčasovosť hry a aké odkazy dokáže niesť pre súčasných čitateľov – a napokon tiež zhodnotiť umelecký prínos tejto drámy v rámci kultúrneho obzoru našich stredoeurópskych reálií.
---
I. Kontext a spoločenské pozadie hry
Shawov „Pygmalion“ vzniká na pozadí britskej spoločnosti začiatku 20. storočia, kedy bola Anglicko rozdelené na prísne triedy. Spoločenský status bol často presne určovaný rodinným pôvodom, spôsobom obliekania, no hlavne – jazykovou kultúrou. Práve výslovnosť a slovník sa stávali najviditeľnejšou hranicou medzi jednotlivými vrstvami, ako o tom svedčí aj slovenské klasické dielo „Statky-zmätky“ (Kukučín), kde reč postáv odhaľuje viac, než by si možno želali.Priemyselná revolúcia a postupné zmeny v postavení žien otvárali nové možnosti, avšak zároveň odhaľovali tvrdé predsudky a časté zosmiešňovanie tých, ktorí sa pokúsili tieto hranice prekročiť. Shaw si všíma povrchnosť vysokých kruhov, ktoré podľa reči a vzhľadu hodnotia, či je niekto „dobre vychovaný“. Táto tematika je nám blízka aj v slovenskom prostredí: východniar, ktorý zrazu začuje, že „nevyzerá ako Bratislavčan“, alebo robotník, ktorý sa snaží hovoriť spisovne medzi vzdelancami, zažije podobnú skúsenosť ako Eliza.
Sociálna kritika Shawovej hry spočíva najmä v tom, že odhaľuje, ako málo stačí, aby človek zmenil svoj vonkajší prejav a tým zmiatol hodnotenia ostatných – pričom jeho pravá identita ostáva rovnaká. Hra navádza na zamyslenie, či je naozaj reč a vzhľad dostatočným dôvodom k posudzovaniu hodnôt človeka.
---
II. Kompozičná štruktúra a dejový vývoj
Hra začína za dažďa pred divadlom v Covent Garden, kde sa prvýkrát stretávajú profesor fonetiky Henry Higgins a obyčajná pouličná kvetinárka Eliza Doolittleová. Ich rozdiely v spôsobe vyjadrovania sú okamžite jasné – tak, ako v slovenských poviedkach Gregora Tajovského je výslovnosť okamžitým určovateľom spoločenského zaradenia. Higginsova posmešná poznámka o Elizinej nevzdelanosti nastoľuje konflikt, ktorý sa stane jadrom hry.Príbeh sa rozvíja prostredníctvom stávky medzi Higginsom a jeho kolegom, láskavým Pickeringom. Higgins sa staví, že z Elizy dokáže v priebehu pol roka vychovať dámu, ktorú spoločnosť prijme. Táto zápletka sa môže voľne prirovnať k slovenským rozprávkam, v ktorých sedliak prenikne na kráľovský dvor v prestrojení a skúša, či spoločenská etiketa nasadená zvonku postačí na skutočné prijatie.
Proces premeny je zdrojom komických i napätých situácií. Eliza sa učí „správne“ rozprávať, čeliť posmechu, vlastným pochybnostiam, ale i zdrvujúcemu pocitu, že stráca samú seba. Napriek vonkajšiemu úspechu – keď okolie Elizu považuje za vznešenú cudzinku – narastá jej vnútorný zmätok a konflikt s Higginsom. Ten ju aj naďalej vníma ako svoj experiment.
Vyvrcholením je scéna, keď sa Eliza, už ako sebavedomá mladá žena, vzbúri voči Higginsovej arogancii a utečie. Do deja vstupuje i jej otec Alfred, ktorého vlastný náhly spoločenský vzostup sa stáva ironickým odkazom na to, ako absurdne sa môžu premieňať ľudské osudy vďaka náhode či vonkajším okolnostiam.
Katastrofa a rozuzlenie hry spočívajú v Elizinej definitívnej emancipácii a rozhodnutí ísť vlastnou cestou – čo Shaw ponechal otvorené a bez obligátneho romantického konca. Tým sa líši od bežných viktoriánskych hier, v ktorých by musela byť ženská hrdinka vyriešená svadbou.
---
III. Charakteristika hlavných postáv a ich vývoj
Eliza Doolittleová
Eliza patrí pôvodom do najnižšej vrstvy. Jej lámaná angličtina a hrubý dialekt sú pre okolie zosobnením chudoby, nevzdelanosti a „nečistých mravov“. Hoci spočiatku pôsobí submisívne, v jadre je veľmi hrdá a túži po lepšom, dôstojnejšom postavení. Jazykové lekcie nie sú len jej osobným bojom za zmenu akcentu, ale aj za hľadanie vlastnej hodnoty. Jej vývoj je pre slovenského čitateľa podobne zrozumiteľný ako cesta Maruše z Kukučínovej „Dom v stráni“, ktorá bojuje nielen s predsudkami, ale aj s vlastným vnímaním seba.Profesor Henry Higgins
Higgins ako brilantný, no zároveň egocentrický fonetik, je poháňaný ambíciou dokázať schopnosť ovplyvniť druhého človeka len cez jazyk. Je prototypom vedca uzavretého vo svojich teóriách, ktorý stráca kontakt s realitou. Jeho vzťah k Elize je odmeraný, chýba mu empatia – čo mu vyčíta nielen Eliza, ale i jeho matka a pani Pearceová, jeho domáca. Higgins nikdy Elizu nerozpoznáva ako celistvú osobnosť, skôr ju vníma ako výzvu pre vedecký výskum.Plukovník Pickering
Pickering je potrebnou protiváhou Higginsovej samolásky. Je úctivý, láskavý a na rozdiel od Higginsa pristupuje k Elize ako k seberovnej, v čom je predobrazom ozajstného džentlmenstva. Aj keď vychádza z tej istej spoločenskej vrstvy ako Higgins, je schopný byť chápavý a povzbudzovať – správa sa k Elize podobne súcitne, ako postavy slovenských poviedok, ktoré nehodnotia podľa majetku.Vedľajšie postavy
Alfred Doolittle, Elizin otec, je postava komická i nečakane filozofická. Zo žobráka sa zásluhou náhody stáva „stĺpom spoločnosti“, avšak ironicky sa ukazuje, že nový spoločenský status mu spôsobil viac problémov než úžitku. Higginsova matka zas dokáže rozpoznať hodnoty v Elize skôr, než sa to podarí jej synovi. Pani Pearceová upozorňuje na riziká experimentu s Elizou. Postava Freddyho, mladého zamilovaného muža, predstavuje alternatívny obraz Elizinej možnej budúcnosti – nie však idylickej, ale tiež vyžadujúcej ďalšie kompromisy.---
IV. Motívy a symbolika v diele
Jazyk a výslovnosť
Shaw tu používa jazyk ako hlavný nosič zmeny. Dialekt a výslovnosť nie sú len prostriedkom komunikácie, ale stávajú sa pasom do iných spoločenských vrstiev. V slovenskom kontexte možno pripomenúť, ako v poviedkach Jozefa Gregora Tajovského rozprávačka podľa spôsobu detskej reči okamžite vie, „z koľkých vŕb je chlapec“.Prestrojovanie a identita
Premena Elizy je najmä vonkajšia; lenže hoci nové šaty a správna výslovnosť menia pohľad okolia, vnútornú neistotu potláčajú len naoko. Príbeh sa stáva metaforou pôvodného Pygmalionovho mýtu: sochár sa pokúša stvoriť ideál, no ten sa mu vymkne z rúk, keď jeho dielo ožije. Ani Higgins nedokáže ovládať výsledok svojej práce – Eliza získava vlastnú vôľu.Triedne bariéry a predsudky
Hra nastavuje zrkadlo triednym sklonom. Premena Elizy je podmienená vonkajším prejavom a materiálnou stránkou – vo svojej podstate však spoločnosť ostáva neveriaca, že „obyčajná“ kvetinárka môže byť skutočne dámou. To sa odzrkadľuje aj u nás: hociktoré slovenské dielo spred sto rokov by mohlo rozprávať o predsudkoch dediny voči tomu, kto sa vráti „z mesta“.Sloboda a nezávislosť
Najsilnejším posolstvom je Elizino odmietnutie zostať len objektom v Higginsových rukách. Jej cesta za nezávislosťou odráža ženskú emancipáciu tej doby. Shaw jasne naznačuje, že právo určovať vlastnú cestu je jedným zo základov ľudskej dôstojnosti – nielen pre Elizu, ale symbolicky pre celé ženy svojej generácie.---
V. Význam a aktuálnosť diela dnes
Shawova hra nezostarla. Dnes, keď ešte vždy spoznávame ľudí podľa reči, keď predsudky voči „iným“ pretrvávajú, má „Pygmalion“ aktuálny spoločenský odkaz. Mnohí slovenskí žiaci a študenti, ktorí zažívajú migráciu medzi regiónmi alebo krajmi, by potvrdili, že sa stále stretávajú s úsudkami založenými na výslovnosti či prízvuku.Pygmalion inšpiroval viaceré kultúrne diela – legendárne hudobné spracovanie „My Fair Lady“ patrí už desaťročia ku klasike slovenských a českých divadiel. Motív premeny a osobného prerodu si nachádza cestu aj do modernej tvorby, či už v televíznych inscenáciách (Radošinské naivné divadlo), alebo v literárnych adaptáciách pre mladších čitateľov.
Symbolika Pygmaliona je univerzálna: umelec sa pokúša pretvoriť nedokonalosť na ideál, no nakoniec je zaskočený samostatnosťou vlastného výtvoru. Shaw tak upravuje pôvodný význam mýtu a dáva mu nový význam: transformácia je v skutočnosti začiatkom slobody, nie podriadením.
---
Záver
Pygmalion je hrou o vnútornej a vonkajšej premene – či už jazykovej, spoločenskej, alebo psychologickej. Vývoj Elisinho charakteru, jej osamostatnenie a získanie sebaúcty sú dnes rovnako dôležité témy ako pred viac než sto rokmi. Postavy hry, ich dialógy a vzájomné vzťahy nám ukazujú, že pravá hodnota človeka nespočíva vo výslovnosti, oblečení či pôvode, ale v jeho odvahe a schopnosti byť sám sebou.Posolstvo Shawovej hry je výzvou na odmietnutie povrchných súdov a na hľadanie skutočného obsahu za fasádou. Každý z nás by si mal klásť otázku, nakoľko je schopný vidieť do „vnútra“ človeka, a nie len na jeho vonkajší prejav.
Pre dnešného čitateľa a študenta je „Pygmalion“ výzvou myslieť kriticky a nebáť sa postaviť proti predsudkom – či už sa týkajú jazyka, pôvodu alebo spoločenského zaradenia. Kunštátovo múdre slovo z románu „Mladé letá“ platí stále: nie meno, ani reč, ale činy a pevnosť charakteru dávajú človeku skutočnú hodnotu.
Ohodnoťte:
Prihláste sa, aby ste mohli ohodnotiť prácu.
Prihlásiť sa