Beletrizovaný životopis: príbeh obyčajného života

Typ úlohy: Slohová práca

Pridané: dnes o 6:03

Beletrizovaný životopis

Keď premýšľam nad svojím životom, nemám pocit, že by bol výnimočný v tom veľkom, historickom zmysle slova. Nie som postava z románu Ladislava Balleka ani hrdina, ktorému by dejiny pripravili dramatický osud. A predsa verím, že aj obyčajný život školáka môže byť hodný rozprávania. Veď aj dielo Boženy Slančíkovej-Timravy ukazuje, že zdanlivo bežný svet ľudí v sebe skrýva jemné napätia, city i pravdu o charaktere. Každý človek má svoj príbeh a ten môj sa začal celkom nenápadne – ako sa to pri dôležitých veciach často stáva.

Narodil som sa do rodiny, ktorá nebola bohatá na veľké gestá, ale na drobné istoty. Boli v nej ľudia, ktorí vedeli viac pracovať než rozprávať o práci, viac pomáhať než sa chváliť pomocou. Dnes si uvedomujem, že práve to ma formovalo najviac. Moje prvé roky sú pre mňa zahmlené ako okno v zime – vidím len obrysy, zvyšok mi doplnili rodičia a starí rodičia svojím rozprávaním. Vraj som bol nepokojné dieťa, ktoré sa stále niekam ponáhľalo, akoby malo už v troch rokoch dôležitý program. Vraj som sa pýtal na všetko, od toho, prečo prší, až po to, prečo dospelí hovoria „uvidíme“, keď v skutočnosti nechcú povedať „nie“.

Ak by som mal pomenovať prvú veľkú školu svojho života, nebola by to škôlka ani základná škola, ale kuchyňa mojej starej mamy. Tam som sa učil počúvať príbehy, vnímať trpezlivosť a chápať, že človek sa neformuje len tým, čo číta, ale aj tým, čo denne žije. Stará mama mala zvláštny dar rozprávať úplne obyčajné udalosti tak, že zneli ako malé rodinné povesti. Aj cesta na trh sa v jej podaní menila na dobrodružstvo a pečenie koláča na obrad. Od nej som si odniesol vzťah k jazyku, hoci som to vtedy nevedel pomenovať. Rodičia mi zas dali pevnú pôdu pod nohami. Učili ma, že slušnosť nie je slabosť, ale znak charakteru, a že povinnosti sa neplnia podľa nálady, ale podľa potreby.

Z detstva mi utkvelo veľa drobností, ktoré by inému človeku možno pripadali bezvýznamné, no pre mňa sú ako malé zrkadlá minulosti. Pamätám si napríklad na svoju obľúbenú hračku, bez ktorej som odmietal zaspať. Bola už dávno ošúchaná, mala krivý úsmev a jedno oko akési podozrivo vyššie než druhé, ale pre mňa predstavovala bezpečie. Raz som ju pri návšteve príbuzných zabudol a doma som spustil takú tragédiu, akoby sa skončila celá civilizácia. Dnes sa na tom smejem, ale vtedy to bol pre mňa pád sveta. Detské city bývajú úprimné a veľké, hoci ich dôvody sú z pohľadu dospelých komicky malé.

Predškolské roky boli obdobím, keď sa môj malý vesmír začal rozširovať. Škôlka bola prvým miestom, kde som zistil, že svet sa netočí iba okolo mňa. Bola to krajina pasteliek, odretých kolien, nečakaných spojenectiev a občas aj malých vojen o najlepšiu hračku. Naučil som sa tam čakať, deliť sa, prehrávať aj opäť sa zmieriť po hádke, ktorá mala o desať minút nulový význam. Zo škôlky si pamätám vôňu temperových farieb, hlas pani učiteľky, ktorá vedela byť prísna aj láskavá zároveň, a chvíle, keď sme sa pripravovali na besiedku pre rodičov. Vtedy som po prvý raz pocítil zvláštnu zmes trémy a hrdosti. Stáť pred ľuďmi a povedať báseň sa mi vtedy zdalo skoro také náročné ako neskoršia odpoveď pri tabuli.

Svet dieťaťa je plný preháňania. Keď sa stratí papierová korunka, je to tragédia. Keď sa podarí nakresliť slnko s rovnými lúčmi, je to umelecký triumf. Aj ja som všetko prežíval intenzívne. Raz som sa urazil, že moje auto z lega nemá dosť dlhú cestu, a tak som ju vytvoril z kníh rozložených po celej obývačke. Výsledok bol síce architektonicky odvážny, ale prakticky nešťastný, lebo po ňom zakopol otec. Dodnes sa to u nás doma pripomína ako jedna z mojich prvých „stavebných realizácií“.

Skutočný predel však prišiel s nástupom do školy. Prvý školský deň má v pamäti azda každý človek, hoci detaily bývajú zahmlené. Pamätám si tašku, ktorá mi vtedy pripadala väčšia než ja sám, nové zošity s čistými stranami a zvláštny pocit, že odrazu vstupujem do vážnejšieho sveta. Už nešlo len o hru. Lavica sa stala mojím pracoviskom, písmená novými znakmi, ktoré bolo treba skrotiť, a zvonenie akýmsi školským časomerom, podľa ktorého sa odvíjal deň.

Prvý stupeň základnej školy bol pre mňa obdobím objavov. Učil som sa čítať, písať, počítať, ale popri tom aj orientovať sa v skupine ľudí, ktorí boli rovnako zmätení a zvedaví ako ja. Mal som rád slovenský jazyk, pretože slová mi pripadali ako stavebnica, z ktorej sa dá vytvoriť skoro všetko. Matematiku som raz miloval a raz sa jej obával – podľa toho, či ma príklad poslúchal. Škola však nebola len o známkach. Boli to aj výlety, keď sme autobusom cestovali na miesta, ktoré sa nám zdali ďaleko, hoci dnes viem, že boli len o pár okresov ďalej. Boli to návštevy knižnice, kde som si pripadal ako v chráme ticha, aj škola v prírode, kde sa teória dočasne stiahla pred lesom, ihriskom a večernými rozhovormi na izbách.

Osobitné miesto v mojich spomienkach majú spolužiaci. Cez prestávky sa uzatvárali spojenectvá pevnejšie než niektoré medzinárodné zmluvy a rozpadali sa pre oveľa menšie dôvody. Delili sme si desiatu, požičiavali gumy, tajili odpovede a smiali sa veciam, ktoré by dnes už zrejme nevyvolali ani úsmev. V škole som pochopil, že človek sa učí nielen z učebníc, ale aj z blízkosti iných ľudí. Učí sa ustúpiť, presadiť sa, niekedy sa ospravedlniť a niekedy si stáť za svojím.

Z prvého stupňa si nesiem aj jednu veselú spomienku. Na hodine výtvarnej výchovy sme mali namaľovať ročné obdobie. Ja som sa rozhodol pre jeseň a s obrovským presvedčením som namaľoval strom taký smutný a tmavý, že skôr pripomínal scénu z balady než školskú prácu. Pani učiteľka sa na obrázok chvíľu dívala a potom povedala, že je „zaujímavo expresívny“. Vtedy som ešte nevedel, čo to slovo znamená, ale znelo vznešene, a tak som bol na seba hrdý.

Druhý stupeň základnej školy priniesol viac učiteľov, viac predmetov a aj viac povinností. Ak bol prvý stupeň tichým potokom, druhý už pripomínal rieku s prudším prúdom. Každá hodina mala iného učiteľa, iné nároky, inú atmosféru. Začal som viac premýšľať o tom, v čom som dobrý a čo mi naopak dáva zabrať. Slovenský jazyk a literatúra ma priťahovali stále viac. Pri čítaní ukážok z diel slovenských autorov som si uvedomoval, že jazyk nie je iba školský predmet, ale nástroj myslenia. Dejepis ma učil, že minulosť nie je mŕtva, len sa na nás pozerá z iného smeru. Naopak, niektoré prírodovedné predmety ma vedeli poriadne potrápiť, zvlášť keď sa od slov prechádzalo k zložitým vzorcom.

Dôležitú úlohu v tomto období zohrali učitelia. Niektorí vošli do triedy a s nimi aj rešpekt, iní prinášali skôr pokoj a zvedavosť. Mali svoje typické gestá, pohľady, obľúbené vety, ktoré sa opakovali tak pravidelne, až sa stali súčasťou našej triednej mytológie. Jeden učiteľ vedel tichom povedať viac než iný dlhým napomínaním. Iná učiteľka mala zas dar podať aj náročné učivo tak, že človek mal pocit, akoby riešil zaujímavú hádanku. Vtedy som pochopil, že učiteľ nie je iba skúšajúci, ale aj sprievodca – hoci niekedy prísny.

Na druhom stupni som sa prvýkrát zapojil aj do súťaží. Neboli to možno víťazstvá, ktoré by sa zapisovali do kroniky mesta, ale pre mňa mali veľkú hodnotu. Každá olympiáda, recitačná súťaž či projekt znamenali viac než len výsledok. Znamenali prípravu, prekonávanie nervozity a skúsenosť, že človek môže vystúpiť z radu a skúsiť niečo navyše. Raz som odchádzal spokojný, inokedy sklamaný, no vždy o niečo skúsenejší. Naučil som sa, že úspech nie je len pohár alebo diplom. Niekedy je úspech už to, že sa človek odhodlá.

Obdobie dospievania býva neprehľadné ako aprílové počasie. Chvíľu si človek verí, chvíľu pochybuje. Hľadá svoje miesto medzi rovesníkmi a zároveň sa usiluje pochopiť samého seba. Aj ja som sa menil. Začal som si viac uvedomovať svoje názory, slabosti i to, že nie všetko sa dá vyriešiť na poslednú chvíľu. Učil som sa plánovať, niesť zodpovednosť a postupne sa menej spoliehať na to, že ma niekto zachráni pred následkami mojej nepozornosti.

Prijatie na strednú školu bolo preto pre mňa veľkým zlomom. Mal som pocit, akoby som zatvoril jedny dvere a pred sebou uvidel dlhú chodbu ďalších možností. Nástup na gymnázium priniesol nové prostredie, nové tváre a nové pravidlá hry. To, čo na základnej škole stačilo, tu zrazu nestačilo vždy. V prvých dňoch sa miešala hrdosť s neistotou. Každý sa snažil pôsobiť sebavedomo, hoci mnohí z nás vnútri bojovali s rovnakými obavami: zapadnem sem? Budem stíhať? Nájdeme si k sebe cestu?

Nový kolektív sa nevytvára za jeden deň. Je to pomalý proces, pri ktorom sa z cudzích ľudí stávajú známe hlasy, tváre a postupne aj priatelia. Na strednej škole som si viac uvedomil rozdiely medzi ľuďmi. Každý prinášal iné skúsenosti, iné ambície, iný spôsob humoru. Práve to však bolo obohacujúce. Človek sa učí nielen hovoriť, ale aj počúvať. Nielen presviedčať, ale aj pripustiť, že druhý môže vidieť veci inak.

Štúdium sa stalo náročnejším a vyžadovalo si väčšiu samostatnosť. Už nestačilo iba dávať pozor na hodine. Bolo treba organizovať si čas, pripravovať sa priebežne a myslieť dopredu. Stredná škola je v tomto smere zvláštna etapa – stále ste mladí, no už od vás očakávajú zodpovednejší prístup. Nad všetkým sa v diaľke črtá maturita, ten symbolický most medzi školou a ďalším životom. Človek začína uvažovať o vysokej škole, o povolaní, o tom, akým smerom by sa mohol vydať. Budúcnosť prestáva byť neurčitým slovom a pomaly dostáva kontúry.

S dospievaním prichádzajú aj otázky, na ktoré neexistujú jednoduché učebnicové odpovede. Kto vlastne som? Čo má pre mňa zmysel? V čom by som chcel byť raz užitočný? Stredná škola nie je iba prípravou na testy, ale aj obdobím, keď sa tvoria hodnoty. Človek si viac všíma nespravodlivosť, premýšľa o svete a často sa po prvýkrát vážnejšie stretáva s vlastnými hranicami. Nie každá skúsenosť je príjemná, ale aj tie ťažšie nás formujú. Ako v literatúre, aj v živote platí, že charakter postavy sa ukáže najmä vtedy, keď nejde všetko hladko.

Keď sa dnes obzriem späť, vidím svoj život ako cestu, ktorá nemala vždy rovný povrch, ale o to viac ma naučila kráčať. Detstvo mi dalo základ dôvery, rodina oporu, škola disciplínu, priatelia radosť a chyby pokoru. Nie som hotový príbeh. Skôr kapitola, ktorá sa ešte dopisuje. A možno je na tom najkrajšie práve to, že ďalšie stránky nie sú úplne známe.

Beletrizovaný životopis má zmysel preto, že premieňa obyčajné fakty na živý obraz človeka. Umožňuje zachytiť nielen to, čo sa stalo, ale aj to, čo vo mne zostalo. Ak by som mal svoj doterajší život zhrnúť jednou myšlienkou, povedal by som, že človeka netvoria iba veľké udalosti, ale najmä malé chvíle, ktoré sa postupne ukladajú do charakteru. To, čo som prežil, ma naučilo vážiť si blízkosť rodiny, silu vzdelania aj význam vytrvalosti. Do budúcnosti nepozerám s istotou človeka, ktorý vie všetko, ale s odhodlaním človeka, ktorý sa chce ďalej učiť. A to je, podľa mňa, celkom dobrý začiatok pre ďalšiu kapitolu.