Spomienky na maturitný ples: chcem to zažiť znova
Táto práca bola overená naším učiteľom: 30.01.2026 o 10:17
Typ úlohy: Slohová práca
Pridané: 29.01.2026 o 10:11
Zhrnutie:
Objavujte krásu spomienok na maturitný ples a naučte sa vyjadriť svoje pocity v slohovej práci s originálnym rozprávaním.
Ešte raz to chcem zažiť (Rozprávanie)
Úvod
Keby som mal moc prevrátiť list v knihe svojho života naspäť a na malú chvíľu sa ponoriť do vône minulosti, neváhal by som ani sekundu. Každý z nás nosí v srdci malý poklad výnimočných okamihov, ktoré mihli sa často nečakane, no zanechali v nás plamienok túžby ich ešte raz precítiť – možno intenzívnejšie, možno s lepším pochopením vlastnej hodnoty. Neexistuje stroj času, ktorý by nás vrátil do oných nádherných chvíľ, zostáva len spomienka živšia než skutočnosť. V školských laviciach, medzi ranným zvonením a chodbovou vravou, prežívame mnoho dôležitých prvých razov – priateľstvá, lásky, víťazstvá i pády. No niektoré udalosti nás poznačia natoľko, že sa stávajú legendami vlastného života. Pre mňa je jednou z takýchto skúseností maturitný ples, ktorý so sebou priniesol nielen eufóriu z tanca, ale hlavne dobrodružstvo poznávania seba samého.Prvé rozhodnutie a očakávania
O prípravách na školský ples sa v našej škole rozprávalo už od septembra. Mnohí spolužiaci k tomu pristupovali trocha s nadhľadom, hovorili, že „to je aj tak len naoko“. Ja však, očarený rozprávkovým svetom SND v Bratislave, kde som párkrát so školou navštívil balet, túžil som aspoň raz naozaj zažiť veľkosť spoločenského večera. Myšlienka tancovať valčík, hoci len v telocvični s vyzdobenými girlandami, ma napĺňala trémou aj vzrušením. Rozpomenul som sa na Jula Satinského líčenia plesov v jeho legendárnom denníku “Moje slovenské roky”, kde opisuje, že tanec spája ľudí spôsobom, ako to nedokáže žiadny rozhovor. Práve toto spojenie som vyhľadával – možnosť patriť do spoločného rytmu, vykročiť z radov mlčky sa presúvajúcich študentov a ukázať, že aj ja, večne ustráchaný z pohybovej výchovy, viem roztočiť svet na dlani.Prvý krok prišiel rýchlejšie, než som bola pripravená. Riaditeľka našej školy rozposlala oznamy o tanečných kurzoch. Neodhodlala som sa prihlásiť hneď. Bola som premýšľala – bude sa mi smiať trieda? Budú sa moje nemotorné pohyby spomínať ešte na stužkovej? Spomínam na ten horúčkovitý pocit, keď som v školskom bufete stretol Paťa, môjho najlepšieho kamaráta už od základnej školy.
„Tak čo, ideš na tie tance?“ podpichol ma.
„Ešte neviem, asi budem radšej len fandiť...“ odpovedal som, no v očiach sa mi zračila nerozhodnosť.
Paťo zahlásil: „Ak pôjdeš ty, pôjdem aj ja! Keby niečo, môžem byť tvoj parťák!“
V tej chvíli som si uvedomil, že s dobrým kamarátom sa aj najťažšie výzvy zdajú zvládnuteľné. Spontánnosť jeho ponuky bola pre mňa prameňom úľavy, ale aj radosti, akú prežívajú deti z najobyčajnejších vecí.
Prvé tanečné lekcie mali zvláštnu atmosféru. Miestnosť bola presvietená žiarovkami školského osvetlenia, steny ozdobené krepovým papierom, v kútiku potichu pukal reproduktor hrajúci slovenské evergreeny od skupiny Elán. Zišla sa tam zmes známych tvárí, spolužiaci aj pár druhákov, ktorí sa na poslednú chvíľu rozhodli vyskúšať, čo to s nimi urobí. Atmosféra bola spočiatku rozpačitá, no keď učiteľ tanca – pán Valuch, ktorý nás s prehľadom učil základné kroky polky a valčíka, utrúsil humornú poznámku o svojom „tradične drevenom partnerovi“, napätie v miestnosti opadlo.
Počas prvej prestávky si ma všimol Ondrej – chalan z vedľajšej triedy, známy tým, že mu nikdy nechýba odvaha skúsiť čokoľvek nové. „Ak budeš potrebovať tanečného parťáka, pokojne sa na mňa obráť,“ prehodil mimovoľne. V tej chvíli sa zrodil nový pocit – začal som Ondreja vnímať s istou zvedavosťou. Ten závan nezáväznej sympatie poznačil ďalšie udalosti.
Komplikácie vzťahov a vnútorné dilemy
Tréningy postupovali, kroky boli menej kŕčovité, no vzťahy zamotanejšie. Paťo sa začal správať zvláštne; párkrát nepricestoval načas, občas mal zarytý pohľad a vtipy, ktoré predtým medzi nami fungovali, akoby stratili iskru. Raz, keď sme spolu čakali na autobus, prehodil: „Vieš, ja som si myslel, že budeme tancovať spolu aj na plese.“ Priznám sa, bola som zaskočená – Paťo takmer nepriamo priznal, že cíti viac než len priateľstvo. A hoci som si jeho prítomnosť vážila, moje myšlienky sa čoraz častejšie točili okolo Ondreja.Vo vnútri ma začal škrieť konflikt – nechcela som Paťa zraniť, no vedela som, že ak by bol mojou voľbou on, zradila by som samu seba. Takéto vnútorné zápasy som dosiaľ poznala len z kníh Jaroslavy Blažkovej či Zuzky Šulajovej, ktoré jemne opisujú otázky mladých ľudí o priateľstve, láske a úprimnosti. Ocitla som sa vo víre zmätkov a prvýkrát som pochopila, aká tenká je hranica medzi vernosťou voči druhým a úprimnosťou voči sebe.
Zlom prišiel nečakane. Jedného nedeľného popoludnia mi Paťo napísal správu: „Idem na výmenný pobyt. Nezvládam, keď sa veci menia. Veľa šťastia, budem ti držať palce.“ Priznám sa, dotklo sa ma to viac, než by som si priznal. Zachvátil ma smútok, obavy, či som spravil správne, či som mohol niečo urobiť inak. V škole sa ma na druhý deň takmer nik nevšimol – bola som ako prázdny tieň medzi stenami, kde predtým šumeli rozhovory.
Návrat do tanečnej bol ťažký. Rozmýšľal som, že to vzdám. Spomenul som si však na slová pána Valucha, ktorý nás raz povzbudzoval: „Každý krok, aj ten najmenší v živote, je cennejší ako státie na mieste.“ Práve vtedy ma nečakane oslovil Ondrej: „Zdáš sa smutný, ale keď budeš chcieť, môžeme spolu trénovať aj mimo hodín.“ Táto ponuka mi potom otvorila nové okná kamarátstva a úprimnej podpory.
Vyvrcholenie a osobný úspech
Týždne ubiehali a do srdca sa mi vkradla úzkosť. Večer plesu sa blížil, a ja som sa bála zlyhania. Bez tradičného partnera, s novou dynamikou duševného napätia, by som najradšej zostala doma. Ondrej však neváhal – ponúkol sa byť môj partner nielen na tréningoch, ale aj počas celého plesu. “V pári sa vždy človek cíti istejšie,” usmial sa.Prvé tóny hudby – stará známa “Nech mi nehovoria” od Mekyho Žbirku – vo mne prebudili príliv odhodlania. Telocvičňa zažiarila svetlami reflektorov a do miestnosti sa vliala zvláštna slávnostná energia. Pri prvom kroku na parket sa mi roztriasli kolená, ale Ondrejova ruka mi dodala istotu. Tanec už nebol len radom nacvičených pohybov, ale rozhovorom tiel, v ktorom sa miešal strach s radosťou a vzrušenie zo spoločného úspechu. Okolité publikum, zmes učiteľov a rodičov, sa premenilo na rozmazané tváre, dôležité boli len tie tri minúty, keď čas akoby prestal plynúť.
Záver patril vyhláseniu kráľovnej plesu. Nikto z nás nečakal, že z tej spleti tanečníc, presne podľa povestí zo slovenských stužkových, vyhlásia ako víťazku mňa. Najväčší triumf však nebol v titule, ktorý si mnohí možno ani nezapamätajú. Skutočná radosť pramenila zo slobody, s akou som dokázala tancovať vlastný život, nevzdať sa ani po odchode blízkeho človeka, a v sebe objaviť odvahu lásky, kamarátstva i vlastnej hodnoty.
Záver
Dnes môžem s istotou povedať, že hodnotu maturitného plesu netvoria elegantné róby ani tanec v dokonalom štýle, ale chvíle, ktoré nás naučili prekonať vlastnú hanblivosť, osamotenie i strach. Zo spomínaného večera som si neodniesla len pamätný diplom, ale predovšetkým poznanie, že ľudské spojenia nielen uzdravujú, ale často aj bolia, a predsa za ne vždy stojí bojovať. Pán Valuch mi po plese povedal: „Raz budeš na túto noc spomínať a možno povedať – ešte raz to chcem zažiť. A to je v poriadku.”Ak by som mala možnosť, túto udalosť by som určite chcela prežiť znova – nie však preto, že všetko bolo dokonalé, ale preto, že každý okamih bol pravdivý a môj. Vyzývam každého, kto ešte stojí na rázcestí príležitostí, aby neváhal a nevzdal sa len kvôli obavám. Práve tie najťažšie chvíle nás vedú bližšie k vlastnému JA a ukazujú, že život netvoria len víťazstvá, ale aj odvaha prepadnúť sa, vstať a pokračovať.
A tak, ak niekedy precítite túžbu ešte raz niečo zažiť, nebojte sa. V tom tkvie čaro života – znova a znova nachádzať krásu v prechválených aj nevšedných zážitkoch, vážiť si prítomnosť a s pokorou v srdci pýtať: ešte raz to chcem zažiť. Lebo možno vďaka tomu budeme vedieť žiť naplno aj dnes.
Ohodnoťte:
Prihláste sa, aby ste mohli ohodnotiť prácu.
Prihlásiť sa