Prečo si vážim svoju babku: príbeh vďaky a hodnoty

Táto práca bola overená naším učiteľom: 23.01.2026 o 16:09

Typ úlohy: Slohová práca

Pridané: 20.01.2026 o 15:59

Človek, ktorého si vážim

Úvod

V slovenskej kultúre boli úcta a vďačnosť vždy základom rodinných i spoločenských vzťahov. Stačí si spomenúť na postavy z literatúry, napríklad na deda z básne „Margita a Besná“ od Andreja Sládkoviča, ktorý bol pre svojich vnukov vzorom vytrvalosti a múdrosti. Tak, ako rodinné príbehy tkané v slovenských dedinách, je aj môj život pretkaný vplyvom človeka, na ktorého nemôžem zabudnúť. Je to moja stará mama — osoba nenápadná, no v mnohom výnimočná, ktorej úlohu v mojom živote nikdy nedokážem dostatočne opísať.

Moja babka je človek, ktorého si nesmierne vážim. Nie je to len fráza; je to pocit, ktorý vznikol zo spomienok, dní prežitých v jej prítomnosti a hodnôt, ktoré mi odovzdala. Práve o nej bude môj príbeh, v ktorom by som chcel nielen opísať jej život, ale najmä vyjadriť úctu, ktorú si zaslúži.

---

I. Životný príbeh mojej babky

Jej život nebol jednoduchý. Spomínala na časy, keď musela už v útlom veku chodiť s kanvičkou po mlieko, v zime do školy pešo aj niekoľko kilometrov, hoci s omrznutými prstami. Keď mala šestnásť rokov, jej otec náhle zomrel a ona sa musela vzdať snov o štúdiu, aby pomáhala svojej matke so starším bratom postarať sa o mladších súrodencov. Tento zlom ju naučil veľkej obetavosti, vedomiu, že rodina je nadovšetko.

Po svadbe s mojim starým otcom sa presťahovala do mesta za lepším životom, no nikdy na dedinu nezabudla. Hoci práca vo fabrike nebola ľahká, nikdy sa nesťažovala a popri zamestnaní vychovala dve deti. Aj neskôr, keď už bola staršia, často sa vracala do rodného domu, kde moji súrodenci a ja s obdivom pozorovali, ako krája domáci chlieb a rozpráva historky, ktoré sa navždy vryli do našich sŕdc.

---

II. Fyzický vzhľad a dojem, ktorý vyžaruje

Ruky mojej babky sú upracované, ale ich dotyk je taký nežný, že by mohol navrátiť pokoj aj najväčšiemu nepokojníkovi. Žiadne drahé šaty, iba voňavá zástera a čistota, ktorá ju sprevádza od mladosti. Každého návštevníka víta pohostinným slovom i pohľadom, ktorý napĺňa dôverou – či už ide o suseda, farára, alebo neznáme dieťa zo susedstva.

Prvý dojem pri stretnutí s ňou je nezabudnuteľný. Mnohí bývajú prekvapení jej priamou srdečnosťou. V slovenskej tradícii, najmä na dedinách, bolo bežné, že staršia osoba bola prirodzene autoritou, no babka nikdy nezneužívala svoj vek alebo skúsenosti na to, aby kohokoľvek povyšovala či kritizovala. Skôr naopak – jej jemnosť a tichosť z nej robila osobu, pri ktorej ste cítili, že aj vaše trápenia majú svoje miesto, že si ich niekto naozaj vypočuje.

---

III. Charakterové vlastnosti a ich prejavy

Ďalšou jej obdivuhodnou vlastnosťou je schopnosť odpúšťať. Či ju sklamal člen rodiny, alebo ju suseda obvinila neprávom z niečoho, vždy odpovedala s úsmevom: „Človek je len človek, všetci robíme chyby.“ Práve tento prístup mi pomohol pochopiť, že život nie je len o hľadaní dokonalostí, ale aj o prijímaní nedostatkov — svojich aj cudzích.

Babka je tiež známa svojou dobrosrdečnosťou. Jej dom bol vždy otvorený komukoľvek, kto potreboval pomoc. Pamätám si, ako poskytla útočisko ozajstnej sirote zo školy, ktorá prišla o rodičov. Bez veľkých slov, s pokorou, bez pýtania sa na odmenu. Vo výchove svojich detí a vnúčat nediktovala príkazy, ale radila príkladom.

Samozrejme, aj ona mala svoje slabosti. Občas bola možno príliš opatrná, bála sa nových vecí a zmeny ju znervózňovali. Raz sa stalo, že pre svoj strach z techniky omylom pokazila práčku. No aj v takýchto situáciách sa smiala sama na sebe a hneď našla riešenie, ako urobiť „práčovňu po starom“.

Práve kombinácia silných a slabších stránok vytvárala harmonickú osobnosť. Jej láskavosť nikdy nezatienila jej rozumnosť, a jej trpezlivosť neznamenala, že by sa nedokázala ozvať, keď bolo treba brániť spravodlivosť.

---

IV. Čo pre mňa znamená a aký má na mňa vplyv

Jeden z okamihov, ktorý si naviac pamätám, bol počas stredoškolských rokov, keď mi nevyšiel dôležitý test z matematiky. Babka namiesto výčitiek vzala môj zošit a povedala, že každý neúspech niečo učí. Spoločne sme si sadli, rozobrali chyby, a ona mi ukázala, že zlyhanie nie je hanba, ale lekcia.

Úctu k nej sa snažím nevyjadrovať iba na narodeniny, ale skôr v každodenných drobných skutkoch — telefonátom, návštevou, pomocou na záhrade či upečeným koláčom. Viem, že pre ňu nemajú cenu drahé darčeky, ale čas, ktorý jej venujem, moja pozornosť a spätná vďaka.

---

Záver

Úcta k blízkym je hodnotou, ktorú na Slovensku obzvlášť vyzdvihujeme – nie nadarmo sa v ľudových prísloviach hovorí: „Kto starých váži, toho mladosť bude chrániť.“ Verím, že by bolo správne, keby sme si všetci našli čas spomaliť a poďakovať ľuďom, ktorí nás ovplyvnili. Lebo ako napísal Jozef Gregor Tajovský v poviedke „Mamka Pôstková“ — sú hodnoty, ktoré nikdy nezastaraú: obetavosť, úcta a rodinná láska.

Preto aj ja dúfam, že každý čitateľ tejto úvahy si v duchu spomenie na svojho človeka, ktorého si ozaj váži, a nájde odvahu mu to povedať či ukázať. „Rodina je prístav, kam sa vždy môžeme vrátiť,“ hovorievala babka. S touto myšlienkou by som chcel zakončiť svoje rozprávanie — s vďakou v srdci aj presvedčením, že úcta k blízkym je tým najcennejším dedičstvom, ktoré si môžeme navzájom odovzdať.