Analýza Molièrovho Lakomca: Kritika lakomstva a spoločnosti

Typ úlohy: Slohová práca

Pridané: dnes o 13:25

Úvod

Vo svojom diele si Molière zobral na mušku motív lakomstva, ktoré ukazuje ako všetko prenikajúcu, deštruktívnu silu. Lakomstvo je tu nielen individuálnou vlastnosťou človeka, ale aj znakom doby a spoločenských štruktúr. Práve preto je „Lakomec“ aktuálny aj po storočiach od svojho prvého uvedenia. Ponúka pohľad na medziľudské vzťahy, rodinné väzby, osobné city, ako aj na spoločenské normy a konflikt generácií. V tejto práci rozoberiem hlavné postavy, ich motívy, dejové línie a tematické myšlienky diela. Zároveň sa pokúsim vyjadriť osobný postoj k jeho posolstvu a významu pre dnešného slovenského čitateľa, pričom využijem príklady zo známeho divadelného i literárneho prostredia.

I. Kontext diela a dobové pozadie

Spoločenský tlak na akumuláciu bohatstva, strach z jeho straty a túžba ovládať nielen vlastný majetok, ale aj životy svojich blízkych, je v hre výstižne zosobnený v postave Harpagona. Molière touto tragikomickou postavičkou nešetrí, pretože lakomstvo považuje za nielen osobnú, ale aj spoločenskú vadu, ktorá rozkladá medziľudské vzťahy. Francúzske komédie zo sedemnásteho storočia, podobne ako aj slovenská ľudová slovesnosť (napr. postava Lakomca z Dobšinského rozprávok), slúžili často na vyslovenie morálneho posolstva, že túžba po majetku ľudí odcudzuje a činí ich nešťastnými.

II. Komplexná analýza hlavných postáv hry

Harpagonove deti, Kleant a Eliza, sú jeho úplným opakom. Kleant je mladý muž, ktorý túži po slobode a láske. Je odvážny, úprimný, pociťuje krivdu zo strany otca, ktorý mu nechce poskytnúť prostriedky ani slobodnú voľbu partnerky. Kleant je tragikomicky nútený požičiavať si peniaze, aby mohol uživiť svoje city voči Mariane. Konflikt medzi otcom a synom nie je len spor o peniaze, ale aj zápas medzi dvoma generáciami – medzi starým pohľadom na život a túžbou po ľudskej blízkosti, láske a nezávislosti.

Eliza, Harpagonova dcéra, je v prvých obrazoch plachá a citlivá, no postupne nachádza odvahu postaviť sa proti otcovej tyranii. Jej vzťah s Valérom je rovnako komplikovaný – Valér sa síce vydáva za sluhu, no v skutočnosti je mladý muž z dobrej rodiny, ktorý sa snaží presvedčiť Harpagona o svojich úprimných úmysloch. Molière sem vkladá jemnú satiru na spoločenské predsudky a otázku pôvodu.

Výraznú postavu predstavuje aj Mariana, mladé dievča z chudobnej rodiny. Je vystavená Harpagonovým lakomým plánom, ktoré by však znamenali popretie jej citov k Kleantovi. V Marianine vidíme obraz obete, ktorú materializmus a vypočítavosť doslova zväzujú, a ona sa stáva symbolom nevinnosti a utrpenia v kontraste s Harpagonovou necitlivosťou.

III. Dejové línie a konflikty

Molière do hry vkladá viacero vedľajších zápletiek – láska medzi Elizou a Valérom je donútená vydať sa na dobrodružnú cestu plnú klamstiev a pretvárky. Podobne aj city medzi Kleantom a Marianou musia zápasiť s prekážkami, ktoré im kladú konvencie a Harpagonova nenásytnosť. Úlohu komického sprostredkovateľa častokrát preberá sluha Jakub, ktorý svojimi odpoveďami a úradovaním zveličuje absurdnosť situácie.

Vrcholom je strata Harpagonovej pokladnice – jej zmiznutie vyústi do komicky absurdného vyšetrovania. Každý je podozrivý, Harpagon vrhá podozrenia na všetkých okolo seba, scéna je plná nedorozumení a ostrých dialógov. Rozuzlenie prichádza v poslednom dejstve: odhalenie pôvodu Valéra a Mariany ako detí šľachtického pôvodu umožní napokon svadby milencov a navrátenie spravodlivosti – aj keď Harpagon zostáva stále závislý na svojom poklade.

IV. Jazykové a literárne prostriedky používané v diele

Na vytvorenie protikladov postáv využíva Molière jazykové nuansy. Sluha má žoviálny prejav, často sa uchyľuje k prísloviam, ľudovým múdrostiam. Postavy šľachty a meštianstva hovoria formálnejšie, vyjadrujú svoje city skôr medzi riadkami. Často sa tu objavujú metafory a prirovnania („Kamenné srdce Harpagona“, „peniaz je sladký jed“). Umelecké prostriedky tak podčiarkujú dynamiku vzťahov a vystihujú atmosféru doby.

V. Témy a myšlienky hry

Druhou dôležitou témou sú generačné konflikty. Plány staršej generácie sú v ostrom rozpore s túžbami mladých. V tom môžeme nájsť paralely aj v slovenských klasikách, napríklad u Jozefa Gregora Tajovského v „Statkoch-zmätkoch“, kde tiež kolidujú záujmy majetku a mladých ľudí.

Hra kladie dôraz aj na význam zmierenia a pravdy. Odhalenie skutočného pôvodu Valéra a Mariany je bodom zlomu – až keď pravda vyjde najavo, môže nastať spravodlivosť. Záverečné zjednotenie milencov a zmierenie rodiny nadobúda význam univerzálneho poučenia: city a pravda musia dostať prednosť pred vypočítavosťou a obyčajným prospechárstvom.

VI. Vlastný názor a hodnotenie diela

Veľkú sympatiu vzbudzujú mladé postavy, ktoré bojujú za svoje práva, slobodu a lásku. Je v nich niečo veľmi ľudské – odvaha čeliť autorite, chuť nezanevrieť na city ani za cenu konfliktu. Oceňujem, ako Molière prostredníctvom komických situácií vedie diváka či čitateľa k zamysleniu nad tým, čo je podstatné v medziľudských vzťahoch. Podobne ako mnohé slovenské hry (napríklad „Kocúrkovo“ od J. Chalupku) nastavujú posmešné zrkadlo spoločnosti v záujme jej nápravy.

„Lakomec“ preto zostáva dôležitým dielom aj dnes – ukazuje, že hľadanie citovej spravodlivosti a úprimnosti je vždy aktuálne. Jeho hlavné posolstvo by sme mali aplikovať v každodennom živote: dať prednosť porozumeniu, súcitu a skutočnej láske pred túžbou po majetku.

Záver

Aj dnes, v dobe, kedy mnohí stavajú bohatstvo na prvé miesto, je „Lakomec“ aktuálny a môže byť zdrojom ponaučenia. Každý, kto si túto hru prečíta alebo pozrie na javisku, je vyzvaný zamyslieť sa nad vlastnými prioritami a kľúčovými hodnotami. Nech je nám príbeh Harpagona pripomienkou, že pravé šťastie a naplnený život spočívajú nie v množstve majetku, ale v tom, ako žijeme s ľuďmi okolo seba.