Analýza obrazu človeka v slovenskej literatúre cez jednotlivé epochy
Táto práca bola overená naším učiteľom: 15.01.2026 o 18:08
Typ úlohy: Slohová práca
Pridané: 15.01.2026 o 17:47
Zhrnutie:
Práca ukazuje vývoj obrazu človeka v literatúre od antiky po súčasnosť a zdôrazňuje narastajúce demokratizačné tendencie.
Úvod
Umelecký obraz človeka v literatúre patrí k najdôležitejším výpovediam o dobe, spoločnosti i samotnom jednotlivcovi. Skúmanie, ako bol človek zobrazený v rôznych literárnych epochách, nám umožňuje porozumieť nielen dobovým hodnotám, ale aj postupnému demokratizačnému vývoju literatúry a spoločnosti. Literatúra je hlbokým zrkadlom ľudského ducha – odzrkadľuje túžby, obavy, zápasy o slobodu aj osobnú identitu. Práve v nej sa mení vnútorný svet človeka a jeho postavenie v spoločnosti, čo je zreteľné od antických eposov až po modernú literatúru. Táto esej sa zameria na porovnanie obrazu človeka v hlavých literárnych obdobiach – od antiky, cez stredovek, až po renesanciu, baroko, osvietenstvo, romantizmus, realizmus a moderné smerovanie. Zároveň rozoberie demokratizačné tendencie v literatúre s dôrazom na príklady z diel známych aj v slovenskej vzdelávacej tradícii. Už v úvode môžeme spomenúť, ako Homérov Odyseus zápasí nielen s vonkajšími prekážkami, ale aj so sebou samým, Sofoklova Antigona kladie dôraz na morálnu slobodu a Ovídiov príbeh Daidala a Ikara je varovaním pred pýchou – čím sa naznačuje, že literatúra bola vždy citlivá k otázkam ľudskej dôstojnosti, viny, slobody a zápasu jednotlivca proti autorite.1. Antická literatúra (9. st. pnl. – 5. st. nl)
Antika, teda obdobie starovekého Grécka a Ríma, položila základy zobrazovania človeka v európskej literatúre. Grécky človek je neodmysliteľne spätý s prírodou, spoločnosťou a božským svetom. Hrdinský epos, napríklad „Ilias“ a „Odysea“ od Homéra (8. st. pnl.), predstavuje človeka ako hrdinu, ktorý sa pohybuje medzi dvoma pólmi: na jednej strane oplýva silou, odvahou, rozumom, na druhej strane je vystavený rozmarom bohov a osudu. V „Odysei“ je postava Odysea nielen statočným bojovníkom, ale aj prefíkaným človekom, ktorý musí čeliť zradám, pokušeniu, vlastnej pýche a nevedomosti. Jeho dlhá cesta domov sa stáva metaforou pre životnú púť každého človeka – zápas o návrat, o nájdenie vlastného miesta, o zmierenie medzi tým, čo je dané človeku zvonka (osud, spoločnosť) a tým, čo od neho žiada jeho vnútro (láska k rodine, domov). Odyseus je silný, ale aj zraniteľný a jeho príbeh ponúka univerzálny obraz ľudskej odvahy a slabosti.Osobitým príkladom demokratizačných tendencií je „Antigona“ od Sofokla (5. st. pnl.). Antigona je prototypom hrdinky, ktorá prekračuje rámec tradícií a bojuje za správnosť svojho presvedčenia voči autorite, ktorú stelesňuje kráľ Kreón. Jej postoj, že osobná morálka a božské zákony stoja nad štátnym zákonom, môže byť vnímaný ako jeden z prvotných literárnych prejavov individuálnej slobody a odporu proti tyranii. Všetky grécke tragédie, vrátane diel Aischyla a Euripida, zobrazujú človeka ako bytosť zápasiacu so svojím osudom, s otázkami viny a trestu, vo forme existenciálneho konfliktu. Už tu nachádzame zárodky demokratizačných tendencií: každý jednotlivec je schopný rozhodovať sa a niesť zodpovednosť za svoje činy.
Z filozofického hľadiska (Sokrates, Platón) sa človek stáva subjektom skúmania, kde sa kladie dôraz na hľadanie pravdy, cnosti a spravodlivosti. Ezopove bájky, ktoré boli veľmi populárne aj v stredoveku, majú často mravný odkaz a zobrazujú typické ľudské vlastnosti cez zvieracie postavy. Ich účelom je poučiť a morálne usmerniť čitateľa – teda literatúra už tu nadobúda silný spoločenský význam.
V rímskej literatúre je zaujímavý príklad Ovídiových „Metamorfóz“, epického diela, kde sa obrazy premeny stávajú symbolom ľudských túžob, vášní i vlastnej pýchy. Príbeh o Daidalovi a Ikarovi predstavuje nielen túžbu po slobode a možnosti prekročiť hranice určené človeku, ale aj varovanie pred dôsledkami neuvážených rozhodnutí a pýchy. Daidalos je tvorcom, umelcom, vynálezcom, ale jeho syn Ikaros dopláca na svoj vzdor voči prirodzeným hraniciam. Tiež Horatius v „Odách“ vyznáva ideál „zlatej strednej cesty“ – miernosť, rozvahu, úsilie o šťastie bez extrémov – čo je filozofia blízka antickému poňatiu harmónie medzi človekom, prírodou a spoločnosťou. Vergiliove pastorálne diela („Bucolica“, „Georgica“) vkladajú do centra pozornosti jednoduchý život na vidieku – obraz človeka spätého s krajinou a prirodzenými cyklami života.
2. Stredoveká literatúra (5. – 15. storočie)
So stredovekom prichádza výrazná zmena svetonázoru. Literatúra je teraz pevne prepojená s kresťanským učením a kresťanský obraz človeka sa zásadne líši od antického. Človek je vnímaný predovšetkým ako hriešnik, ktorý musí žiť v pokore, aktu pokánia, poslušnosti voči Bohu a jeho predstaviteľom na zemi – cirkevným autoritám. Cnosti ako obetavosť, utrpenie, pokora či láska k Bohu a blížnemu dostávajú ústredné miesto v literárnom zobrazovaní.Literatúra stredoveku slúži najmä na šírenie viery a morálnych hodnôt. Dôležitou formou písomnictva je legenda – pútavý príbeh zo života svätých, ktorý sa mal stať vzorom morálneho správania. Typickou ukážkou je „Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi“, spojená s cyrilometodskou tradíciou na území Veľkej Moravy. Títo slovenskí pustovníci boli vzorom sebaodriekania, vnútornej viery, ochoty prinášať obeť v mene vyššieho dobra. Príbehy zachytávajú ich asketický život, pokoru, často zázračné skutky – cieľom je pozitívne ovplyvniť veriacich, ukázať možnosť dosiahnutia spásy prostredníctvom viery, lásky k Bohu a blížnemu.
Kázne, piesne, hymny a liturgické texty sú typické pre túto epochu ako spôsob posilnenia kolektívnej identity a spolupatričnosti. Aj keď skorý stredovek prakticky nepoznal demokratizačné prvky – človek bol súčasťou kolektívu, jeho konanie bolo zväčša podriadené cirkevnej autorite – v neskoršom období nachádzame prvé náznaky individuality a civilných cností. Rytierstvo a dvorná literatúra, ktorá vstupuje do stredovekého kánonu v 12. storočí, začína prezentovať postavy, ktoré riešia existenciálne dilemy, otázky vernosti, cti, slobody či lásky. Skutočná demokratizácia nastupuje až s postupným rozkladom feudalizmu a zánikom univerzalistickej moci cirkvi.
3. Vývoj chápania človeka a demokratizačné tendencie v literatúre
Renesancia
Renesancia znamenala obrat späť k antickým ideálom. S renesanciou nastupuje humanizmus – človek sa stáva stredobodom sveta, objavuje sa akcent na rozum, slobodu, krásu pozemského života. Samotný umelecký obraz človeka je pestovaný s dôrazom na individualitu, telesnosť, poznanie a tvorivé schopnosti. Literatúra sa oslobodzuje od dogiem, začína sa viac zameriavať na človeka, jeho túžby, schopnosti a jeho miesto vo svete.Aj v slovenskom prostredí sa humanistické myšlienky objavujú v diele Martina Rakovského, ktorý požadoval rozvoj vzdelanosti a mravných cností. Vo svete je typickým príkladom Danteho „Božská komédia“, kde každá duša je hodnotená podľa vlastných skutkov – naznačuje sa tak individuálna zodpovednosť, čo je krok vpred k demokratizácii.
Baroko
Baroková literatúra je poznamenaná napätím medzi duchovným a pozemským svetom. Človek je zachytený v konflikte nádeje a úzkosti, hľadania zmyslu života, viery i pochybností. Emócie sú vyjadrené expresívne – často v podobe metafor, symbolov, alegórií. Aj slovenský autor Hugolín Gavlovič vo svojich „Valašských spevoch“ vyjadruje barokovú túžbu po vykúpení, ale súčasne otvára cestu k zobrazovaniu prostého človeka, jeho radostí i ťažkostí.Osvietenstvo
Obdobie osvietenstva zdôrazňuje rozum, slobodu, rovnosť pred zákonom. V literatúre sa objavuje potreba kritického myslenia, vedy a spoločenských reforiem. V slovenských pomeroch je charakteristická tvorba Antona Bernoláka či Jozefa Ignáca Bajzu, ktorí bojovali za právo písať a vzdelávať v materinskom jazyku – čo je významná demokratizačná tendencia. V európskej literatúre je typickým príkladom encyklopedizmus, zápas proti dogmatizmu a za emancipáciu človeka.Romantizmus
Romantizmus predstavuje ďalší krok k individualizmu. Literárny hrdina je v opozícii k spoločnosti, spoločenským normám, často je vydedencom, osamelým rebelom. V slovenskom romantizme (napr. Ľudovít Štúr, Andrej Sládkovič) už nachádzame demokratizačné prvky odboja za národnú svojbytnosť, slobodu a práva jedinca. Napríklad Štúrov „Duma bratislavská“ je obrazom túžby po slobode, rovnoprávnosti, zatiaľ čo Sládkovičova „Marína“ oslavuje nielen lásku, ale aj osobnú dôstojnosť a tvorivú silu človeka.Realizmus a naturalizmus
Realizmus a naturalizmus zachytávajú každodenný život obyčajného človeka – jeho radosť, smútok, sociálne problémy, boj s nepriazňou osudu a spoločenskej nespravodlivosti. Známy je román „Dom v stráni“ od Martina Kukučína, kde je obyčajný dedinský človek postavený do centra pozornosti. Slovenský realizmus (P. O. Hviezdoslav, Svetozár Hurban Vajanský) je kritický voči spoločnosti a jej nespravodlivosti, hľadá riešenie v mravnosti, solidarite a občianskej angažovanosti. Demokratizačné tendencie sa prejavujú rozšírením literatúry aj pre nižšie vrstvy, emancipáciou žien a menšín.Modernizmus a súčasnosť
Modernizmus i súčasné smery ponúkajú rozmanité pohľady na ľudskú existenciu, často rozpadajú tradičné hodnoty a dávajú dôraz na subjektívny pohľad, vnútorné pochybnosti, hľadanie identity. Emancipácia menšín, práva žien, tematizácia osobných slobôd či marginalizovaných spoločenských skupín sú už bežnou súčasťou literárnej produkcie. Človek je často vnímaný v rozličných polohách – od úzkosti po slobodu, od individuality po kolektívnu identitu. Príkladom môžu byť diela Rudolfa Slobodu, Dušana Dušeka alebo najnovšia angažovaná poézia Miroslava Válka. Literatúra tak stála na čele zápasu o demokratizáciu, ľudské práva a dôstojnosť človeka.Záver
Umelecký obraz človeka v literatúre je úzko spätý so svetonázorovými a spoločenskými zmenami každej epochy. V antike je človek hrdinský, ale zároveň pokorný pred božským osudom. Stredovek prináša obraz človeka ako pútnika za duchovnou spásou, pokorného a oddaného Bohu. Renesancia a neskoršie epochy dávajú dôraz na individuálnu skúsenosť, slobodu, rozum a city. Demokratizačné tendencie vystupujú do popredia postupne – od prvých prejavov individuálnej morálky v antike, cez humanistické chápanie dôstojnosti človeka v renesancii, až po spoločenské zmeny v romantizme, realizme a modernizme.Literatúra je nielen zrkadlom, ale aj hybnou silou historických zmien: ukazuje, ako si spoločnosť začala uvedomovať hodnotu každého jednotlivca, jeho právo na osobný názor, slobodu a dôstojnosť. Demokratizačné snahy, hoci spočiatku skryté, sa presadzovali čoraz silnejšie a dnes sú v literatúre už samozrejmosťou.
Pre dnešného študenta i čitateľa je skúmanie umeleckého obrazu človeka v literatúre dôležité, lebo ukazuje, že boj za práva, slobodu, ľudskú dôstojnosť a hľadanie vlastnej identity je nekončiaci proces. Literatúra nás učí empatii, kritickému mysleniu a vedomiu, že každý z nás je zároveň tvorcom a nositeľom hodnôt, ktoré spoluvytvárajú budúcnosť spoločnosti.
Ohodnoťte:
Prihláste sa, aby ste mohli ohodnotiť prácu.
Prihlásiť sa