Dürrenmattova dráma Fyzici: kontext, motívy a význam

Typ úlohy: Analýza

Pridané: včera o 14:12

Friedrich Dürrenmatt a jeho dráma Fyzici: Kontext, motívy a význam

Úvod

Dürrenmatt, jeden z pilierov švajčiarskej literatúry 20. storočia, sa vo svojich dielach nebál dotýkať veľkých tém: viny, osudu, spravodlivosti či pominuteľnosti moci. Fyzici vznikli v čase, keď svet žil v tieni studenej vojny, v časoch, kedy vedecké objavy, najmä tie v oblastiach fyziky a jadrovej energie, so sebou niesli riziká dovtedy nepoznaných rozmerov – najmä po skúsenostiach s použitím atómovej bomby. Otázka, či vedec nesie zodpovednosť za dôsledky svojich objavov, je otázkou, ktorú Dürrenmatt formuluje ako dramatickú hádanku prostredníctvom paradoxov, irónie a čierneho humoru.

Cieľom tejto eseje je hlbšie preskúmať hru „Fyzici“: zachytiť dobový kontext jej vzniku, analyzovať tematické okruhy, interpretovať hlavné postavy a dramatickú štruktúru, a v neposlednom rade zamyslieť sa nad tým, aké posolstvo prináša dnešnému čitateľovi či divákovi v slovenskom kultúrnom kontexte.

---

I. Friedrich Dürrenmatt – osobnosť a literárny štýl

Dürrenmatt od začiatku svojej tvorby používal tragickú komédiu ako nástroj, ktorým nastavoval spoločnosti zrkadlo. Suli sa, že písaním absurdít rozvíja nové formy divadelnej inscenácie, no zároveň ostával skeptický voči úplnej beznádeji typickej pre absurdné divadlo (napríklad diela Samuela Becketta). V jeho hrách je prítomný čierny humor, satira i paródia – opakovane podrobuje kritike nielen „veľké“ dejiny, ale aj každodenný život, spoločenské zvyklosti a mocenské mechanizmy.

„Fyzici“ nadväzujú na predchádzajúce hry ako „Návšteva starej dámy“ či „Manželstvo pána Mississippiho“, v ktorých už skúmal otázky viny a individuálnej i spoločenskej zodpovednosti. S „Fyzikmi“ však vstupuje do oblasti, kde sa morálne Napätie prenáša na medzinárodné a civilizačné dimenzie.

---

II. Koncept a témy hry „Fyzici“

V hre stretávame troch fyzikov – jeden sa vydáva za Isaaca Newtona, druhý za Alberta Einsteina a tretí je Möbius, ktorého objavy, ak by padli do nesprávnych rúk, by mohli zmraziť osudy ľudstva. Všetci sa uchýlili do „blázinca“, inštitúcie, kde predstierajú šialenstvo, aby chránili svet pred ovocím svojej geniality. Práve táto inštitúcia sa stáva nielen scénou hry, ale aj symbolom – predstavuje útočisko, izoláciu, kde poznanie môže byť dokonca záhubou, nie zdrojom pokroku.

Z tohto vyviera hlavný paradox hry: vedec, ktorý neochotne tvorí, no nie je schopný ovplyvniť osudy svojich výtvorov po tom, čo ich vypustí do sveta. Dürrenmatt vykresľuje, že ani najčistejšie úmysly nemôžu zabrániť tomu, aby boli vedecké objavy skôr či neskôr zneužité – ak nie jednotlivcom, spoločnosťou, tak mocenskými štruktúrami. Naše „dobré úmysly“ môžu mať nezamýšľané dôsledky, za ktoré sme morálne aj tak zodpovední.

Výnimočné sú motivy viny, slobodnej vôle, ilúzia kontroly nad svetom prostredníctvom vedy, a napokon aj stret ľudských hodnôt s neosobnými silami technického pokroku. Dürrenmatt však neponúka žiadne jednoduché riešenia ani vyhrotenú katarziu; namiesto toho stavia diváka pred dilemu, či má moc a pokrok nevyhnutne primárne ničivé dôsledky.

---

III. Literárno-dramatický rozbor hry „Fyzici“

Zo symbolickej roviny možno postavy interpretovať rôznorodo: Newton je obrazom vedca, ktorý sa utešuje historickou slávou a výnimočnosťou, Einstein zosobňuje hraničnú genialitu s tragickou minulosťou, Möbius je „svedomie vedy“, zúfalo sa snažiaci zastaviť šírenie svojich objavov. Ošetrovateľky a personál blázinca sú stelesnením spoločnosti, ktorá s cynickou ľahostajnosťou zachádza s poznaním a vedcami, akoby boli len nástrojom ďalšieho vývoja či boja o moc.

Štýl hry je charakteristický syntézou tragiky a komiky. Napätie i odľahčenie (často čiernym humorom) sú prostriedkom, ktorým Dürrenmatt vystihuje absurditu moderného sveta. Blázinec funguje nielen ako miesto, ale aj ako metafora stavu spoločnosti, kde je groteskná karikatúra často bližšie pravde než akékoľvek racionálne vysvetlenie.

V porovnaní s tradičnými tragédiami (napríklad klasické grécke drámy), Dürrenmatt nenúti publikum k súcitu s obeťami; naopak, jeho cieľom je, aby divák premýšľal nad vlastným podielom na slepej dôvere v pokrok a „neutrálne“ vedecké poznanie.

---

IV. Filozofické a etické implikácie hry

Hoci dyskusie tohto druhu poznáme aj zo slovenského prostredia, stačí pripomenúť erbové osobnosti ako Dionýz Štúr, ktorý vnímal vedu ako nástroj formovania národnej identity, či Jozef Murgaš, ktorého vynálezy možno chápať súčasne ako dar aj bremeno pre spoločnosť. Rovnako v „Fyzikoch“ vyslovuje jeden z protagonistov, Möbius, že niekedy je lepšie zničiť plody svojej práce, ak nie sú spoločensky únosné.

Značný priestor venoval Dürrenmatt tiež úlohe umenia: divadlo má podľa neho popisovať komplikovanosť sveta, nie tradovať moralitu jednoduchých odpovedí. Tradičné vtipkovanie má tu čierny humor zasahujúci až na dreň: absurdnosť je nástrojom, vďaka ktorému sa môžeme dohnať k reflexii, podobne ako vo vybraných hrách slovenských dramatikov (napr. Osýpky od Petra Karvaša).

Napokon, „Fyzici“ priamo vyzývajú k zodpovednosti nielen vedcov, ale všetkých, ktorí umožňujú akémukoľvek poznaniu zmeniť spoločnosť. Kritika pasivity, alibizmu či slepej viery v „šialenstvo“ ako úkryt pred zodpovednosťou je veľmi ostrá a aktuálna aj dnes.

---

Záver

Využitie tejto hry vo vzdelávacom procese pripravuje žiakov nielen na skúšky z literatúry či filozofie, ale predovšetkým na život samotný, v ktorom žiadne rozhodovanie nie je bez následkov. V kontexte súčasných vedecko-technologických výziev (umelá inteligencia, genetické inžinierstvo) sa posolstvo hry vracia s novou intenzitou.

Osobne vnímam „Fyzikov“ ako varovanie, aby sme si uvedomili, že zodpovednosť nesú nielen tí, ktorí vynaliezajú, ale aj tí, ktorí vynálezy využívajú. A práve v dialógu medzi umením a vedou je ukrytá možnosť nachádzať odpovede na najťažšie otázky – hoci sú to odpovede vždy neisté a otvorené. Umenie, rovnako ako veda, je cestou k hlbšiemu pochopeniu sveta a seba samých.

---