Beletrizovaný životopis žiaka 8. triedy

Typ úlohy: Slohová práca

Pridané: dnes o 8:45

Beletrizovaný životopis žiaka 8. triedy

Volám sa Tomáš Krajčí a tento školský rok navštevujem ôsmu triedu Základnej školy na Komenského ulici v malebnom mestečku Pezinok. Môj príbeh možno nie je plný veľkých dobrodružstiev či nečakaných zvratov, no je o každodenných malých víťazstvách aj prekonávaní prekážok, ktoré ma učia, že každý deň so sebou nesie niečo výnimočné. Keď sa obzriem späť, vidím chlapca, ktorý kedysi v prvých triedach s bázňou poškuľoval po veľkých ôsmakoch, no dnes sa už sám stáva vzorom pre mladších spolužiakov.

Ráno sa budím s jemným šteklením slnečných lúčov, ktoré sa predierajú cez žalúzie. Po rýchlej rannej hygiene bežím do kuchyne, kde ma už čaká vôňa čerstvého chleba a mamin úsmev. Vždy mi na cestu do školy pribalí jablko a povzbudivé slová. Škola je odo mňa iba pár minút peši, no niekedy sa tam zdržím dlhšie, keď stretávam kamarátov – našu malú partiu, ktorá vytvára nezabudnuteľné spomienky.

Učenie nebolo vždy mojou vášňou, no v posledných rokoch som pochopil, že zvládnuť vybrané slová, zložitú matematiku či tajomstvá prírodovedy nie je len o známkach, ale aj sebadôvere. Najviac ma baví slovenský jazyk, hlavne slohové práce. V nich môžem dať priechod svojim myšlienkam a niekedy ich dokonca učiteľka prečíta celej triede. Hrdý som aj na úspech v okresnom kole olympiády zo slovenského jazyka, kde som sa umiestnil medzi najlepšími.

Popri škole žijem aj svoj druhý život – športový. Dvakrát do týždňa trénujem v miestnom futbalovom klube. Je to niečo ako moja malá rodina. Naučil som sa disciplíne, spolupráci i tomu, že výhra nie je vždy najdôležitejšia. Nezanedbávam však ani knihy; s obľubou siaham po dobrodružných románoch, ako sú napríklad diela Jaroslava Foglara či Ruda Morica, ale teší ma aj slovenská klasika – Dobšinského rozprávky alebo Malý princ, ktorý mi ukázal, aké dôležité je mať priateľov.

Doma mi spoločnosť robí sestra Katka, ktorá je o tri roky mladšia a vo všetkom ma napodobňuje. Sem-tam sa pohádame, ale v skutočnosti sme tí najlepší parťáci, keď rodičia nie sú doma. Spoločné budovanie domčeka zo stolov a prikrývok či vymýšľanie "tajnej reči" nám vypĺňa dlhé letné prázdniny.

Mojím vzorom je starký, ktorý mi často rozpráva príbehy z detstva, ako chodil za školu, aby išiel chytať ryby. Učí ma, že odvaha a pracovitosť sú dôležité vlastnosti. Po jeho boku som sa naučil variť guláš na záhrade, natĺkať klince bez toho, aby som si udrel prst, aj rozpoznávať stopy srniek v lese.

Občas ma prepadnú pochybnosti – zvládnem deviaty ročník i prijímačky na gymnázium, kam by som chcel ísť? Mám dosť odvahy stáť sa triednym reprezentantom? No viem, že pri mne stoja rodičia, súrodenci, starí rodičia a kamaráti. Tí mi veria aj vo chvíľach, keď tomu sám neverím. Niektoré dni sa mi zdájú úplne obyčajné, inokedy sa menia v dobrodružstvá – ako keď sme s celou triedou išli na školský výlet do Slovenského raja a spolu prekonali strach na rebríkoch ponad hučiace vodopády.

Môj príbeh ešte len pokračuje – na ďalšej stránke, v ďalšom dobrodružstve, v ďalšom septembri. A preto záver patrí nielen mne, ale všetkým ôsmakom, ktorí sa denne učia, snívajú a rastú. Lebo každý z nás píše svoj malý veľký beletrizovaný životopis.