Sokrates a výrok: Viem, že nič neviem

Typ úlohy: Slohová práca

Pridané: dnes o 8:42

Viem, že nič neviem – Sokrates

Sokrates tým nechcel povedať, že človek nemôže vedieť vôbec nič. Skôr upozorňoval na to, že omnoho nebezpečnejšia než nevedomosť je namyslená istota. Človek, ktorý je presvedčený, že už všetko pochopil, prestáva hľadať, pochybovať, pýtať sa. A práve tam sa končí cesta k pravde. Sokratov výrok preto chápem ako výzvu k mysleniu, k dialógu a k etickému sebapoznaniu. Nejde o frázu, ale o životný postoj, ktorý výrazne ovplyvnil nielen Platóna a Aristotela, ale vlastne celé európske chápanie vzdelania, pravdy a morálky.

Sokrates bol Aténčan a žil v období, keď boli Atény významným centrom kultúry, politiky i umenia. Je zaujímavé, že sám po sebe nezanechal nijaké filozofické spisy. O jeho myšlienkach vieme najmä vďaka Platónovi a Xenofontovi, ktorí ho zachytili vo svojich textoch, a nepriamo aj cez Aristotela, ktorý už hodnotil jeho význam z odstupu. V školskom prostredí sa so Sokratom často stretávame najmä cez Platónove dialógy, napríklad Obrana Sokratova alebo Kritón. Práve tieto diela pomáhajú pochopiť, že Sokrates nebol typickým učiteľom v dnešnom zmysle slova. Nemal školskú budovu, nevyučoval podľa osnov, nepísal učebnice. Jeho „triedou“ boli aténske ulice, námestia a trhovisko.

To, čo na ňom bolo nové a prelomové, súviselo aj s tým, o čom vôbec filozofoval. Predsokratovskí myslitelia sa zaoberali najmä prírodou, pôvodom sveta, základnou látkou, z ktorej všetko vzniká. Hľadali arché, prvotný princíp bytia. Sokrates však presunul pozornosť inam. Nezaujímalo ho iba, z čoho je svet, ale predovšetkým to, ako má človek žiť. Pýtal sa, čo je spravodlivosť, dobro, statočnosť, cnosť, múdrosť. Tým obrátil filozofiu k človeku. Tento posun je rozhodujúci, pretože od neho sa odvíja nielen antická etika, ale aj neskoršie chápanie výchovy, občianstva a zodpovednosti.

Sokratova osobnosť bola neobyčajná aj tým, že ľudí nenechával v pokoji. Mnohí učitelia radi odovzdávajú hotové odpovede, no Sokrates skôr rozbíjal zdanlivé istoty. Ten, kto si myslel, že je múdry, často po rozhovore s ním zistil, že nevie presne vysvetliť ani pojmy, ktoré bežne používa. Práve preto bol pre mnohých nepríjemný. Neútočil silou, ale otázkami. A otázka vie človeka zasiahnuť oveľa hlbšie než výčitka. Jeho život i smrť sa preto stali symbolom vernosti pravde, aj keď je táto vernosť nepohodlná.

Podstata výroku „Viem, že nič neviem“ spočíva v tom, že múdrosť sa nezačína množstvom naučených informácií, ale vedomím vlastnej obmedzenosti. Každý človek pozná len časť skutočnosti. Môže mať skúsenosti, vedomosti, schopnosť argumentovať, no aj tak sa môže mýliť. Sokrates upozorňoval na to, že najväčšou prekážkou poznania nie je prázdnota, ale ilúzia plnosti. Človek, ktorý nevie, no prizná si to, sa ešte môže naučiť. Človek, ktorý nevie a zároveň si myslí, že vie, zostáva uzavretý v omyle.

Táto myšlienka je veľmi aktuálna aj dnes. V čase internetu sa často zdá, že informácie máme na dosah ruky, a teda akoby sme vedeli všetko. Stačí pár sekúnd, otvoríme si stránku, prečítame príspevok na sociálnej sieti a máme pocit, že rozumieme politike, medicíne, histórii aj morálke. Lenže medzi informáciou a poznaním je veľký rozdiel. Na škole sa to prejavuje napríklad pri diskusiách. Niekto si osvojí názor z krátkeho videa alebo titulku a obhajuje ho s veľkou sebaistotou. Keď sa ho však opýtame prečo, odkiaľ to vie a či pozná aj opačné argumenty, často zistíme, že jeho istota je len povrchná. V tomto zmysle je Sokrates nesmierne moderný. Učí nás overovať zdroje, rozlišovať dojem od dôkazu a priznať chybu bez pocitu poníženia.

Sokrates filozofoval rozhovorom. To je ďalší dôvod, prečo je taký dôležitý. Nešlo mu o to, aby v spore zvíťazil ako sofisti, ktorí často učili skôr umenie presviedčať než umenie nachádzať pravdu. Sokratovský dialóg bol spoločným hľadaním. Začínal sa obyčajnou otázkou, ktorá sa týkala všedného života. Čo je spravodlivosť? Čo znamená byť odvážny? Je lepšie utrpieť krivdu alebo ju spôsobiť? Partner v rozhovore zväčša odpovedal sebavedomo, pretože mal pocit, že ide o jednoduché veci. Sokrates sa potom tváril skromne, akoby sám len chcel porozumieť. Táto jeho irónia však nebola lacným výsmechom. Bola metódou.

Postupne kládol doplňujúce otázky a ukazoval rozpory v odpovediach. Ak niekto tvrdil, že spravodlivosť znamená dať každému, čo mu patrí, Sokrates sa mohol pýtať, či to platí za každej okolnosti. Čo ak by mal človek vrátiť zbraň niekomu, kto je v zlom duševnom stave a mohol by ňou ublížiť? Zrazu sa ukáže, že jednoduchá definícia nestačí. Rozhovor vedie k spresneniu pojmov, k opusteniu zjednodušení a k väčšej poctivosti v myslení. Sokratovský dialóg teda nie je boj o prestíž, ale cesta od povrchnej istoty k hlbšiemu pochopeniu.

Dôležité je aj to, že Sokrates postupoval často od konkrétnych príkladov k všeobecnejšiemu záveru. Tento postup pripomína indukciu. Z jednotlivých situácií hľadal všeobecnú podstatu pojmu. Ak chceme vedieť, čo je odvaha, nestačí vymenovať jedného hrdinu z vojny alebo jedného športovca. Potrebujeme rozpoznať, čo majú odvážne činy spoločné. Takýto spôsob myslenia je užitočný aj v škole. Pri literatúre nehľadáme iba dej diela, ale zaujíma nás, čo text hovorí o človeku. Pri občianskej náuke nestačí reprodukovať poučku o demokracii; treba vedieť rozmýšľať, prečo je dôležitá zodpovednosť občana, právny štát alebo sloboda slova. Pri argumentačnom slohu nestačí tvrdiť, že „mám pravdu“, ale je potrebné vyvodiť záver z dôvodov.

Predstavme si konkrétnu situáciu. Niekto povie, že určitý človek konal nespravodlivo. Sokrates by sa pravdepodobne nespýtal najprv na to, kto má pravdu v konflikte, ale čo vlastne ten druhý myslí pod slovom „spravodlivosť“. Ak by odpovedal, že spravodlivé je poslúchať zákon, prišla by ďalšia otázka: je každý zákon spravodlivý? Dejiny predsa poznajú aj nespravodlivé zákony. Ak by tvrdil, že spravodlivosť je prospech silnejšieho, ako to hovorí Trasimachos v Platónovej Ústave, Sokrates by zrejme ukazoval, že moc a dobro nie sú to isté. Takýto rozhovor človeka núti uvedomiť si, že nestačí opakovať názory väčšiny. Potrebujeme pojmy pochopiť, obhájiť a premyslieť aj ich dôsledky pre život.

Práve tu sa dostávame k Sokratovej etike. Pre neho nebola filozofia iba hrou rozumu. Nešlo len o to, vedieť lepšie diskutovať. Pravé poznanie má viesť aj k lepšiemu konaniu. Sokrates veril, že človek má hľadať dobro a že skúmanie seba samého je nevyhnutnou súčasťou dobrého života. So starogréckou výzvou „Poznaj sám seba“ sa u neho stretávame vo veľmi hlbokej podobe. Človek by mal skúmať nielen svet, ale aj vlastné názory, motívy, slabosti a rozhodnutia. V tom je Sokrates blízky aj dnešnému chápaniu výchovy: nestačí mať plnú hlavu vedomostí, ak chýba charakter, zodpovednosť a schopnosť kriticky sa pozrieť na seba.

Zaujímavou stránkou jeho osobnosti je aj takzvané daimónion, vnútorný hlas, o ktorom hovoril. Nemal podobu presnej náuky, skôr išlo o akési morálne varovanie, ktoré ho od niektorých činov odrádzalo. Dá sa to chápať aj symbolicky, ako výraz svedomia. Sokrates tým ukazoval, že človek sa nemá riadiť iba tlakom okolia alebo mienkou davu. Vnútorná poctivosť je niekedy dôležitejšia než súhlas spoločnosti. A práve to sa mu stalo osudným. Jeho kritickosť, neústupnosť a ochota pýtať sa tam, kde si iní nárokovali autoritu, priviedli mnohých Aténčanov do rozpakov a neskôr aj do odporu.

Sokrates bol napokon obžalovaný z kazenia mládeže a z toho, že nerešpektuje bohov obce. Tento proces patrí k najznámejším udalostiam antických dejín. Jeho Obrana, ako ju poznáme z Platóna, neukazuje človeka zlomeného, ale človeka verného vlastnému presvedčeniu. Neprosí o ľútosť za každú cenu. Skôr vysvetľuje, prečo považuje svoje poslanie za dôležité. Ešte silnejší je jeho postoj po vynesení rozsudku. Priatelia mu vraj ponúkali možnosť úteku, no on ju odmietol. V dialógu Kritón Platón ukazuje, že Sokrates nechcel porušiť zákony štátu, hoci ho ten istý štát odsúdil nespravodlivo. Tento postoj možno hodnotiť rôzne, no nedá sa mu uprieť mravná dôslednosť. Sokrates nechcel iba hovoriť o cnosti; chcel ju žiť.

Jeho smrť po vypití bolehlavu sa stala silným symbolom. Filozofia sa v tej chvíli ukázala nie ako súbor múdrych viet, ale ako životná pravda, za ktorú možno niesť následky. Sokrates nezomrel preto, že by miloval smrť, ale preto, že nechcel zradiť sám seba. Tým sa stal jednou z veľkých morálnych postáv európskej kultúry. V istom zmysle pripomína aj literárnych hrdinov, ktorí ostávajú verní zásade, hoci tým trpia. Slovenský študent si pri tom môže spomenúť napríklad na postavy z diel, kde sa stretáva osobné svedomie s tlakom spoločnosti. Aj v našej literatúre sa často objavuje motív človeka, ktorý sa musí rozhodnúť medzi pohodlím a pravdou.

Vplyv Sokrata na ďalší vývoj filozofie je obrovský. Platón z neho urobil ústrednú postavu svojich dialógov a rozvinul mnohé jeho otázky do rozsiahlej filozofickej sústavy. Bez Sokrata by pravdepodobne neexistovala Platónova teória ideí v takej podobe, ako ju poznáme, ani jeho dôraz na dobro a výchovu filozofa. Aristoteles, hoci myslel odlišne a systematickejšie, prevzal význam presných definícií a racionálneho uvažovania. Na Sokrata nadviazali aj kynici či stoici, ktorí zdôrazňovali sebakontrolu, mravnú pevnosť a nezávislosť od vonkajších okolností. V širšom zmysle stojí Sokrates pri zrode celej európskej tradície argumentácie, dialógu a kritického myslenia.

Jeho odkaz je živý aj dnes. V pedagogike sa stále zdôrazňuje, že skutočné učenie nevzniká iba memorovaním, ale otázkami. Na hodinách literatúry nás dobrý učiteľ nevedie iba k tomu, aby sme si zapamätali meno autora a rok vydania, ale aby sme rozmýšľali, prečo postava konala tak, ako konala, čo text vypovedá o spoločnosti a o človeku. V občianskej náuke či etickej výchove je sokratovská metóda takmer prirodzená: bez diskusie o spravodlivosti, slobode alebo zodpovednosti by tieto predmety stratili zmysel. Aj pri bežnom živote mimo školy platí, že schopnosť pýtať sa, počúvať a meniť názor patrí k znakom zrelej osobnosti.

Výrok „Viem, že nič neviem“ teda neznamená porážku rozumu, ale jeho začiatok. Je to veta, ktorá človeka oslobodzuje od pýchy a zároveň ho zaväzuje k hľadaniu. Sokrates nás učí, že pravda sa nedá vlastniť ako predmet; dá sa len poctivo hľadať. Učí nás, že myslenie bez morálky je nebezpečné a morálka bez myslenia slepá. Učí nás, že nestačí vedieť veľa, ak nevieme správne žiť. A napokon nám pripomína, že prvým krokom k múdrosti nie je hotová odpoveď, ale úprimná, odvážna a poctivá otázka.