Elena Maróthy-Šoltésová a jej dojímavý pohľad na materstvo v diele Moje deti
Táto práca bola overená naším učiteľom: 20.05.2026 o 16:40
Typ úlohy: Slohová práca
Pridané: 19.05.2026 o 13:44
Zhrnutie:
Preskúmajte dojímavý pohľad Eleny Maróthy-Šoltésovej na materstvo v diele Moje deti a pochopte hlboké emócie i rodinné vzťahy.
Úvod
Elena Maróthy-Šoltésová patrí medzi najvýznamnejšie postavy slovenskej literatúry konca 19. a začiatku 20. storočia. Bola nielen talentovanou spisovateľkou, ale aj aktívnou bojovníčkou za ženské práva, významnou organizátorkou kultúrneho života a hlavnou predstaviteľkou Živeny – ženského spolku. Jej osobný život, ťažkosti i radosti matky, sa najpresvedčivejšie odzrkadlili v autobiograficky ladenom diele „Moje deti“. Tento denník, písaný srdcom ženy, zaznamenáva každodennú drámu materstva v čase, keď detské choroby a nešťastia číhali za každým rohom. V tejto eseji sa pokúsim rozobrať materinské zápisky nielen z hľadiska psychológie a emócií, ale aj v kontexte doby, kedy vznikli – ako svedectvo o ženách, rodinách a deťoch vtedajšieho Slovenska.Motív materstva nie je v slovenskej literatúre nový, no dielo Eleny Maróthy-Šoltésovej vysoko vyniká úprimnosťou a hĺbkou, s akou približuje vnútorný svet ženy. Práve „Moje deti“ sa stali jedinečným mostom medzi individuálnym prežívaním a kolektívnou skúsenosťou – svedčia nielen o úzko osobných pocitoch, ale aj o univerzálnych otázkach lásky, strachu, obety a radostí rodičovstva. V nasledujúcich riadkoch poukážem na to, prečo je táto kniha aktuálna aj dnes, ako sa jej motívy dotýkajú každého, kto prežíva alebo pamätá detstvo, aj každého rodiča, ktorý s láskou a obavou pozoruje život svojich detí.
I. Charakteristika postáv – deti a matka v dynamike vzťahov
Elena Maróthy-Šoltésová nielenže dôsledne pozoruje svoje deti, ale aj citlivo vykresľuje ich osobnosti. Najstaršia dcéra Elenka je zobrazená ako dieťa bystré, so sklonom k zvedavosti. Zápisky matky často spomínajú jej umelecké sklony – zanietenie pre kreslenie, bábiky a pestovanie slovnej zásoby cez hranie sa so slabikami, či rátanie. Jej detské rozmýšľanie je prirodzené, samostatné a živé, a v zápiskoch matky nachádzame skutočnú radosť z týchto drobných pokrokov – aj smiech nad jej umelecky naivnými pokusmi, ale aj obavu, či bude zdravá a šťastná.Ivan, najmladšie dieťa, je v mnohom jej opakom: živý, impulzívny, často pochabý, no vždy schopný priznať si chybu, ospravedlniť sa. Charakter Ivana autorka dokáže vystihnúť nielen cez jeho slová, ale i cez drobné gestá: niekedy si vynucuje pozornosť krikom, inokedy je schopný dojímavého nežného objatia, keď zbadá matkin smútok. V ich súrodeneckých interakciách necítiť rivalitu ako v rozprávkach Boženy Němcovej, skôr jemnú tvrdohlavosť, ktorá však neprekračuje hranice bežných detských šarvátok.
Matka je v tomto dianí viac ako len pozorovateľka. Je živou súčasťou sveta detí – je opatrovateľkou, psychologičkou, vychovávateľkou, ktorá pozná všetky ich slabé miesta i radosti. Práve v tom spočíva hĺbka a pravdivosť denníka. Maróthy-Šoltésová sa nebojí priznať svoje obavy, neúspechy, chyby, ani únavu či bezmocnosť. Vie byť nežná a trpezlivá, no v prípade potreby aj prísna, aby deti viedla správnym smerom. Zápisky nie sú idealizované, zobrazujú každodenný zápas o porozumenie i kompromis.
II. Reflexia materstva a starostlivosti v každodenných situáciách
Dlhé zimu i teplé letá, radosti a strasti, to všetko zapĺňa denník „Moje deti“. Maróthy-Šoltésová zaznamenáva každodenné aktivity s detailnosťou, ktorá pripomína zápisky starých kronikárov. Hranie s hračkami, stolové hry, prechádzky po lúkach či čítanie rozprávok s tetou – to všetko sa tu mení na bohatú tapisériu detstva. K tomu patrí spoločné rodinné stolovanie, kde sa mieša smiech s poučovaním, šantenie detí s láskavým napomínaním matky.Veľmi osobitým je spôsob výchovy – hľadanie rovnováhy medzi láskou a disciplínou. Matka s útlocitom balansuje medzi potrebu trestať a brániť, vysvetľovať i jednoducho prikázať. V zápiskoch sa objavuje „packa“ či kľačanie, no dominantný je vždy cit a snaha o pochopenie. Často vidíme, že po nevľúdnom čine prichádza rozhovor, vysvetlenie, niekedy aj slza. Šoltésová nezveličuje ani neposlušnosť detí, ani svoje vlastné chyby – všetko je zobrazené bez príkreho moralizovania, s pochopením, že aj matka sa učí byť matkou tak, ako sa dieťa učí žiť.
Azda najviditeľnejšie rysy dobového materstva sa prejavujú počas chorôb. Záznamy o detskej sypanici, o strachu pred smrťou dieťaťa, o trápení v dlhých nociach – to všetko je podané úprimne a bolestivo. Čitateľ môže cítiť trápenie, keď matka bezmocne sedí pri posteli dieťaťa, v nádeji i beznádeji, že príde ráno a stav sa zlepší. V čase, keď moderná medicína ešte len hľadala svoje základy, stála matka na hranici medzi životom a smrťou, medzi nádejou a rezignáciou – a denník to zachytáva v plnej intenzite.
III. Psychologické a emocionálne vrstvy textu
Šoltésovej dielo je omnoho viac než len opis detských hier a neduhov. Je to emocionálna kronika, v ktorej sa odvíja vnútorný svet matky. Materinská láska v tej najčistejšej podobe tu nepozná podmienky – aj keď sú deti napriek všetkej láske občas neposlušné, v očiach matky zostávajú tie „najkrajšie na svete“. Tento motív sa opakuje v literatúre: podobné pocity nájdeme aj v denníkoch slovenských žien z obdobia prvej republiky, ale aj v prózach Viery Šikulovej. Láska je neustále konfrontovaná so strachom – matka cíti zodpovednosť nielen za zdravie, ale aj morálnu budúcnosť detí. Vo chvíľach ťažkostí sa často v zápiskoch obracia k Bohu, rozmýšľa nad zmyslom utrpenia a otázkou smrti.Radosť z malých okamihov – nech už ide o úsmev dieťaťa, nečakané objatie či drobný pokrok v čítaní – naberá v jej diele mimoriadne rozmery. Oproti tomu stoja chvíle hlbokého smútku či úzkosti. Maróthy-Šoltésová má schopnosť vystihnúť túto dualitu materstva: matka nie je len radosť, ale aj plač, nie len smiech, ale aj bezsenné noci plné obáv. Citová sila diela pretrváva vecnosťou tém, ktoré ani dnes nestratili na aktuálnosti.
IV. Sociálny a historický kontext ako rámec rodinného života
Denník „Moje deti“ nemôžeme správne pochopiť bez poznania dobových súvislostí. Slovensko konca 19. storočia bolo ešte prevažne vidieckou spoločnosťou, kde úloha ženy bola zväčša uzavretá medzi steny domácnosti. Šoltésová však prelamuje tradičné vnímanie ženskej pozície: nielenže je matkou a gazdinou, ale aj vzdelanou ženou a aktívnou účastníčkou spoločenského života. V jej zápiskoch nachádzame časté úvahy o tom, ako zabezpečiť rodinu v časoch krízy, pri stratách majetku, požiari či v nečakaných pohromách.Významnú úlohu zohráva vzdelávanie detí. Elenka už v útlom veku ovláda čítanie švabachom, čo bola v danom období zriedkavosť; čitateľovi môžu prísť na um podobné momenty zo spomienok spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského. Dôležitou postavou v rodinnom zázemí je aj teta, ktorá deťom predčíta a pomáha s rozvojom slovnej zásoby – vďaka tomu sa udržiavajú nielen rodinné, ale i národné a kultúrne tradície.
Najdôležitejšia však zostáva úloha matky ako stmeľovacieho prvku rodiny: psychologicky hľadá rovnováhu, duchovne zápasí medzi povinnosťami a túžbami, a pritom neprestáva byť vzorom i autoritou. V otázkach spoločenských a ekonomických problémov nezabúda ani na reflexiu postavenia žien. Jej denník je tichým, no veľmi výrečný svedectvom rozporoplnej doby, keď sa ženská otázka začína dostávať do popredia.
Záver
Šoltésovej „Moje deti“ je viacznačné dielo, ktoré nadobúda hodnotu nielen literárnu, ale i psychologickú, kultúrnu a historickú. Jeho sila spočíva v detailnosti a autentickosti záznamov, ktoré vystihujú každý aspekt materstva – od hravých hier, cez bolestné choroby, až po vnútorné boje matky. Dielo nám dovoľuje lepšie chápať rodinné a spoločenské mechanizmy vtedajšej doby, pričom ostáva nadčasové tematicky i emocionálne.Aj dnešný čitateľ v ňom nájde univerzálne pravdy o zodpovednosti, láske, výchove či strachu zo straty. Možno si uvedomí, ako veľmi sa formuje ľudská osobnosť práve v prostredí domova, ako dôležité je neustále hľadať rovnováhu medzi ochranou a slobodou detí. Pre rodičov, učiteľov i samotných mladých je kniha cenným zdrojom poučenia i empatie.
Nakoniec je tu tichá výzva: písať, uchovávať rodinné spomienky, zaznamenávať radosti i slzy, aby sa most medzi minulosťou a prítomnosťou nikdy neprerušil. Šoltésovej dielo nás učí, že materstvo a detstvo presahujú biológiu – sú to hodnoty, ktoré formujú národ, kultúru, ľudské vzťahy a napokon aj literatúru.
Dodatok: Štylistické prostriedky a inšpirácie
Šoltésová používa jemné, niekedy až lyrické opisy, ktoré zachytávajú každodenné detaily: detské prezývky, smiech, dotyky, slzy. V tejto drobnokresbe možno nájsť paralely so zápiskami Terézie Vansovej či motivmi z detských spomienok Boženy Slančíkovej-Timravy. Každé takéto literárne spracovanie materstva má svoj nenapodobiteľný tón – a v prípade „Mojich detí“ je to kombinácia bolestnej úprimnosti a tichej, no vytrvalej nádeje.Kým iné obdobné memoáre možno ostali zabudnuté, denník Eleny Maróthy-Šoltésovej stále rezonuje: je dôkazom, že skutočné city, boj i láska, majú v literatúre svoje stále miesto.
Ohodnoťte:
Prihláste sa, aby ste mohli ohodnotiť prácu.
Prihlásiť sa