Fejtón o nedostatku peňazí v slovenskej spoločnosti
Typ úlohy: Slohová práca
Pridané: dnes o 12:15
Zhrnutie:
Preskúmajte fejtón o nedostatku peňazí v slovenskej spoločnosti a pochopte ekonomické aj sociálne súvislosti tejto témy. 💡
Bez peňazí (fejtón)
Úvod
Žijeme v čase, keď sa pojem „kríza“ stal čosi ako povinnou jazdou každých správ o štátnom rozpočte. Zháňanie peňazí na všetko možné od operačných sál až po lavičky v obecných parkoch je slovenskou verziou nekonečnej reality show. Ešte skôr, než som sa pustil do tohto fejtónu, som chvíľu váhal: má vôbec zmysel hovoriť o niečom, čo v našej politike znie tak otrepane ako „stabilita“ vo volebnom štábe? Veď peniaze sa u nás niekedy hľadajú s takou vervou, ako keď dedko vo vtipnej poviedke Františka Švantnera hľadá svoj starý dôchodok pod matracom. A predsa—práve v tom je čaro našej reality. Nedostatok financií, to nie je len problém jedného ministra, ale celonárodný šport, pri ktorom sú slzy i gagy na dennom poriadku.Ale aby som nebol len komický kronikár, sľubujem, že sa pokúsim priblížiť, ako to celé z pohľadu štátnej kasy vyzerá. Od absurdných politických fórumov, cez (ne)kreatívne návrhy našich vyvolených, až po iróniu, ktorá je v tomto ohľade naším najlepším domácim liekom na frustráciu. Skúsim tak ponúknuť pohľad nielen na ekonomické dôsledky, ale aj na tie kultúrno-sociálne—snáď s nádychom šibalstva.
---
Ekonomické fórum ako mikrokosmos problémov štátneho financovania
Na minulotýždňovom ekonomickom fóre v Bratislave by ste mohli nalistovať štátny rozpočet podľa tvárí prítomných. Ministerka financií pôsobila, akoby nesla celý deficit na chrbte, a minister práce sa nenápadne tváril, že sa mu práve pokazil mobil. Podnikatelia sa rozprávali medzi sebou prostredníctvom privretých očí a šepotov v zadnej rade, lebo živicov majú vždy dosť. Pochopili ste, že za stolom sa nespí, ale bdie nad osudom eura, ktoré sa, ako rodinný pes, stále niekde túla.Keď padla otázka na nové príjmy pre štát, ministerka vytiahla graf so šípkou, ktorá stúpala tak zúfalo optimisticky, až pripomínala Veľkú Moravu pred dobytím. Návrh bol jednoduchý: zvýšime dane na palivá a alkohol! Pár podnikateľov na sekundu vtipne zodvihlo poháre v znamení smútku—nie pre alkohol, ale pre realitu daňového základu.
Sledovať politikov, ktorí sa mliaždia v otázkach o štátnych príjmoch, je ako sledovať divadlo komédie dell’arte, kde každému herecovi padne maska až príliš skoro. Rezignované gestá, príliš časté naprávanie sák a vymieňanie poznámok v zákulisí prezrádzajú, že žiadne magické riešenie nečaká za rohom. Pre zvýšenie spotrebných daní sa však vždy nájde „excelovské“ odôvodnenie.
Ešte zaujímavejšie je sledovať psychologické reakcie: vláda prichádza s týmto návrhom vždy tesne pred dovolenkovou sezónou (keď vedia, že ľudia sú buď na chate, alebo v zápche), a po zvýšení palív sa tvária, že robustný rozpočet je skôr otázkou pevných nervov, nie pevných reálnych čísel.
---
Analýza navrhovaných opatrení: Zvýšenie daní na spotrebné tovary
Spotrebné dane nie sú na Slovensku žiadnou novinkou—pamätníci si určite spomenú na povestné zdražovania cigariet, po ktorých sa istý čas dali kúpiť len v tajných bufetoch na autobusových staniciach. Z ekonomického hľadiska majú tieto dane dve tváre: v krátkodobom horizonte prinesú štátu slušnú čiastku, v dlhodobom však ich „motivačný“ účinok spôsobuje, že sa postupne znižuje spotreba a teda i príjmy.Kto nakoniec tieto „úsporné“ opatrenia najviac pocíti? Pravidelný konzument lacného piva z dediny pri Prešove, ktorý si po tvrdej práci sadne večer s kamarátmi na lavičku, sa zrazu stáva stredobodom fiškálnej revolúcie. A podnikateľ, ktorý doviezol naftu z Maďarska, je tiež medzi tými, ktorým sa „darí“ najviac. Zdravotné prínosy môžeme síce teoreticky očakávať – menej alkoholu znamená menej úrazov na dedinských tancovačkách – ale realita je často opačná: šedý trh prekvitá, pašované kartóny cigariet a galóny alkoholového „domáceho“ sa stávajú životnou skúsenosťou najmä v pohraničných regiónoch.
Ironický pohľad, ktorý zastávajú niektorí podnikatelia, je popísaný v románe Ladislava Balleka: „Ten, čo nám ráno vyhlási, že nám zvýši dane, večer zistí, že už máme aj lepšie triky ako účtovníčka ministerstva.“ Cez všetky úsmievne poznámky je za tým skrytá vážna kritika: nie je zvláštne, že politici s takou ľahkosťou zvyšujú dane na to, čo sami možno nikdy nekúpili v oficiálnom obchode? No minimálne si tým pripisujú odvahu, že „riešili problém“, aj keď v realite sa často len odsunul o ďalšiu zvyšovaciu kampaň.
---
Návrhy a alternatívy: Kreatívne a netradičné spôsoby zvýšenia príjmu štátu
Návrh zdaňovať „ľudskú blbosť“ by pri našich skúsenostiach s verejnou diskusiou mohol byť zlatou baňou. Predstavte si systém, kde by každý politický predvolebný sľub musel byť doložený testom z elementárnej logiky. Zákon by určoval daň podľa počtu nezodpovedaných otázok v základnom teste občianskej informovanosti. Už vidím tie titulky: „Trenčín opäť vedie v rebríčku platičov – pred voľbami zaplátal dieru v rozpočte šiestimi zbytočnými sľubmi a tromi opustenými billboardami.“Slovenské stereotypy dávajú zelenú aj ďalším možnostiam. Moje rodné mesto Levice by napríklad bolo ochotné vybrať špeciálnu daň za neúspešné pokusy o opravu výtlkov—viac pokusov, viac daní, inými slovami – vítaj, investícia do kreativity!
Keby však vláda bola aspoň z polovice tak vynachádzavá v zápale pre hľadanie nových foriem príjmov, ako v nachádzaní nových úradov a byrokratických postov, asi by nám už všetkým vyplatila odmeny za duševné zdravie. Zdaňovať by sa dala aj neefektívnosť a verejná prokrastinácia—napríklad povinnou evidenciou času stráveného v rade na pošte.
Zatosme však trochu aj seriózni: ak by štát motivoval ľudí k vyššiemu vzdelaniu a spoločenskej inteligencii namiesto častého „zmrazovania“ financovania školstva, získal by investíciou do vedomostí omnoho väčší výnos v budúcnosti. V duchu Mária A. Vargu by sme mohli povedať: „Za každého diplomovaného inžiniera navrhujem štátu malú prémiiu od spoločnosti.“ Veď vzdelaný občan je najlepší garant vyrovnaného a čestného rozpočtu.
---
Hlbšia spoločenská reflexia problémov financovania štátu
Opakovanie „zvyšujeme dane, zachraňujeme rozpočet“ sa môže stať takou mantrou, až zabúdame, že tým zároveň prehlbujeme priepasť medzi sociálnymi vrstvami. Najbohatším dané opatrenie prinesie možno jeden večer bez kvalitného vína, chudobní však čelia voľbe medzi cestou do práce alebo večerou. Nielen ekonomická, ale aj morálna únava sa v takejto spoločnosti šíri ako chrípka v zime.Je správne pýtať sa nahlas: málo transparentné rozhodovanie politickej elity nahráva skôr rezignácii než dôvere verejnosti. Etika? Tú často nachádzame iba v kolónke „zvyšné možnosti“. Politici majú zodpovednosť nielen za čísla, ale i za spôsob, akým túto tému komunikujú. Súčasné meranie úspešnosti opatrení iba cez tabuľky výberu daní je naivné – zabúda sa na ikonu ľudskej tváre, ktorú v slovenskej literatúre často pripomínal aj Milan Lasica: „Veď hrozí, že keď pôjde človek do obchodu, bude si musieť kúpiť aj ilúziu lacného života.“
Verejnosť by preto mala rozumieť nielen výdavkom na mosty, ale aj hrozbe byrokratického labyrintu. Občania majú možnosť vyjadrovať sa cez voľby, ale aj cez rôzne petičné či občianske iniciatívy. Keby dávna poviedka Boženy Slančíkovej Timravy mala moderné pokračovanie, hlavná hrdinka by pravdepodobne namiesto svadby zorganizovala crowdfunding pre školu v dedine.
---
Záver
Môžeme sa nad tým všetkým pousmiať, no bez financií funguje štát iba na úrovni rozprávky, v ktorej kráľ rozpráva o studieňoch a jeho poddaní nosia vodu v prikrývkach. Isté je, že žiadne „zázračné“ opatrenie neexistuje – každé riešenie má svoje svetlé aj tienisté stránky. Je potrebné diskutovať nielen o tom, čo je jednoduché, ale čo je aj spravodlivé a dlhodobo udržateľné.A kto vie, možno práve humor je najdôležitejším nástrojom, ktorý v týchto ťažkých časoch potrebujeme. Aj keď sa nám zdá, že štátne financie sú záležitosťou súm a percent, v skutočnosti ide predovšetkým o dôveru – a tú si nemožno len tak kúpiť. Preto zakončujem slovami, ktoré by mohol povedať hociktorý dedinský starosta po veselej debate v krčme: „Peniaze síce netečú, ale sranda ešte nevyschla!“
Tak nech rozmýšľame, kritizujeme a hľadáme nové cesty – a popri tom nezabúdajme pousmiať sa nad absurdnosťou reality. Lebo tam, kde chýba rozpočet, ešte môže nechýbať odvaha. A kde už nezostalo nič, tam (našťastie) zatiaľ humor a irónia stále vedú v rozpočte slovenských pokladov.
Ohodnoťte:
Prihláste sa, aby ste mohli ohodnotiť prácu.
Prihlásiť sa