Ako realistická literatúra prispela k humanizácii a demokratizácii spoločnosti

Táto práca bola overená naším učiteľom: 30.01.2026 o 11:02

Typ úlohy: Slohová práca

Pridané: 27.01.2026 o 8:47

Úvod

Pojmy ako estetický, filozofický a morálny prínos sú v tomto kontexte neodmysliteľne prepojené práve s úsilím literatúry prispieť k humanizácii a demokratizácii spoločnosti; to znamená posilniť ľudskosť a podnietiť k spoločenskej participácii, k zápasu za spravodlivosť a pravdu. Predmetom tejto eseje je ukázať, ako svetová realistická literatúra, prostredníctvom konkrétnych diel, prispela k formovaniu hodnotovej orientácie, diskurzu o rovnosti a spolupatričnosti a napokon k rozvoju demokratických pohybov, ktoré sú základom moderného ľudstva.

1. Historicko-spoločenský kontext realizmu

S postupným rozpadom starých feudálnych štruktúr a s nástupom pozitívnych vied sa v umení presadil požiadavok pravdivosti: no romanticky zidealizované postavy a udalosti už prestávali zrkadliť život súčasnej spoločnosti. Positivizmus, filozofický smer tej doby, povýšil empirické pozorovanie a racionálne myšlienkové pochody na najvyššiu úroveň poznania. Aj literatúra, inšpirovaná týmto prístupom, sa začala dívať na spoločnosť „vedeckým okom“, nazerala do reálneho života, a nie do sveta ilúzií. Výsledkom bola vznikajúca realistická perspektíva, ktorá sa odmietla uzatvárať do básnických snov a radšej hľadala pravdu ukrytú za oponou každodennosti.

2. Estetický prínos realizmu v literatúre

Za mimoriadneho predstaviteľa takejto tvorby možno označiť Honorého de Balzaca. Jeho román „Otec Goriot“ nie je len príbehom o zúfalom otcovskom obetovaní, ale aj majstrovským zobrazením parížskeho penziónu ako mikrosveta dobovej spoločnosti. Penzión Vauquer je akýmsi laboratóriom ľudských vzťahov: jeho obyvatelia pôsobia skutočne, každý je vykreslený do najmenších detailov vrátane reči, gest, spôsobu obliekania či spôsobu myslenia. Balzacova schopnosť vystihnúť drobné nuansy každodenného života dáva čitateľovi ilúziu, že sleduje skutočný život, nie vymyslený príbeh.

Podobne, v ruskej literatúre nachádzame Gogoľovho „Revízora“ – satirickú komédiu, ktorá využíva prvky autentického jazyka, reálne dialógy a groteskné situácie. Pompéznosť je nahradená čiernym humorom a ostrým vtipom, ktorý demaskuje pokrytectvo a malichernosť úradníkov. V tomto prípade estetická vernosť nespočíva len v popisoch, ale aj v pôsobivom zachytení charakterov prostredníctvom reči a komických situácií.

Estetická kvalita realizmu spočíva teda v tom, že pomocou presných opisov a uveriteľných postáv dokáže navodiť u čitateľa pocit reality. Práve preto diela ako „Otec Goriot“ alebo „Revízor“ stále rezonujú a ich príbehy vnímame ako nadčasové, lebo vykresľujú pravdivý obraz spoločenských procesov.

3. Filozofický prínos diel realizmu

V dielach Fiodora Michajloviča Dostojevského, ako je „Zločin a trest“, sa filozofický rozmer realizmu prejavuje v skúmaní dobra a zla v človeku. Dostojevskij nás konfrontuje s dilemami protagonistov, ktoré sú nielen otázkou osobnej morálky, ale aj spoločenskej cti a spravodlivosti. Hlavná postava, Raskolnikov, sa prostredníctvom skutku – vraždy – dostáva na samú hranicu ľudskosti, kde sa prelamuje otázka slobody, viny a vykúpenia. Takýto filozofický podklad núti čitateľa zamyslieť sa nad tým, či je možné ospravedlniť zlo väčším dobrom, aká je zodpovednosť jednotlivca za svoje činy a aký je vzťah medzi osobnou slobodou a spoločenským poriadkom.

Aj u Balzaca nájdeme filozofujúce prenikanie do motívov kariérizmu, moci, úpadku morálnych hodnôt. Nad každým činom jeho postáv visí otázka: čo je ešte prípustné v záujme životného úspechu, kde je hranica, za ktorou sa začína rozklad spoločenskej identity? Tieto otázky sú večne živé a nútia čitateľa k hlbšej reflexii vlastného miesta v svete.

4. Morálny prínos a humanizácia spoločnosti prostredníctvom realizmu

Zvlášť pôsobivo to ukazuje postava Otca Goriota, ktorý sa obetúva pre svoje dcéry navzdory ich nevďačnosti a povýšenosti. Goriot predstavuje čistú lásku, ktorá však naráža na chamtivosť, karierizmus a pokrytectvo. Takáto skúsenosť núti čitateľa pýtať sa, či sú tradičné hodnoty, ako oddanosť, česť alebo láska, v modernej spoločnosti ešte možné a aké miesto majú v živote, kde peniaze a postavenie dominujú.

Podobne Gogoľova satira v „Revízorovi“ odhaľuje morálnu plytkosť predstaviteľov samosprávy – ich korupcia a manipulácia sú stálou výzvou k spoločenskej náprave. Humor a irónia sú tu nenahraditeľným nástrojom, ktorým autor podnecuje k zamysleniu nad dôsledkami osobnej nepoctivosti či malosti. V tomto kontexte je realistická literatúra školou empatie: umožňuje vciťovať sa do problémov najbiednejších a vytvárať pochopenie naprieč spoločenskými triedami.

Takýto morálny apel je aj dnes vysoko aktuálny: slovenská literatúra, napríklad prostredníctvom románov Svetozára Hurbana Vajanského alebo Timravy, prevzala podobný model. Timravin príznačný dôraz na úlohu prostých ľudí a presné vykreslenie dedinských pomerov podnietili diskusie o úlohe ženy, biede, ľudskej dôstojnosti i kolektívnej zodpovednosti za formovanie morálky.

5. Spoločenský prínos realizmu a vplyv na demokratizáciu spoločnosti

V nemeckých, francúzskych či ruských mestách boli často práve literárne diela impulzom pre verejné spory – kritizovali buržoázny egoizmus, volali po odstránení korupcie alebo reformách vzdelávacieho systému. Reakcie na Gogoľových úradníkov nevznikali len v literárnych kruhoch, ale aj v politike: aj na Slovensku sa v literatúre štúrovského a povojnového obdobia objavil akcent na pravdivosť zobrazenia, verejné pokarhanie úradníckeho formalizmu či zápas za rovnoprávnosť.

Realistická literatúra podporovala rozšírenie ideí demokracie. Tým, že upozorňovala na hodnotu každej ľudskej bytosti nehľadiac na jej pôvod, stala sa školou spoločenskej rovnosti. Úplne novým spôsobom nadviazala literatúra kontakt so širokým publikom – jej príbehy a konflikty sa stali súčasťou verejného diskurzu, ktorý napokon prispieval ku konkrétnym zmenám v oblasti legislatívy, školstva či samosprávy.

Záver

Práve preto boli realistickí autori schopní ovplyvniť nielen čitateľov, ale aj chod dejín. Úvahy a diskusie, ktoré podnietili, stáli neraz pri zrode dôležitých humanizačných a demokratizačných pohybov. Dnešná spoločnosť, podobne ako v minulosti, čelí výzvam polarizácie, záujmových konfliktov či morálneho chaosu. O to dôležitejšie je pamätať na diela realistov – ich kritické a hodnotové posolstvá nám pripomínajú, že literatúra má nezastupiteľnú rolu v zápase za lepší, spravodlivejší a ľudskejší svet.

Z toho vyplýva aj výzva pre dnešných autorov a spoločnosť celkovo: pokračovať v hľadaní pravdy cez príbehy, nebáť sa kritiky ani morálneho sebaspytovania a budovať budúcnosť založenú na hodnotách, ktoré sú ukotvené v skutočnom živote a každodennom zápase o dôstojnosť a rovnosť každého človeka.