Moje skryté ja: Hľadanie identity počas dospievania
Táto práca bola overená naším učiteľom: 21.01.2026 o 10:59
Typ úlohy: Slohová práca
Pridané: 19.01.2026 o 16:04
Zhrnutie:
Objav, ako hľadanie identity počas dospievania ovplyvňuje tvoje skryté ja a prečo je sebapoznanie kľúčom k pochopeniu seba samého.
Moje druhé ja
Úvod
Keď sa ráno pozriem do zrkadla, často si kladiem otázku, kto vlastne na mňa hľadí. Je to naozaj ten istý človek, ktorého poznám? Alebo sa vo mne ukrýva aj niečo iné – skryté druhé ja, ktoré sa ozýva, keď to najmenej čakám? Pojem „druhé ja“ neznamená iba rozdvojenú osobnosť ako v románe Roberta Louisa Stevensona „Podivný prípad Dr. Jekylla a pána Hyda“ – aj keď jeho príbeh patrí skôr anglickému literárnemu svetu, podobné motívy nájdeme aj v slovenskej literatúre či ľudových povesťach. V našom každodennom živote, zvlášť počas dospievania, často narážame na vnútorné rozpory, ktoré sa menia ako aprílové počasie nad Malou Fatrou. Človek cíti, že má v sebe akoby viacero rolí či stránok, ktoré sa navzájom dopĺňajú, ale niekedy aj hádajú.Téma môjho druhého ja je zvlášť blízka nám, ktorí kráčame po ceste hľadania seba samých. Dospievanie je ako prechádzka cez hmlistý les – na jednej strane nás láka objaviť všetky zákutia svojej duše, na strane druhej sa bojíme, čo by sa mohlo v temných tieňoch skrývať. Cieľom tejto eseje je skúsiť zazrieť vlastné „druhé ja“, pochopiť, prečo sa občas správame inak, než by sme chceli, a prečo je práve táto vnútorná pestrosť dôležitou súčasťou dospievania i nášho budúceho života.
---
Sebapoznanie a sebavnímanie
Sebapoznanie je ako roztočený kaleidoskop – zakaždým vidíme inú mozaiku, iný odtieň, inú náladu. Každé ráno sa dívam do zrkadla, ktoré je pre mňa nielen sklom, ale aj hranicou medzi vonkajším svetom a tým, čo nosím vo svojom vnútri. Vidím odraz tváre poznačený jedným prekvapením alebo nevyslovenou nervozitou pred písomkou z matematiky. Niekedy sa cítim ako „nepopísaný list“, inokedy mám tvár pokreslenú starosťami a pochybnosťami. Malé nedokonalosti, ktoré si pred zrkadlom všíma azda každý tínedžer, znamenajú oveľa viac než len vyrážku na nose – často sú symbolom pocitov neistoty a túžby zapadnúť medzi ostatných.Veľkú úlohu pritom hrá aj okolie, najmä ak žijem v kultúre, kde je úspech či výzor často cieľom obdivu. Porovnávanie sa s ostatnými žiakmi v škole je ako neustále bežiaci závod, kde nevládzem ani dobehnúť k štartu. Pochvala od učiteľky na slovenčine má silu rozjasniť mi deň, kým kritika spolužiaka vie zaboleť hlbšie než modrina po zlej známke. Často sa mením pod vplyvom slov z rodiny či priateľov – niekedy akceptujem ich pohľady na mňa a beriem ich za svoje.
---
Nálady a rozdvojenosť osobnosti ako prirodzená súčasť dospievania
Dospievanie je rozbúrené more. Nálady sa menia rýchlo a nepredvídateľne, ako keď na jar uzrie človek na oblohe slnko, ale o chvíľu už prší. Biologické príčiny, ako hormóny, spôsobujú, že mám niekedy pocit, akoby vo mne žili dvaja úplne odlišní ľudia. Ráno sa zobúdzam plný energie, pripravený prekonať celý svet, aby som už na obed upadol do melanchólie a pochybných úvah. Je to, akoby sa vo mne striedal rozjarený havran s zadumaným sovom.Táto vnútorná rozdvojenosť sa prejavuje aj v mojom charaktere. Mám vo zvyku byť extrovertný na hodinách telocviku, kde spolužiakov strhávam do veselých hier, ale o prestávke v triede som skôr tichý pozorovateľ, ktorý si radšej prečíta knihu či počúva obľúbenú pesničku od skupiny IMT Smile. Raz sa prejaví moja aktívna, spoločenská tvár, inokedy zas tá introvertná, ktorá túži po samote a tichu. Niekedy tieto dve stránky spolupracujú a vynášajú ma vyššie, inokedy naopak – naťahujú sa o prevahu, až mám pocit, že ich nedokážem zmieriť.
Priamym príkladom je situácia, keď som pozvaný na oslavu. Moja „prvá“ časť je nervózna aj nadšená – teší sa na kamarátov, no druhá časť túži radšej zostať doma v pohodlí, ďaleko od hlučného davu. Tieto vnútorné hádky mi často pripomínajú slovenské rozprávky – ako keď princezná nevie, či má ísť do lesa po zlaté jabĺčko, alebo poslúchnuť matkine rady a zostať doma. Rovnako kontrastné „ja“ môžu byť mojím pomocníkom, ale aj sabotérom v závislosti od okolností.
---
„Druhé ja“ ako obranný mechanizmus a spôsob adaptácie
Niekedy mám pocit, že moje druhé ja vystupuje na povrch práve v momentoch, keď sa cítim ohrozený alebo nepochopený. Je to ako neviditeľná maska, ktorú si nasadím, keď potrebujem schovať svoju zraniteľnosť. Takéto správanie nie je nič výnimočné – v slovenských školách sa často stretávame s rôznymi formami šikany alebo nepochopenia. Príbeh hlavnej hrdinky z románu Jozefa Gregora Tajovského „Maco Mlieč“ mi rezonuje v mysli zakaždým, keď skrývam svoje pravé pocity za úsmev, aby ostatní nevideli, že som zranený.Moje druhé ja sa prejavuje v rôznych situáciách – školské lavice sú často javiskom, na ktorom striedam masky podľa toho, s kým práve rozprávam. Inak sa správam doma, kde mám pocit istoty, inak v škole, kde cítim očakávania zo strany učiteľov či spolužiakov, a úplne inak na internete, kde je možné vystupovať takmer úplne anonymne. Na sociálnych sieťach si človek môže tvoriť „vylepšené“ ja, prezentovať iba to, čo si želá ukázať. Práve tu často vzniká konflikt medzi vnútorným a vonkajším obrazom. Internet je ako krivý zrkadlový sál na Martinských dňoch, kde sa v jednom zrkadle zdám smiešne natiahnutý, v druhom zas úplne zdeformovaný – ani jedno však nie je skutočná podoba.
Tento rozpor medzi pravým a maskovaným ja spôsobuje pocity osamelosti, niekedy aj smútok alebo podráždenosť. Napriek tomu však obranné mechanizmy majú svoje miesto – pomáhajú mi prežiť náročné situácie, udržať si vnútornú stabilitu a získať čas na vlastnú sebareflexiu.
---
Sebaprijatie a budovanie harmónie medzi „mnohými ja“
Sebaprijatie je ako stavba drevenice v slovenských horách – chce to čas, trpezlivosť a ochotu prijať, že niektoré brvná budú krivé, iné zase silné a odolné. Prvým krokom na ceste k prijatiu vlastného druhého ja je úprimnosť k sebe samému. Pomáha mi v tom písanie denníka, kde sa nebojím priamo pomenovať svoje pocity, aj také, na ktoré nie som hrdý. Zdieľanie s najlepšími kamarátmi či členskami rodiny je ďalšia možnosť, ako získať nový pohľad na vlastné pocity a nálady.Pri snahe zvládať rôzne nálady a vnútorné konflikty využívam jednoduché relaxačné techniky – pre mňa je to napríklad prechádzka v prírode, počúvanie slovenskej hudby, hranie spoločenskej hry s mladším bratom či len obyčajné pozorovanie oblakov z okna. Pomáha mi tiež mindfulness – sústredenie na prítomný okamih, bez posudzovania či hodnotenia. Ak sa mi podarí na chvíľu stíšiť hlavu, „hlasy“ mojich rôznych ja prestanú kričať a začnú medzi sebou komunikovať.
Postupne som sa naučil zvládať aj tlak okolia a nebáť sa byť autentický. Už viackrát som si v praxi vyskúšal povedať „nie“, aj keď to znamenalo riskovať nepochopenie zo strany kamaráta alebo rozladený výraz rodiča. Postupne zisťujem, že moje druhé ja mi umožňuje byť kreatívnym, empatickým a prispôsobivým človekom. Keď mám pochybnosti, spomeniem si na príklad hrdinov zo slovenských literárnych diel – napríklad Baču Jozefa z Timraviných poviedok či nezlomnú mravnosť Jánošíka z ľudového rozprávania, ktorí museli vnútri zápasiť s rôznymi stránkami svojho ja a napriek tomu stáli pevne.
---
Záver
Moje druhé ja už pre mňa nie je strašiakom v skrini ani dôvodom na pocit slabosti. Práve naopak, je to zdroj sily, inšpirácie aj nápaditosti, ktorý mi umožňuje prežiť každý deň svojím jedinečným spôsobom. Uvedomil som si, že vnútorné nálady, výkyvy a dokonca aj malé osobnostné rozpory sú bežnou súčasťou dospievania. Dôležité je neodsúvať ich bokom, ale naučiť sa ich vnímať, pomenovať a prijať.Chcel by som povzbudiť každého, kto zápasí sám so sebou, aby túto vnútornú pestrosť prijal ako dar. Práve vďaka rôznorodosti našich „ja“ máme schopnosť hľadať nové riešenia, lepšie porozumieť druhým ľuďom a nachádzať vnútornú rovnováhu. Každý človek – rovnako ako ja – má právo vyrozprávať svoj vlastný jedinečný príbeh. A čím viac stránok svojej osobnosti spoznáme, tým je náš príbeh pestrejší a zaujímavejší.
Za seba môžem povedať, že s rastúcim vekom sa učím nielen akceptovať, ale aj vážiť si všetky svoje „ja“ – či už veselé, zamračené, silné, zraniteľné či bojazlivé. A verím, že vďaka tejto vnútornosti budem raz schopný žiť naplno a s porozumením – voči sebe aj ostatným. Moje druhé ja je mostom, po ktorom kráčam od pochybností k sebaprijatiu a konečnej harmónii so sebou samým.
Ohodnoťte:
Prihláste sa, aby ste mohli ohodnotiť prácu.
Prihlásiť sa