Ako prvá svetová vojna formovala svetovú a slovenskú literatúru
Táto práca bola overená naším učiteľom: 23.01.2026 o 21:21
Typ úlohy: Slohová práca
Pridané: 18.01.2026 o 9:13
Zhrnutie:
Preskúmaj, ako prvá svetová vojna ovplyvnila svetovú a slovenskú literatúru a získaj prehľad o literárnych témach a historických súvislostiach.
1. svetová vojna vo svetovej i slovenskej literatúre
Úvod
Prvá svetová vojna, vypuknutá v roku 1914, nepredstavuje iba prelomový historický moment, ktorý celkom zmenil geopolitické rozdelenie Európy. Dramaticky zasiahla každodenný život miliónov ľudí a nenávratne poznačila aj myslenie, hodnoty i kultúru celých generácií. Podobne ako ostatné veľké spoločenské otrasy, aj vojna sa premietla do umeleckých prejavov, obzvlášť do literatúry. Tvárou v tvár smrti, deštrukcii a marazmu, literatúra hľadala nové spôsoby vyrovnávania sa s realitou, ktorá sa vymykala všetkým dovtedajším predstavám. Slovensko, v tom čase len súčasť rozpadávajúceho sa Rakúsko-Uhorska, sa cez svoju mladučkú literatúru tiež usilovalo zachytiť nielen chaos vojny, ale aj zrod novej identity.Táto esej sa zameriava na to, ako prvá svetová vojna ovplyvnila vývoj literatúry vo svete i na Slovensku. Najprv preskúmame význam a umeleckú odozvu vojny v dielach tzv. stratenej generácie, ktoré sa stali synonymom vojnových traumat a hľadania osobného zmyslu v rozbitom svete. Potom sa pozrieme na to, aké špecifiká a motívy zaznievajú vo vojnových literárnych reflexiách slovenských autorov, ktorí zápasili nielen s univerzálnym utrpením, ale aj s otázkami národa, identity a vlastného miesta v novom štáte. Na záver sa pokúsime porovnať oba kultúrne okruhy, poukázať na spoločné i rozdielne znaky a zamyslieť sa nad dnešnou platnosťou literárneho odkazu prvej svetovej vojny.
---
I. časť – Prvá svetová vojna vo svetovej literatúre
Stratená generácia a jej pohľad na vojnu
Pojem „stratená generácia“, ktorý prvý raz pri rozhovore s Ernestom Hemingwayom použila Gertrúda Steinová, sa stal univerzálnym označením básnikov, prozaikov a mysliteľov, ktorých mladosť preťala nezmyselná vojna. Mnohí z nich vstupovali do konfliktu s idealistickými predstavami, no po návrate – ak prežili – už nenašli v starých hodnotách oporu. Synonymom ich literatúry je dezilúzia, skepticizmus, strata viery v tradičné autority, ale aj hlboká psychologická analýza účinkov vojny na človeka.Ronald Rees v úvode knihy o básnikoch frontu výstižne napísal, že vojna bola „kalvária, z ktorej nietu návratu, iba nekonečná jazva v duši“. Britskí a francúzski autori ako Wilfred Owen, Siegfried Sassoon či Guillaume Apollinaire zobrazovali vojnové okopy ako miesta, kde sa ľudský život stal jednorazovou záležitosťou bez hodnoty.
Hemingwayov zápas s nezmyselnosťou vojny
Ernest Hemingway, ktorého román „Zbohom zbraniam“ môžeme zaradiť medzi najvýznamnejšie vojnové diela svetovej literatúry, stelesňuje túto generáciu vo svojom hrdinovi Fredericovi Henrym. Hemingway, sám ranený počas služby ako dobrovoľný vodič sanitky v Taliansku, pretavil vlastné zážitky do príbehu človeka, ktorý najprv vníma vojnu s chladnou profesionalitou, no pomaly v ňom narastá odpor a úzkosť. Hemingway vo svojom stručnom, vecnom štýle často opisuje ticho medzi bombardovaním, prázdnotu zákopov a banálnosť smrti, ktorá siaha aj do najintímnejšieho vzťahu hlavného hrdinu so ženou. Osud Catherine, ktorú Henry stratí, podčiarkuje symbolickú absurditu vojny: stratíme nielen priateľov na fronte, ale aj lásku, domov a ilúzie. Záver diela – odchod Frederica Henryho do dažďa po smrti milovanej ženy a dieťaťa – patrí medzi najsilnejšie obrazy nezmyselnosti konfliktu.Faulkner a Dos Passos – rozmanité obrazy traumatizovanej spoločnosti
Kým Hemingway sa sústredil na individuálny prežitok a citovú plochosť, William Faulkner v románe „Vojakov plat“ experimentoval s časom, vnútorným monológom a psychologizáciou postáv, traumatizovaných návratom do spoločnosti, ktorá už nebola schopná prijatia. Sám Faulkner hovoril o roztrieštenosti pamäti a nemožnosti návratu do stavu „pred vojnou“.Rodák z amerického juhu, John Dos Passos, v trilógii USA vytvoril literárnu „montáž“, kde cez kombináciu publicistiky, novinových výstrižkov, rozhovorov a roztrieštených osudov predstaviteľov generácie ukazuje, ako vojna ovplyvnila masy, ideológiu, život v mestách i na vidieku. Dos Passosova technika zodpovedá chaosu doby: rozprávanie v skokoch, bez začiatku i konca, navádza čitateľa na pocit straty smeru a stability.
Modernizmus ako umelecká reakcia
Prvá svetová vojna akcelerovala rozpad tradičných postupov, čím sa výrazne presadzuje modernizmus. Literári experimentujú: prítomná je fragmentovanosť rozprávania, rozdrobenie vrstevnatých časov, absencia všemocného rozprávača. Memento vojny sa nekončí v memoároch, ale preniká do poézie, denníkov, reportáží či románov. Východiskom je často otázka: Dá sa po toľkej skaze ešte opísať „normálny život“? Práve cez túto úprimnosť sa stávajú tieto diela zdrojom kolektívneho vyrovnávania sa s minulosťou.---
II. časť – Prvá svetová vojna v slovenskej literatúre
Dejinný rámec – Slovensko na rázcestí
Na Slovensku mala vojna špecifické dôsledky. Bojovalo sa v radoch cudzích armád, vojaci sa vracali do krajiny, ktorá prechádzala rozpadom monarchie a rodilo sa v nej nové Československo. Tieto zásadné zmeny vplývali aj na spôsoby, akými sa vojenské zážitky pretavovali do poézie i prózy: neistota, túžba po mieri, hľadanie miesta v novom štáte, ale tiež nostalgické pripomienky rozpadnutých tradícií.Témy a motívy v slovenskej vojnovéj literatúre
Zásadným motívom bolo autentické zachytenie frontových zážitkov, ľudskej biedy, strádania a pocitu, že veľkolepé vojnové víťazstvá sa, aspoň pre väčšinu slovenských vojakov, zredukovali na sklamanie či ironické epizódy. Práve tu vidíme odlišnosť od západných diel: u slovenských autorov absentuje heroizmus a namiesto toho rezonuje pochybovanie, utrpenie a údiv nad stratou hodnôt, ktoré „odchádzali s frontmi“.Významné postavy a reflexia vojny
Jeden z prvých slovenských básnikov, ktorý explicitne reflektoval vojnovú skutočnosť, bol Ivan Krasko. Jeho básnické dielo výrazne poznačilo vojnové obdobie – v zbierke „Nox et solitudo“ i neskorších veršoch sa spája vlastná psychická samota vojaka s osudom celej krajiny. Báseň „Jehovah“ predkladá obraz umierajúcej domoviny a márnosti vojenského utrpenia:„Na krížoch frontov mŕtve telá, hrob žiadny nevynesie.“
Krasko, podobne ako ďalší autori (Janko Jesenský, Martin Kukučín), v próze i poézii zachytili pocity márnosti, odcudzenia i rozčarovania. Jesenský v satirickej próze „Malomestské rozprávky“ ilustruje vojnu ako sériu absurdných udalostí, ktorým podlieha typický slovenský človek, neraz s iróniou a tragikomickým podtónom. Kukučín v románe „Mať volá“ stvárňuje návrat vojaka z frontu domov, pričom motivuje otázky viny, vďačnosti i odcudzenia uprostred nových hraníc.
Popri básnikoch a prozaikoch sa vojnovou tematikou zaoberali aj tvorcovia z tzv. Pražskej školy, ktorí cez experimentovanie s formou – najmä v oblasti poézie – rozvíjali témy spoločenskej i vnútornonárodnej solidarity.
Špecifiká slovenského vojnového písania
Slovenská literatúra spája vojnu nielen so skepsou, ale aj s úpornou snahou pochopiť národný osud. Tragédia vojny sa poeticky metaforizuje ako zápas o kultúrnu i politickú nezávislosť. Báseň „Domov“ od Rudolfa Dilonga, vzniknutá v medzivojnovom období, napríklad priamo kontrastuje obrazy domova a skazy: „Domov je biely ako hmla/ Do ktorého sa vraciam ranený...“ Takéto reminiscencie poznáme aj zo súčasných interpretácií vojny – ústredná je túžba po obnovení harmónie.Veľmi výpovedné sú aj žánrové inovácie: poézia, eseje, realistické prózy i zápisky v denníkových formách. Vyjadruje sa v nich nielen hľadanie individuálneho osudu, ale aj kolektívneho povedomia.
---
Záver
Prvá svetová vojna rozbila staré predstavy o svete, smrti a ľudskej dôstojnosti. Literatúra, či už vo svetovom alebo slovenskom kontexte, sa stala dôležitým zrkadlom i terapiou tohto zlomového obdobia. V medzinárodnom meradle dominovala téma „stratených generácií“, hľadanie zmyslu v nezmyselnosti a rozpad pôvodných istôt – Hemingwayova strohosť, Faulknerova fragmentárnosť a Dos Passosova koláž zodpovedali chaosu a úzkosti doby.Na Slovensku sa literatúra stala priestorom nielen pre vyrovnanie sa s traumou a smrťou zbytočnej vojny, ale aj s otázkami národa a domova. Absencia veľkolepého heroizmu bola vyvážená hlbokou empatiou a úsilím uchopiť vlastnú identitu v meniacom sa svete.
Hoci vojnové texty vznikali pred viac než storočím, ostávajú výstražným mementom – umeleckým hlasom volajúcim po pokoji, úcte, a pokore pred dejinným utrpením. V našich školách sú tieto diela základom diskusie o dôsledkoch vojenských konfliktov, pomáhajú formovať charakter mladých ľudí.
Zostáva otázka: Čo si z tejto literatúry vieme vziať dnes? Podobne ako mladí muži na začiatku minulého storočia, aj dnešné generácie čelia neistotám, vojnám, hodnotovým krízam. Práve skrz čítanie a reflexiu môžeme hľadať vlastnú „cestu domov“ – k porozumeniu sebe, svojim koreňom a svetu, v ktorom nechceme opakovať chyby minulosti.
Literatúra o prvej svetovej vojne týmto pádom nepatrí len minulosti – žije v otázkach, ktorými oslovuje každú ďalšiu generáciu.
Ohodnoťte:
Prihláste sa, aby ste mohli ohodnotiť prácu.
Prihlásiť sa