Jozef Cíger-Hronský — Pisár Gráč: Analýza viny, pamäti a spoločenskej povesti
Táto práca bola overená naším učiteľom: 23.01.2026 o 10:45
Typ úlohy: Slohová práca
Pridané: 17.01.2026 o 20:08
Zhrnutie:
Analyzujte Jozefa Cígera-Hronského Pisár Gráč: objasníte vinu, pamäť a vplyv spoločenskej povesti na postavy s príkladmi interpretáciou a učiteľským komentárom.
Jozef Cíger-Hronský: Svedectvo pamäti, viny a spoločenskej povesti v novele Pisár Gráč
Meno autora: Študent/Študentka: [Doplňte meno] Predmet: Slovenský jazyk a literatúra Trieda: [Doplňte triedu/skupinu] Dátum: [Doplňte dátum]---
Úvod
Ako vojnové skúsenosti menia človeka do takej miery, že už nikdy nedokáže splynúť so svojím okolím? Otázka návratu vojaka do pokojného života po hrôzach vojny je témou, ktorá sa pravidelne objavuje v slovenskej literatúre 20. storočia. Román Pisár Gráč od Jozefa Cígera-Hronského je špecifickým príkladom toho, ako trauma z vojnových udalostí rozkladá psychiku jednotlivca, rozrušuje jeho spoločenské vzťahy a núti ho zápasiť s otázkami viny i dôstojnosti v očiach komunity. Novela ponúka hlboký pohľad na vnútorné boje vojenského pisára Jozefa Gráča a skúma, do akej miery je človek schopný vyrovnať sa so svojou minulosťou v spoločnosti, ktorá často hľadí viac na povesť než na pravú podstatu konania. Moja esej sa sústredí na analýzu psychologickej transformácie Gráča po vojnových skúsenostiach, konflikt medzi verejnou reputáciou a individuálnou pravdou, úlohu písaného slova a štrukturálne prvky diela, ktoré podčiarkujú jeho tematickú hĺbku.---
Kontext a pozadie
Pisár Gráč vznikol v medzivojnovom období, keď slovenská spoločnosť ešte len začínala spracovávať dôsledky Veľkej vojny (príp. podľa odborného výkladu – obdobia po prvej/počas druhej svetovej vojny). Práve veteráni sa stali typickým nositeľom vnútorného napätia – na jednej strane od nich spoločnosť očakávala návrat k “normálnosti”, na druhej im často nedokázala poskytnúť plnohodnotnú podporu pri začleňovaní. Malomestské a vidiecke prostredie slovenského juhu, ktorý Cíger-Hronský dobre poznal zo svojho života i učiteľskej praxe, je v románe zobrazené ako miesto, kde síce platia formálne právne normy, no omnoho silnejšie sú ústne dohody, predsudky a neviditeľné rebríčky cti. Autor sám zažil obdobie mobilizácie i frontových udalostí a vo svojich prózach často reflektoval, čo znamená zodpovednosť voči sebe, rodine aj obci.Práce slovenských literárnych historikov (napr. Štefan Drug, Milan Pišút) upozorňujú, ako silno sa v povojnových dielach prejavuje motív neschopnosti “odpútať” sa od minulosti, unikanie do spomienok a psychická fragmentácia. Pisár Gráč teda nie je len osobitým príbehom, ale aj dobovým svedectvom o komunikačných a psychologických mechanizmoch spoločnosti 30. rokov 20. storočia.
---
Stručné zhrnutie deja
Jozef Gráč je písař na súdnom úrade a bývalý vojak, ktorého každodenná práca zostáva v tieni vojnových spomienok. Jeho vzťah k žene Jane je poznamenaný neistotou a nedôverou prostredia. Kľúčovým motívom sa stáva séria listov, ktoré rozpúta konflikt – nielen v osobnej rovine, ale vedie až k súdnemu procesu, kde je Gráč nútený čeliť nielen formálnej obžalobe, ale aj verejným predsudkom a vlastným výčitkám. Celé dielo sa prelína medzi spomienkami, snovými víziami, vnútornými rozpravami a skúšobou pravdy pred “spoločenským súdom”.---
Analýza hlavnej postavy: Jozef Gráč
Postava Gráča je koncipovaná ako človek rozbitý dvoma svetmi: tým vojnovým, kde panovala nemilosrdnosť, a povojnovým, ktorý sa pokúša riadiť falošným poriadkom a úradným slovom. Psychologická hĺbka románu sa prejavuje v Gráčových vnútorných monológoch, kde sa cyklicky vracia k spomienkam na front, stratených druhov, vojnové krivdy i momenty, keď bolo “nutné konať proti svojmu svedomiu”. Je zrejmé, že vojna v ňom zanechala trvalé stopy: neustála podráždenosť, pocit vylúčenia a potreba ospravedlňovať svoje konanie pred sebou aj pred druhými.“V očiach mal stále ten sivý dym z bitky...” – touto metaforou Hronský nielenže navodzuje atmosféru, ale priamo sprostredkúva nedokonalosť Gráčovej schopnosti “zabudnúť” a začleniť sa. Práve práca pisára sa preňho stáva napoly únikom, napoly pascou: cez písané slovo síce oživuje vlastnú identitu a určitú mieru uznania, no zároveň je neustále vystavovaný možnosti “zbližovania” či “ruchu” listu, s ktorým nikdy nevie dostatočne narábať.
V rovine medziľudskej Gráč túži po stabilite a rodinnom šťastí, ktoré nachádza v Jane – pre neho oáze pokoja i možných staronových zranení. Jeho časté prehnané reakcie a výbuchy hnevu naznačujú, že medzi jeho túžbami a skutočnými možnosťami sa vytvára priekopa, ktorú sám nevie prekonať.
---
Jana a vedľajšie postavy: Ženský a spoločenský rozmer
Jana v novele zastupuje nielen milostný záujem Gráča, ale aj “hlas pokoja”, často slúžiaci ako hnací motor Gráčovho úsilia o zvládnutie vlastných démonov. Jej poloha je typická pre slovenskú literárnu tradíciu, kde žena býva prostriedkom zmierenia i obeťou spoločenských očakávaní – Jana je vystavená súdu rodiny i častej “kolektívnej” kritike komunity. Napriek tomu nachádzame u nej momenty nežnosti, súcitu, ale aj vzdoru: je schopná konať, brániť svoju dôstojnosť a reagovať na ústrky s tichou odvahou. Jana nie je len pasívnym objektom konfliktu, jej rozhodnutia a postoje výrazne ovplyvňujú vývoj deja.Krátko spomeňme aj ďalšie postavy – sudcu, majiteľov, kolegov. Tí zastupujú rôzne “tváre” spoločenskej moci: od oficiálneho súdu, cez úradnícku aroganciu, až po malomeštiacku závisť. Ich hodnotenia sú často zaujaté a potvrdzujú, že Gráč sa pohybuje v svete, kde osobná pravda a spoločenská povesť nemajú vždy rovnakú hodnotu.
---
Hlavné motívy: Trauma, pamäť a písané slovo
Motív traumy a neschopnosti “pretrhnúť puto s minulosťou” prebieha románom ako červená niť. V Gráčových nočných víziách sa prelína realita a minulé hrôzy: “Noc bola preňho domovom granátov, nie tichých prísľubov.” Hronský využíva retrospektívne vsuvky – spomínané “flashbacky” výrazne narúšajú Gráčovu schopnosť jednania, často ho paralyzujú, spôsobujú jeho nerozhodnosť alebo paranoidné podozrievanie okolitého sveta.Rovnako významným prvkom je fenomén písaného slova. Listy – či už anonymné, alebo oficiálne – majú moc spustiť lavínu konfliktu, sú dôkazom i obžalobou, prostriedkom autoobrany alebo deštrukcie vzťahov. Hronský explicitne naznačuje, že “písmo, ktoré raz vyjde von, už sa nedá vziať nazad.” List je zároveň priestorom manipulácie, irónie i zúfalej úprimnosti. Súdna scéna, konaná na základe listov, symbolizuje napätie medzi individuálnou výpoveďou a kolektívnou interpretáciou.
---
Povesť verzus vnútorná pravda a byrokracia
Dielo ostro poukazuje na konflikt medzi verejnou povesťou a vnútornou pravdou. V malomeste majú “reč” a chýr často väčšiu váhu než skutočné fakty. Gráč, ktorý bol v očiach mnohých hneď podozrivý kvôli minulosti a svojej uzavretosti, je vystavený spoločenskej izolácii skôr, než by ho súd mohol objektívne posúdiť. Práve tu sa ukazuje Hronského kritický postoj voči úradnému formalizmu a byrokratickým schémam, ktoré nie vždy sú previazané so spravodlivosťou.Súdny proces v novele nie je len vykreslením právneho zápasu, ale aj zrkadlom “malého veľkého sveta”, kde o osude jednotlivca rozhodujú neraz nepriame dôkazy, tlaky nereflektovaných predsudkov a spoločenská objednávka “čistoty” mena.
---
Kompozičné a jazykové prostriedky
Pisár Gráč je príkladom majstrovskej práce s retrospektívnou štruktúrou. Rozprávač sa pohybuje medzi minulosťou a prítomnosťou, Gráčova pamäť zároveň umožňuje i znemožňuje jeho rekultiváciu vo svete po fronte. Vnútorný monológ a dialóg sú hlavné nástroje tempovania príbehu; autor často využíva obraznosť prírody a vojnových predmetov (topánky, pero, uniforma), čím podčiarkuje rozpoltenosť hlavného hrdinu.Jazyk Hronského je miestami strohý, inokedy lyrický: ironický tón sa často strieda s citlivým opisom detailu (“Chodba bola dlhá ako rozkaz na pochod...”), čo zvýrazňuje kontrast medzi mechanickým svetom úradov a živou, často bolestivou vnútornou realitou postáv. Výrazná je aj lexika autority: “pán major”, “úrad”, “pečiatka” – všetko symboly vonkajšej, často pomýlenej moci.
---
Kritická interpretácia a otvorené otázky
Pisár Gráč vyvstáva ako dielo o kontinuálnom zápase: je to boj jednotlivca so sebou samým aj so spoločnosťou, kde nikto nie je celkom nevinný. Kto je skutočný vinník – Gráč, ktorý nedokáže ovládnuť svoje traumy, alebo komunita, ktorá ho drží v zajatí predsudkov? Z pohľadu práva nemusí byť rozhodnutie súdu vždy spravodlivou odpoveďou na skutočnú vinu.Román vyzýva k otázke, či je vykúpenie možné bez kolektívneho odpustenia, alebo zostáva jedinou alternatívou pokračovanie “jemného” násilia – vyčleňovania, podozrievania, moralizovania. Rozporuplnosť výkladu podčiarkuje aj istá neurčitosť záveru: spoločenský verdikt sa nijako diametrálne neodlišuje od správania bežných postáv počas celého príbehu.
---
Ohodnoťte:
Prihláste sa, aby ste mohli ohodnotiť prácu.
Prihlásiť sa