Preromantizmus a romantizmus: Vývoj literatúry v dobe spoločenských zmien

Táto práca bola overená naším učiteľom: 15.01.2026 o 19:56

Typ úlohy: Slohová práca

Pridané: 15.01.2026 o 19:16

Preromantizmus a romantizmus v literatúre

Úvod

Samotný preromantizmus a následne romantizmus sa zrodili v burácajúcom politickom a spoločenskom dianí, keď sa mnohé národy — aj tie v strednej Európe — začali prebúdzať k vlastnej identite. Ideály slobody, rovnosti a bratstva, ktorými sa opájali generácie osvietenských mysliteľov, narážali na skutočnosť mocenského útlaku a spoločenských nerovností. Literatúra týchto období preto nezriedka vyjadrovala nespokojnosť, rozpor medzi osobnosťou a spoločnosťou, ba až únik do vnútorného sveta človeka — do sveta snov, túžob a emócií.

Hlavným znakom preromantizmu a romantizmu je odklon od rozumu, objektívnosti a formálneho racionalizmu smerom k silným citovým zážitkom, dôrazu na subjektivitu a vášeň. Takýto prerod sa odrazil aj v samotnej filozofii — napríklad v myslení Georga W. F. Hegela, no odrazový mostík nachádzame už v literárnych snahách preromantických autorov. Umenie a literatúra sa stávajú cestou hľadania slobody, pravdy a vnútornej harmónie.

I. Preromantizmus – zápas medzi citom a rozumom

Kult jednotlivca a jeho citového prežívania je už zreteľný v díle britského básnika Thomasa Graya, či v tvorbe Jeana-Jacquesa Rousseaua, s ktorým sa študenti stretávajú aj v gymnaziálnej výučbe francúzskej či nemeckej literatúry. V slovenskom a stredoeurópskom kultúrnom priestore sa preromantické tendencie spájali s myšlienkami predromantickej prírody a návratu k prírodnému životu — podobné motívy nachádzame v neskorších básňach Jána Hollého alebo nemeckého básnika Friedricha Gottlieba Klopstocka.

Preromantici kládli dôraz na fantáziu, emocionalitu, subjektívne videnie reality a nezriedka boli nasiaknutí smútkom, pesimizmom či nevôľou voči spoločenským normám. Vo filozofickej rovine sa začal presadzovať idealizmus (najmä nemecký), ktorý vnímal svet nielen ako súhrn materiálnych javov, ale hlavne ako odraz ducha — a teda vedomia, citov, ideí.

Literárnym jazykom preromantizmu bola často próza so silným emocionálnym nábojom a poézia, v ktorej vystupujú hlavne pocity melanchólie, túžby a nenaplnených snov. Príroda sa stáva útočiskom, obrazom čistoty, kontrastom k nepriateľskej, skazenej spoločnosti. Tento sentimentalizmus je predvojom tvrdej, emocionálnej explózie romantizmu.

II. Romantizmus – triumf predstavivosti a túžby po slobode

Základnou črtou romantickej literatúry je stvárnenie hrdinu, ktorý stojí proti spoločnosti, trpí nepochopením, neraz prepadáva zúfalstvu a nezriedka končí tragicky. Je to človek, ktorý nenachádza miesto v svete prízemných ideálov, ktorý túži po slobode, dobrodružstve a hľadá zmysel života. Tieto postavy sú často silne individualistické, idealistické, niekedy až rebélské.

Žánrovo romantizmus miesil epičnost s lyrikou — vidno to napríklad u Adama Mickiewicza, kde básnická balada obsahuje nielen lyriku, ale aj silný dejový rámec. Romantici vo veľkej miere čerpali z ľudovej slovesnosti (balady, povesti), národnej histórie (slovenský štúrovský romantizmus, poľský a ruský romantizmus) a objavovali hodnotu každodenného jazyka. Príkladom je aj Šándor Petőfi, ktorého básne formovali generácie v Uhorsku.

Romantická literatúra bola tiež silne ovplyvnená prebiehajúcimi spoločenskými zmenami. Autori často volali po povstaní, po prebudení národného cítenia, spravodlivosti a práve pre všetkých. To je zreteľné i v slovenskej literatúre štúrovcov — Janka Kráľa, Sama Chalupku, Andreja Sládkoviča a ďalších — kde zápas o slobodu a ľudské práva mal kľúčovú úlohu.

Za centrum romantizmu je považované Francúzsko, najmä vďaka manifestu Victora Huga či dramatickým výbojom francúzskej literatúry.

III. Významní predstavitelia a ich diela

Johann Wolfgang Goethe patrí medzi najvýznamnejších predstaviteľov tohto obdobia. Už jeho „Utrpenie mladého Werthera“ (1774) je dielom na pomedzí preromantizmu a romantizmu — denníková forma odhaľuje emocionálny život hrdinu, jeho nenaplnenú lásku a tragický koniec. Werther sa stáva symbolom hľadania miesta vo svete, kde dominujú spoločenské normy a popieranie individuality.

Goethe sa neskôr vo svojej veršovanej tragédii „Faust“ dotýka najhlbších otázok ľudského bytia: túžby po poznaní, boja medzi dobrom a zlom, hodnoty duchovnej skúsenosti. Faust je zosobnením ľudskej túžby po nekonečne a ochoty riskovať všetko, vrátane duše.

Friedrich Schiller zas vo svojich hrách „Zbojníci“, „Úklady a láska“, či „Wiliam Tell“ zobrazil konflikt medzi jednotlivcom a spoločnosťou. V „Zbojníkoch“ je hrdina snažiaci sa vymknúť z útlaku a nespravodlivosti, v „Wiliamovi Tellovi“ vystupuje myšlienka národnostného oslobodenia, ktorá veľmi silno rezonovala aj v iných krajinách, vrátane Slovenska, v čase národného obrodenia.

Henrich Heine je známy spojením politickej satiry s ľudovou poéziou; „Kniha piesní“ sa stala vzorom pre ďalšie generácie básnikov v Európe. Jeho irónia a kritika pomerov v Nemecku v diele „Nemecko: zimná rozprávka“ dokazujú, že romantizmus nemusel byť len spomínaním na minulosť, ale aj ostrým pohľadom do súčasnosti.

Najvýraznejším francúzskym romantikom bol Victor Hugo. Jeho „Chrám Matky Božej v Paríži“ je nielen historickým románom, ale aj sondou do osudov vyvrheľov spoločnosti. V manifeste „Cromwell“ Hugo žiada, aby umenie bolo pravdivé a slobodné, rozbíja klasické jednoty času, miesta i deja. „Hernani“ reprezentuje víťazstvo romantickej poetiky nad klasicizmom.

Medzi ďalšie významné postavy patrí aj George Byron (hoci anglický, ale známy v celom stredoeurópskom priestore svojou libertinskosťou), či v rámci stredoeurópskeho priestoru už spomínaní slovenskí štúrovci — napr. Janko Kráľ vo svojej baladickej poézii („Zakliata panna vo Váhu a divný Janko“) alebo Samo Chalupka so svojím „Mor ho!".

IV. Dedičstvo romantizmu a jeho presah

V slovenských podmienkach mal romantizmus kľúčový vplyv na formovanie národnej identity. Bez romantického zápalu štúrovcov by slovenský jazyk a kultúra len ťažko prežili tlaky maďarizácie či globalizácie v 19. storočí. Práve vďaka tomuto hnutiu má dnešná slovenčina stabilné miesto v európskej kultúrnej mozaike.

Z hľadiska dejín literatúry je romantizmus mostom, z ktorého vyrástol realizmus i ďalšie smery. Jeho dôraz na prežívanie, sny, slobodnú tvorbu, vnímanie krásy aj bolesti zostal veľmi živý aj v symbolizme, impresionizme či expresionizme.

Romantizmus nám pripomína, že umenie vie byť odpoveďou na moc a útlak, a zároveň hlasom slobody, ktorý presahuje hranice jednej epochy.

Záver

Dnes, keď sa učíme nielen osobné dejiny, ale aj zápas kolektívneho bytia, môžeme s obdivom sledovať, že city, sny a individualita — teda to, čo romantizmus postavil do stredu záujmu — zostávajú živé a potrebné. Učia nás, že ideály sa síce často rozchádzajú s realitou, no práve v tejto napätosti vznikajú diela, ktoré dokážu pretrvať storočia.

Téma preromantizmu a romantizmu preto patrí medzi základné kamene pochopenia európskej a slovenskej literatúry, a každý študent by sa k nej mal vracať nielen ako k maturitnej otázke, ale aj ako k inšpirácii pre vlastné hľadanie zmyslu, krásy a pravdy.