Nemecký idealizmus: Friedrich Wilhelm Joseph Schelling

Typ úlohy: Referát

Pridané: pred hodinou

Nemecká klasická idealistická filozofia – Friedrich Wilhelm Joseph Schelling

Schellingova filozofia vznikala v období veľkých premien Európy. Francúzska revolúcia otvorila novú debatu o slobode, dejinách a možnostiach človeka. Prírodné vedy sa prudko rozvíjali a ukazovali svet ako priestor zákonitostí, síl a procesov. Zároveň sa presadzoval romantizmus, ktorý zdôrazňoval tvorivosť, cit, obraznosť, jedinečnosť umeleckého diela a živé spojenie človeka s prírodou. Práve v tomto napätí medzi vedou a poéziou, medzi rozumom a intuíciou, medzi systémom a živou skúsenosťou sa formovalo Schellingovo myslenie.

Hlavný význam Schellinga spočíva v tom, že sa pokúsil prekonať jednostrannosť dovtedajších prístupov. Nestačilo mu, ak sa všetko vysvetľovalo iba zo subjektu, ako to v istom zmysle robil Fichte. Rovnako mu nevyhovoval mechanický obraz prírody ako akéhosi mŕtveho stroja. Chcel ukázať, že príroda, duch a absolútno nie sú tri od seba oddelené oblasti, ale prejavy jednej hlbokej reality.

Životné a intelektuálne zázemie

Študoval v Tübingene, kde sa dostal do kontaktu s mimoriadne podnetným intelektuálnym prostredím. Práve tam sa stretol s Hegelom aj s básnikom Friedrichom Hölderlinom. Už toto spojenie filozofie, teológie a literárnej kultúry naznačuje, že Schelling nebol úzko špecializovaný autor. Zaujímala ho filozofia, filológia, prírodné vedy aj otázky estetiky. Takýto široký záber pôsobí blízko aj dnešnému študentovi, pretože pripomína, že skutočné myslenie sa neodohráva v uzavretých škatuľkách školských predmetov. Filozofia, literatúra, dejepis či biológia sa v nej môžu prirodzene prepájať.

Veľkú úlohu v jeho vývine zohrala aj Jena, ktorá bola na prelome 18. a 19. storočia jedným z najživších kultúrnych centier nemeckého prostredia. Tam sa koncentrovali filozofi, literáti i vedci. Schelling neostal bokom od romantických nálad svojej doby. Romantizmus preňho neznamenal iba obdiv k prírode alebo citovosť, ale predovšetkým presvedčenie, že skutočnosť je živá, tvorivá a nemožno ju celú zredukovať na chladný rozumový rozklad.

Jeho život a dielo však netvorí jedna nemenná línia. Raný Schelling je odvážny systematik, filozof prírody a identity. Neskorý Schelling sa čoraz viac obracia k otázkam slobody, zla, mýtu a náboženského zjavenia. Tento posun ukazuje, že filozof neostal uzavretý vo vlastnom systéme, ale zápasil s problémami, ktoré čisto racionálna schéma nedokázala úplne vyriešiť.

Schelling v rámci nemeckého idealizmu

Práve proti tejto jednostrannosti Schelling vystúpil. Nechcel poprieť význam vedomia, no odmietal redukovať realitu iba na činnosť Ja. Príroda podľa neho nie je len kulisa pre ľudské vedomie. Má vlastnú produktivitu, dynamiku a význam. Preto hľadal takú filozofiu, ktorá by zachovala aj slobodu ducha, aj skutočnosť prírodného sveta.

Vo vzťahu k Hegelovi je situácia zložitejšia. Obaja patrili k vrcholným predstaviteľom nemeckého idealizmu, no ich cesty sa rozišli. Hegel vybudoval mohutný logický systém, v ktorom sa skutočnosť chápe cez vývin pojmu a dialektiku. Schelling sa naopak stále vracal k tomu, že za pojmovým rozlíšením musí byť živý základ, ktorý nie je možné celkom vyčerpať logikou. Ak je Hegel filozof systematického rozumu, Schelling je skôr filozof jednoty, tvorivosti a hlbokej, niekedy až tajomnej podstaty sveta.

Základný problém: jednota prírody a ducha

Týmto základom je u Schellinga absolútno. Absolútno nie je vec medzi vecami, nie je to individuálne vedomie ani obyčajná hmota. Je to pôvodná jednota, v ktorej ešte nie sú oddelené protiklady subjektu a objektu, myslenia a bytia, ducha a prírody. To je podstata jeho filozofie identity: rozdiely, ktoré vo svete pozorujeme, sú skutočné, ale nie sú posledné. V najhlbšom základe sa zjednocujú.

Tu treba byť presný. Schelling netvrdí, že príroda a duch sú jednoducho to isté v banálnom zmysle. Nejde o lacné zrovnanie všetkého so všetkým. Skôr mu ide o to, že ich oddelenosť nie je pôvodná. Pôvodná je jednota, z ktorej sa rozdiely rozvíjajú. Táto myšlienka bola mimoriadne príťažlivá pre romantické myslenie aj pre estetiku, pretože umožňovala chápať svet ako významuplný celok, nie ako súbor náhodne pospájaných častí.

Filozofia identity a význam absolútna

V tejto koncepcii má materiálny svet duchovný základ. To neznamená, že hmota neexistuje, ale že ju nemožno chápať ako absolútne samostatnú a poslednú substanciu. Aj príroda je prejavom hlbšej tvorivej skutočnosti. Schelling tým reagoval aj na mechanistické ponímanie novovekej vedy, v ktorom sa príroda často javila ako stroj. Takýto obraz síce dokáže opísať pohyb telies alebo niektoré fyzikálne javy, no ťažšie vysvetľuje organizmus, rast, spontánnosť či vznik vedomia.

Z dnešného pohľadu nemusíme Schellingove tvrdenia prijímať doslovne, no jeho intuícia je stále zaujímavá. Aj súčasná veda často zdôrazňuje vzťahovosť, komplexnosť a procesualitu prírody. V čase ekologických kríz je navyše dôležité myslieť prírodu nie ako pasívny materiál na využitie, ale ako dynamický systém, ktorého sme súčasťou. V tomto zmysle môže Schelling osloviť aj dnešného študenta.

Dve cesty jednej filozofie: transcendentálny idealizmus a filozofia prírody

Transcendentálna filozofia vychádza zo subjektu, z vedomia. Pýta sa, ako je možné poznanie sveta, ako sa zo subjektívnej skúsenosti rodí objektivita. V tomto bode Schelling nadväzuje na Kanta aj Fichteho. Zaujíma ho aktivita vedomia, jeho usporadúvanie skúsenosti a podmienky poznania. Neostáva však pri predstave, že svet je len produktom Ja. Cieľom tejto cesty je ukázať, že objektivita má duchovný základ, nie že by bola iba ilúziou.

Druhú cestu predstavuje filozofia prírody. Tá začína pri samotnej prírode a skúma ju ako živý, tvorivý proces. Schelling nechce vidieť prírodu ako mŕtvy mechanizmus. Naopak, príroda je preňho aktívna, produktívna a v istom zmysle smeruje k duchu. Človek a vedomie sa tak neobjavujú ako niečo cudzie vo svete, ale ako vrchol alebo výraz dlhšieho prírodného vývinu.

Práve v tomto dvojitom postupe spočíva originalita Schellinga. Od vedomia možno ísť k svetu a od prírody k duchu. Obe cesty majú viesť k tej istej pravde: skutočnosť je jedna, hoci sa nám javí v dvoch podobách.

Naturfilozofia: príroda nie je stroj, ale život

Schelling sa inšpiroval dobovou biológiou, fyzikou aj chémiou. Nechcel vedecké poznanie poprieť, skôr mu chcel dať širší filozofický rámec. Dnes by sme povedali, že mu išlo o interpretáciu významu vedeckých objavov, nie o ich nahradenie. To je dôležitá lekcia aj pre školské prostredie: veda a filozofia nemusia stáť proti sebe. Veda skúma, ako veci fungujú; filozofia sa pýta, čo to znamená pre naše chápanie sveta.

Pre slovenského študenta môže byť Schellingova naturfilozofia zaujímavá napríklad v spojení s environmentálnou témou. V občianskej náuke aj v medzipredmetových vzťahoch sa dnes čoraz viac zdôrazňuje zodpovednosť človeka voči prírode. Schelling by pravdepodobne súhlasil s tým, že prírodu nemožno chápať iba utilitárne. Je to živý celok, a preto si vyžaduje rešpekt.

Umenie a intuícia ako cesta k absolútnu

Táto myšlienka je veľmi blízka romantizmu. Básnik alebo umelec nepracuje len s logickými pojmami, ale aj so symbolom, obrazom, náznakom. V slovenskom školskom prostredí si to možno predstaviť pri interpretácii romantickej literatúry. Keď študent číta napríklad diela Janka Kráľa, Andreja Sládkoviča alebo pri širšom stredoeurópskom kontexte aj tvorbu romantických autorov z iných literatúr, rýchlo zistí, že význam textu sa nevyčerpá v doslovnosti. Obraz často povie viac než definícia. Aj preto Schelling tvrdí, že absolútno nemožno úplne postihnúť iba diskurzívnym myslením; treba aj intuíciu.

Neznamená to odmietnutie rozumu. Skôr ide o uznanie, že pravda má viac vrstiev. Niektoré z nich sa odhaľujú v pojme, iné v umeleckom tvare. Táto predstava je dôležitá aj pedagogicky, pretože učí študenta, že vzdelanie nie je len memorovanie faktov, ale aj schopnosť vnímať celok, súvislosti a symbolické významy.

Neskorý Schelling: mytológia, náboženstvo a sloboda

Schelling akoby cítil, že nie všetko možno odvodiť z logickej štruktúry systému. Mýtus a náboženstvo preto nechápal len ako prežitok minulosti, ale ako významné prejavy ľudského ducha. V nich sa podľa neho odhaľuje niečo podstatné o človeku a jeho vzťahu k absolútnu.

Je pravda, že neskorý Schelling už nedosiahol taký ohlas ako jeho mladšie obdobie a v porovnaní s Heglom pôsobil menej presvedčivo ako systematik. Napriek tomu je tento vývin dôležitý. Ukazuje posun celej filozofie 19. storočia: od uzavretých metafyzických systémov k väčšiemu záujmu o existenciu, dejiny, vieru a konkrétnu ľudskú skúsenosť.

Hlavné diela a ich význam

Pri školskom spracovaní nie je nevyhnutné poznať všetky podrobnosti jednotlivých diel, dôležité je skôr rozumieť ich miestu v jeho myslení. Raný Schelling sa usiluje o systémovú jednotu prírody a ducha, neskorý Schelling skúma hlbšie a temnejšie vrstvy skutočnosti, kde sa stretáva sloboda, dejiny a náboženská skúsenosť.

Prínos a obmedzenia Schellingovej filozofie

Zároveň má jeho filozofia aj obmedzenia. Často je veľmi náročná, pojmovo hustá a miestami nejasná. Niektoré formulácie sú skôr intuitívne než presne argumentované. Najmä neskoré obdobie môže pôsobiť menej prísne a viac špekulatívne. To však neznamená, že je bezcenné. Skôr ukazuje, aké ťažké je myslieť svet v jeho celku bez toho, aby sa z neho vytratila živá skúsenosť.

Schelling a slovenské školské prostredie

Pre študenta je dôležité, že Schelling učí myslieť v súvislostiach. Neuzatvára človeka do jednej disciplíny. Ukazuje, že veda, filozofia, umenie a náboženstvo sú rozdielne, ale vzájomne komunikujúce spôsoby vzťahu k svetu. To je cenné práve dnes, keď sa vzdelanie často triešti na oddelené informácie bez hlbšieho spojenia.

Záver

Jeho filozofia identity, naturfilozofia aj transcendentálna filozofia predstavujú originálny pokus myslieť svet ako zmysluplný celok. Umeniu priznal výnimočnú úlohu, pretože práve ono podľa neho dokáže zachytiť jednotu tam, kde rozum vidí najmä rozdelenie. Neskoršie obrátenie k mytológii a náboženstvu síce oslabilo systematickosť jeho myslenia, no zároveň ukázalo, že filozofia nemôže obísť otázky slobody, zla, viery a dejín.

Aj dnes zostáva Schelling inšpiratívny. Nie preto, že by sme mali bezvýhradne preberať všetky jeho tvrdenia, ale preto, že nás učí myslieť hlbšie o vzťahu človeka a sveta. Pripomína nám, že príroda nie je len objekt využitia, že umenie nie je iba ozdoba života a že rozum sám nie je jediným kľúčom k pravde. Práve v tomto spočíva jeho trvalá hodnota pre dejiny filozofie aj pre moderného študenta.