Victor Hugo: Chrám Matky Božej v Paríži – referát

Typ úlohy: Referát

Pridané: dnes o 6:21

Victor Hugo – Chrám Matky Božej v Paríži

Tento román vznikol v 19. storočí, no dej je umiestnený do Paríža 15. storočia. Takéto obrátenie do minulosti je pre romantizmus typické. Romantickí autori sa často vracali k histórii, k stredoveku, k výnimočným osudom a k udalostiam, v ktorých sa jednotlivci stretávajú s veľkými spoločenskými silami. Aj Hugo si vybral obdobie, ktoré mu umožnilo ukázať svet plný kontrastov: nádheru chrámu a biedu ulíc, náboženskú vznešenosť a morálne pokrytectvo, krásu a telesnú škaredosť, nevinnosť a zločin. Už z toho je zrejmé, že nejde len o dobrodružný príbeh, ale aj o ostrú kritiku spoločnosti.

Victor Hugo ako predstaviteľ romantizmu kládol dôraz na cit, individualitu a výnimočnosť. V jeho dielach sa často objavujú hrdinovia, ktorí nezapadajú do spoločenských noriem. Sú nepochopení, osamelí, trpiaci, a predsa práve oni v sebe neraz nesú najväčšiu ľudskosť. Takto vystaval aj postavu Quasimoda, ktorá sa stala jednou z najsilnejších postáv svetovej literatúry. Hugo sa však v tomto románe nevenuje iba postavám. Mimoriadne dôležitá je preňho aj architektúra, najmä samotná katedrála Notre-Dame. Nie náhodou je chrám už v názve diela. Hugo ho nevníma ako kulisu, ale ako živú súčasť príbehu, ako svedka dejín a zároveň útočisko človeka, ktorý nikam inam nepatrí.

Z hľadiska žánru ide o román, v ktorom sa prepájajú prvky historickej prózy, tragédie, romantickej lásky aj spoločenskej kritiky. Dej je miestami veľmi napínavý a dynamický, inde sa spomaľuje v rozsiahlych opisoch mesta, stavieb a atmosféry doby. Práve tieto opisné pasáže môžu dnešného čitateľa niekedy prekvapiť, no majú svoj význam. Hugo nimi nevytvára iba obraz stredovekého Paríža, ale aj pocit, že jednotlivé ľudské osudy sú súčasťou veľkého a neúprosného sveta. Mesto v románe doslova žije. Je hlučné, farebné, plné davov, trhov, sviatkov, ale aj násilia, strachu a neľútostnosti. V takomto prostredí sa odohráva tragédia niekoľkých postáv.

Na začiatku príbehu stojí Esmeralda, mladá cigánska tanečnica, ktorá svojou krásou, pohybom a prirodzenosťou priťahuje pozornosť všetkých okolo seba. Nepôsobí len ako pekná dievčina, ale aj ako symbol mladosti, slobody a života. Práve preto však dráždi spoločnosť, ktorá sa bojí toho, čo je iné a nespútané. Esmeralda je obdivovaná, ale zároveň aj podozrievaná. Jej pôvod z nej v očiach mnohých robí niekoho cudzieho, takmer nebezpečného. Táto reakcia spoločnosti je veľmi dôležitá, pretože ukazuje, ako ľahko sa obdiv môže zmeniť na nenávisť a ako rýchlo sa dav obráti proti jednotlivcovi.

O Esmeraldu sa zaujíma kapitán Phoebus. Ten na prvý pohľad predstavuje presný opak Quasimoda. Je pekný, spoločensky uznávaný, sebavedomý a navonok odvážny. Pre mladé dievča, akým je Esmeralda, pôsobí príťažlivo a romanticky. Postupne sa však ukazuje, že pod jeho príťažlivým výzorom sa neskrýva hlboký charakter. Nie je skutočne zlý v takej podobe ako Frollo, ale je povrchný, márnivý a citovo nestály. Hugo tým naznačuje, že vonkajšia príťažlivosť človeka ešte neznamená morálnu kvalitu.

Úplne inak pôsobí Claude Frollo. Je to vzdelaný cirkevný hodnostár, muž rozumu, autority a duchovného postavenia. Navonok by mal byť stelesnením poriadku a mravnosti. Práve preto je jeho pád taký desivý. Frolla postupne ovládne vášeň k Esmeralde, ktorá sa mení na posadnutosť. Nedokáže prijať vlastné city, bojuje s nimi, ale napokon sa nimi nechá pohltiť. Namiesto toho, aby svoju túžbu ovládol, začne konať zhubne a sebecky. Jeho láska nie je láskou v pravom zmysle slova, ale túžbou vlastniť, ovládať a zničiť to, čo nemôže mať. V tejto postave Hugo veľmi presvedčivo ukazuje, ako sa duchovná autorita môže zmeniť na nástroj zla, ak v človeku chýba skutočná morálka.

Do tohto spletitého vzťahového trojuholníka vstupuje Quasimodo, zvonár z chrámu, ktorého vzhľad ľudí odpudzuje. Je telesne postihnutý, hluchý, uzavretý vo svojom svete zvonov a kamenných stien. Dav ho vníma ako čudáka, ba takmer netvora. No práve v tejto postave sa naplno prejavuje jedna z hlavných myšlienok románu. Quasimodo je navonok škaredý, ale vo vnútri je schopný vernosti, obety a hlbokého citu. Keď sa Esmeralda ocitne v nebezpečenstve, práve on sa stáva jej ochrancom. Jeho láska je tichá, bez nároku na odmenu, bez nároku byť milovaný späť. A práve preto je zo všetkých podôb lásky v románe azda najčistejšia.

Dej sa postupne mení na tragédiu. Frollova žiarlivosť a posadnutosť spôsobia, že Esmeralda sa dostáva do pasce. Je nespravodlivo obvinená a spoločnosť, ktorá už v nej vopred videla niekoho podozrivého, ju bez milosti odsúdi. Tento motív je nesmierne silný aj z dnešného pohľadu. Hugo tu ukazuje, že človeka nezničí len jeden vinník, ale často aj celá spoločnosť, ktorá je ochotná veriť klamstvu, ak sa zhoduje s jej predsudkami. Dav v románe nie je spravodlivý. Je krutý, nestály a ľahko manipulovateľný. Namiesto hľadania pravdy sa uspokojí s obvinením slabšieho.

Veľmi dojímavou vedľajšou postavou je aj Gudula, pustovníčka, ktorá žije so svojou bolesťou a nenávisťou. Jej osud je spojený s motívom strateného dieťaťa a oneskoreného poznania pravdy. Táto postava ukazuje, ako môže dlhodobé utrpenie zdeformovať človeka zvnútra. Gudula nie je zlá v prvoplánovom zmysle. Je skôr tragická, pretože bolesť z minulosti jej zabránila žiť normálny život a otvoriť sa iným. Aj v nej Hugo zobrazuje zložitú zmes bolesti, hnevu a ľudskej slabosti.

Jednou z najsilnejších tematických vrstiev románu je láska v rozličných podobách. Esmeraldina náklonnosť k Phoebovi je romantická, mladistvá a zároveň naivná. Frollova vášeň je temná, deštruktívna a egoistická. Quasimodova láska je obetavá a tichá. Zaujímavé je, že práve ten, kto je navonok najmenej príťažlivý, miluje najčistejšie. Hugo tak búra jednoduché predstavy o tom, kto je hodný lásky a čo vlastne láska znamená. Nie je to len cit, ale aj schopnosť myslieť na dobro druhého človeka.

Ďalšou dôležitou témou sú predsudky a spoločenské vylúčenie. Esmeralda je odmietaná pre svoj pôvod, Quasimodo pre svoj vzhľad. Ani jeden z nich nezodpovedá predstave „normálnosti“, a preto sa stávajú terčom podozrenia alebo posmechu. V tom je dielo mimoriadne aktuálne. Aj dnes sa ľudia stretávajú s tým, že sú posudzovaní podľa výzoru, pôvodu, sociálneho zázemia či inakosti. V školskom prostredí by sme to mohli prirovnať k šikane alebo k vylučovaniu tých, ktorí sa nejako odlišujú od väčšiny. Hugo veľmi presne vystihol mechanizmus, keď spoločnosť človeka najprv označí za iného a potom ho prestane vnímať ako plnohodnotnú bytosť.

Román zároveň neponúka jednoduché delenie na dobrých a zlých podľa vonkajších znakov. To je jedna z jeho najväčších umeleckých síl. Quasimodo vyzerá hrozivo, ale koná dobro. Frollo má autoritu a vzdelanie, no morálne zlyháva. Phoebus je pekný a obdivovaný, ale v rozhodujúcich chvíľach sa neukáže ako skutočný hrdina. Hugo tým núti čitateľa premýšľať hlbšie. Morálka človeka sa neskrýva v jeho tvári, spoločenskom postavení ani v slovách, ale v konkrétnych činoch.

Významnú úlohu v diele zohráva aj kritika moci, najmä moci cirkevnej a spoločenskej. Hugo neútočí na vieru ako takú, ale na pokrytectvo a na zneužitie autority. Frollova postava je práve preto taká dôležitá: ukazuje, že vysoké postavenie človeka ešte neznamená jeho mravnú čistotu. Rovnako aj súdny a spoločenský systém v románe nepôsobí ako ochranca pravdy, ale skôr ako mechanizmus, ktorý dokáže bezcitne zomlieť slabého človeka. Táto kritická rovina diela je blízka aj iným veľkým románom 19. storočia, ktoré sa zaujímali o sociálnu nespravodlivosť. V slovenskej škole by sa dalo dielo porovnať napríklad s prózami, kde je človek rovnako bezmocný voči spoločenským pomerom, hoci ide o iné obdobie a iný národný kontext.

Po umeleckej stránke je pre román typický najmä kontrast. Krásna Esmeralda stojí vedľa škaredého Quasimoda. Vznešený chrám stojí nad mestom plným biedy. Duchovná hodnosť Frolla kontrastuje s jeho vnútornou skazenosťou. Láska sa premieňa na nenávisť, obdiv na prenasledovanie, ochrana na zneužitie. Práve tieto ostré protiklady sú pre romantizmus príznačné. Vďaka nim má román silný citový účinok a čitateľ si jednotlivé postavy aj situácie veľmi dobre zapamätá.

Hugo je tiež majstrom opisnosti. Jeho Paríž nie je len geografický priestor, ale celá civilizácia. Ulice, námestia, davy, kostoly, zvony, veže – to všetko vytvára bohatú kulisu, v ktorej sa ľudské drámy odohrávajú. Katedrála Notre-Dame má navyše symbolický význam. Predstavuje stálosť, pamäť dejín, niečo väčšie než jednotlivé ľudské životy. Pre Quasimoda je chrám domovom, útočiskom, takmer jediným miestom, kde patrí. Zároveň je to priestor, ktorý mlčky sleduje ľudské vášne, hriechy a utrpenie. V tomto zmysle je chrám skutočne akousi „postavou“ románu.

Dôležitá je aj tragickosť diela. Postavy akoby smerovali k neodvratnému koncu. Ich vlastné túžby, omyly aj spoločenské okolnosti sa spájajú do osudového pohybu, ktorému už nemožno uniknúť. To je opäť znak romantickej literatúry: človek je silná individualita, ale zároveň naráža na mocnejšie sily – spoločnosť, dejiny, osud, vlastnú vášeň. Záver románu je smutný a bolestný, no práve preto pôsobí pravdivo. Hugo nechce čitateľa lacno utešiť. Chce, aby si uvedomil cenu ľudskej necitlivosti.

V slovenskom školskom prostredí má toto dielo viacero možností výkladu. Je vhodné na rozbor romantizmu, charakteristiky postáv, kompozície aj symboliky priestoru. Učiteľ môže so žiakmi diskutovať o tom, prečo je Quasimodo napriek svojmu výzoru jednou z najľudskejších postáv, alebo prečo je Frollo takým nebezpečným typom človeka. Dielo sa dá dobre využiť aj pri témach ako predsudky, šikana, vzťah vonkajšieho a vnútorného či zodpovednosť spoločnosti za osud jednotlivca. To sú témy, ktoré sú pre dnešných študentov zrozumiteľné a blízke.

Mnohí žiaci poznajú príbeh aj z filmových alebo animovaných spracovaní. Práve preto je užitočné porovnávať literárnu predlohu s adaptáciou. Film často zmierňuje tragický rozmer, zjednodušuje charaktery a posúva dôraz viac na citový príbeh alebo na vizuálnu stránku. Kniha je však oveľa zložitejšia a temnejšia. Takéto porovnanie môže študentom pomôcť pochopiť, že literárne dielo a jeho filmová verzia nie sú to isté a že každé médium pracuje s inými prostriedkami.

Na záver možno povedať, že Chrám Matky Božej v Paríži nie je len historický román ani len príbeh nešťastnej lásky. Je to dielo o utrpení, osamelosti, nespravodlivosti, moci a najmä o skutočnej hodnote človeka. Victor Hugo v ňom ukázal, že pravá krása nespočíva v tvári ani v spoločenskom postavení, ale v činoch, vernosti a súcite. Quasimodo, ktorý je navonok najodpudivejší, sa stáva nositeľom najhlbšej ľudskosti. Naopak, tí, ktorí pôsobia vznešene alebo príťažlivo, môžu byť morálne prázdni či nebezpeční.

Práve v tom spočíva trvalá sila tohto románu. Aj dnešného čitateľa vedie k tomu, aby neodsudzoval človeka podľa prvého dojmu, aby bol citlivý voči slabším a aby si všímal, ako ľahko sa môže moc oddeliť od morálky. Hugo vytvoril príbeh, ktorý síce vznikol pred vyše storočím, no jeho posolstvo je stále živé. Učí nás, že pravda o človeku sa neskrýva v jeho vzhľade ani v postavení, ale v jeho schopnosti milovať bez sebectva, trpieť bez nenávisti a konať dobro aj vtedy, keď to nikto neocení.