Ernest Hemingway – charakteristika a výklad jeho tvorby

Typ úlohy: Referát

Pridané: pred hodinou

Ernest Hemingway – výklad

Hemingway nepísal len o vojne, dobrodružstve či mužskej odvahe, ako sa niekedy zjednodušene hovorí. V skutočnosti ho zaujímali oveľa zásadnejšie otázky: čo robí človeka človekom, ako sa človek správa v utrpení, či je možné zachovať si česť v rozbitom svete a či má zmysel bojovať aj vtedy, keď je úspech neistý alebo dokonca nemožný. Práve v tom spočíva výnimočnosť jeho diela. Hemingway ukazuje, že sila človeka sa neprejavuje iba vo víťazstve, ale najmä v spôsobe, akým znáša porážku, bolesť a osamelosť.

Život Ernesta Hemingwaya výrazne ovplyvnil jeho tvorbu. Narodil sa roku 1899 v Spojených štátoch amerických. Už od mladosti mal blízko k pozorovaniu reality a k písaniu, preto sa začal venovať novinárčine. Práca reportéra ho naučila presnosti, stručnosti a schopnosti vystihnúť podstatné bez zbytočných ozdôb. To sa neskôr stalo jedným zo základných znakov jeho umeleckého štýlu. Nezaujímali ho dlhé dekoratívne opisy ani prezdobený jazyk. Chcel písať tak, aby slová pôsobili pravdivo a aby každá veta mala svoje miesto.

Mimoriadne silný vplyv naňho mala prvá svetová vojna. Hoci bol ešte veľmi mladý, vojnu nezažil iba sprostredkovane, ale osobne. Dobrovoľne odišiel do vojnového prostredia a bol zranený. Takáto skúsenosť človeka zásadne poznačí. Vojna v Hemingwayovom diele nie je romantickým pozadím pre hrdinské činy, ale priestorom chaosu, bolesti, nezmyselného ničenia a straty ilúzií. Po nej už človek nevidí svet tak ako predtým. Práve preto sa v jeho knihách tak často objavujú postavy, ktoré akoby stratili istotu, pokoj i pevnú pôdu pod nohami.

Po vojne pôsobil ako novinár a žil aj v Európe, najmä v Paríži. Tam sa dostal do kontaktu s viacerými umelcami a spisovateľmi svojej doby. Tento parížsky okruh býva spájaný s takzvanou stratenou generáciou. Ide o autorov, ktorých formovala skúsenosť prvej svetovej vojny a následné sklamanie z civilizácie. Mnohí z nich mali pocit, že tradičné hodnoty, ktoré mali priniesť poriadok a istotu, sa ukázali ako slabé alebo pokrytecké. Vojna zničila nielen mestá a životy, ale aj vieru v rozumný a spravodlivý svet.

Pojem stratená generácia preto neznamená, že išlo o generáciu lenivú alebo bezcieľnu. Skôr vyjadruje ich pocit vykorenenosti. Títo autori a ich hrdinovia sa často nevedeli znovu zaradiť do normálneho života. Niesli si v sebe skúsenosť smrti, násilia a rozpadu starého poriadku. V literatúre sa to prejavilo smútkom, osamelosťou, iróniou, únikom do cestovania, alkoholu, milostných vzťahov či nebezpečných aktivít. Hemingway do tejto skupiny bezpochyby patrí, ale zároveň sa od nej v niečom odlišuje. Nie je iba kronikárom rozčarovania. Jeho postavy síce bývajú ranené a sklamané, no často sa ešte stále pokúšajú žiť podľa vlastného kódu cti. Neupadajú len do pasivity, ale snažia sa obstáť.

Práve predstava osobnej cti je pre Hemingwaya veľmi dôležitá. V jeho diele sa často objavuje typ hrdinu, ktorý navonok pôsobí pokojne, ba až tvrdo, ale vo vnútri je citlivý a zraniteľný. Takýto človek nebýva veľavravný. Svoje utrpenie nenosí na obdiv. Nehrá sa na hrdinu, no zároveň sa nechce vzdať dôstojnosti. Dôležité nie je to, či získa slávu alebo bohatstvo, ale to, či sa zachová čestne. Aj keď prehrá, nesmie sa zradiť. Tento postoj je jedným z hlavných posolstiev Hemingwayovej tvorby.

Keď sa hovorí o jeho štýle, veľmi často sa spomína princíp ľadovca. Tento názov presne vystihuje spôsob, akým autor pracuje s významom. Na povrchu textu vidíme iba malú časť, podobne ako pri ľadovci, z ktorého nad hladinou vyčnieva len vrchol. To najdôležitejšie zostáva pod povrchom. Hemingway veľa vecí nevysvetľuje priamo. Nenúti čitateľa, aby všetko prijal hotové. Namiesto toho naznačuje, skrýva význam do dialógov, gest, ticha, do toho, čo postavy nepovedia. Preto jeho texty vyžadujú pozorné čítanie. Čitateľ sa musí zamyslieť nad tým, čo sa odohráva medzi riadkami.

Jeho jazyk je úsporný, vety bývajú kratšie, slovná zásoba jednoduchšia, ale to neznamená, že je jeho písanie chudobné. Naopak, jeho jednoduchosť je výsledkom veľkej disciplíny. V tom sa podobá dobrému reportérovi, ktorý vie odlíšiť podstatné od nepodstatného. Hemingway písal tak, aby nič nebolo navyše. V slovenskom školskom prostredí sa často zdôrazňuje, že jeho próza je protikladom rozvláčneho rozprávania. Je to literatúra založená na presnosti a skratke. A práve preto pôsobí moderne aj dnes.

Z tematického hľadiska sa v jeho dielach často opakujú vojna, láska, sklamanie, smrť, odvaha, samota, príroda a fyzická skúška. Čerpal aj z prostredí, ktoré dobre poznal alebo ho silno priťahovali: lov, rybolov, býčie zápasy, šport, cestovanie či vojnové konflikty. Nejde však iba o exotické kulisy. Tieto situácie slúžia ako skúška charakteru. Keď je človek v nebezpečenstve, pod tlakom alebo celkom sám, ukáže sa jeho pravá tvár.

Z jeho diel patrí k najznámejším román Slnko aj vychádza. Tento román zachytáva povojnovú generáciu, ktorá sa pohybuje medzi Parížom a Španielskom a hľadá zmysel života po skúsenosti rozvratu. Postavy sa zabávajú, cestujú, pijú, vstupujú do vzťahov, no napriek tomu sú vnútorne prázdne a nespokojné. V diele cítiť stratu istoty i neschopnosť nájsť skutočné naplnenie. Nie je to román o veľkých činoch, ale o atmosfére doby. Veľmi presvedčivo ukazuje, že vojna nekončí dňom podpísania mieru, pretože pokračuje v psychike tých, ktorí ju prežili.

Ďalším významným dielom je Zbohom zbraniam. Ide o román, v ktorom sa spája vojnové prostredie s tragickým milostným príbehom. Hlavný hrdina prežíva konflikt medzi vojnovou realitou a túžbou po osobnom šťastí. Láska v tomto diele nepôsobí ako lacná romantická ozdoba. Je skôr pokusom zachrániť si aspoň kúsok ľudskosti uprostred násilia a chaosu. Aj preto je osud postáv taký bolestný. Hemingway tu veľmi presvedčivo ukazuje, že vojna neničí iba telá a mestá, ale aj dôveru, blízkosť a budúcnosť.

Mimoriadne významný je aj román Komu zvonia do hrobu, ktorý súvisí so španielskou občianskou vojnou. V tomto diele sa už Hemingway nezaoberá iba individuálnym zážitkom, ale aj zodpovednosťou človeka voči druhým. Hlavná postava stojí pred náročnou úlohou a musí sa rozhodovať nielen podľa vlastného prospechu, ale aj podľa toho, čo jeho čin znamená pre ostatných. Dielo preto otvára témy solidarity, obety a morálnej zodpovednosti. Názov románu zároveň pripomína, že osud jedného človeka nikdy nie je celkom oddelený od osudu iných. Človek je súčasťou spoločenstva a utrpenie jedného sa dotýka všetkých.

Azda najznámejším Hemingwayovým dielom, ktoré poznajú aj študenti na Slovensku, je novela Starec a more. Na prvý pohľad ide o jednoduchý príbeh starého kubánskeho rybára, ktorý zápasí s obrovskou rybou a neskôr aj so žralokmi. V skutočnosti je to však hlboko symbolické dielo o vytrvalosti, samote, hrdosti a zápase človeka s osudom. Starec Santiago je síce fyzicky slabý a starý, no vnútorne je pevný. Bojuje nielen s morom a s rybou, ale aj s vlastnou únavou, bolesťou a vedomím, že svet neodmeňuje spravodlivo. Napokon síce neprinesie domov celé víťazstvo, ale jeho boj nebol zbytočný. Práve na tomto diele sa veľmi dobre ukazuje Hemingwayova predstava dôstojnosti: človek nemusí navonok zvíťaziť, aby obstál ako osobnosť.

Za svoju tvorbu získal Hemingway Nobelovu cenu za literatúru, čo potvrdzuje jeho význam vo svetovom meradle. Dôležité však je, že jeho hodnota nespočíva iba v prestížnom ocenení. Podstatné je, že dokázal zmeniť spôsob, akým sa v modernej próze rozpráva príbeh. Mnohí autori po ňom pochopili, že aj veľmi jednoduchý jazyk môže niesť veľkú silu, ak je presný a pravdivý. Hemingway ovplyvnil nielen americkú, ale aj svetovú literatúru. Jeho diela sa prekladajú, čítajú a interpretujú v rôznych kultúrach, pretože hovoria o skúsenostiach, ktoré sú všeľudské.

Po jeho smrti vyšli aj ďalšie knihy, napríklad Pohyblivý sviatok, kde sa vracia k spomienkam na Paríž, či Ostrovy v prúde. Tieto texty dopĺňajú obraz autora ako človeka, ktorý neustále čerpal z vlastného života, cestovania, pozorovania ľudí a hľadania zmyslu. Aj keď sa jeho život spája s dobrodružstvom, slávou či búrlivými vzťahmi, pre literatúru je najdôležitejšie to, čo dokázal premeniť na umelecký tvar.

Pre dnešného študenta môže byť Hemingway zaujímavý práve tým, že neponúka lacné odpovede. Nehovorí, že svet je jednoduchý a spravodlivý. Naopak, ukazuje jeho tvrdosť a neistotu. Zároveň však nezostáva pri beznádeji. Naznačuje, že aj v zlom svete má význam statočnosť, charakter, zodpovednosť a schopnosť znášať ťažké chvíle bez vnútorného rozkladu. V dobe, keď sa často hovorí skôr o úspechu, výkone a vonkajšom dojme, pôsobí jeho dôraz na vnútornú pevnosť veľmi aktuálne.

Ernest Hemingway je teda autor, ktorý spojil silnú životnú skúsenosť s mimoriadnym literárnym talentom. Jeho diela zobrazujú vojnu, lásku, samotu, utrpenie i zápas človeka so sebou samým a s okolnosťami, ktoré nemôže celkom ovplyvniť. Písal úsporne, no s veľkou presnosťou. Jeho texty sú jednoduché iba na povrchu; v skutočnosti obsahujú hlboké myšlienky o ľudskej existencii.

Práve preto patrí medzi klasikov svetovej literatúry a svoje miesto má aj v slovenskom školskom čítaní. Učí nás, že skutočný charakter sa ukáže v skúške, že dôstojnosť nemožno merať iba úspechom a že človek môže navonok prehrať, no predsa vnútorne zvíťaziť. Hemingwayova tvorba nám tak pripomína, že odvaha, česť a vytrvalosť nie sú staromódne slová, ale hodnoty, bez ktorých by bol život prázdny.