Jean-Paul Sartre a podstata existencializmu: Filozofia ľudskej slobody

Táto práca bola overená naším učiteľom: predvčerom o 9:56

Typ úlohy: Referát

Pridané: 26.02.2026 o 7:49

Úvod

V tomto období filozofických zmien a spoločenskej krízy vzniká aj Sartrovo slávne dielo „Existencializmus je humanizmus“. Táto esej, pôvodne prednesená v roku 1945 ako verejná prednáška v Paríži, slúžila na obranu a vysvetlenie existencializmu, ktorý bol v tej dobe terčom ostrej kritiky zo strany marxistov aj nábožensky založených mysliteľov. Sartre považoval za dôležité stručne a zrozumiteľne zhrnúť základné tézy svojej filozofie, s cieľom ukázať, že existencializmus nie je filozofiou beznádeje alebo pesimizmu, ale naopak – je výzvou k zodpovednosti a dôstojnosti človeka.

1. Východiská existencializmu podľa Sartra

Druhou, na ktorú sa sám Sartre hlási, je ateistický existencializmus. Medzi predstaviteľov tejto línie sa radia mená ako Martin Heidegger, Albert Camus a samotný Sartre. Ich zásadnou tézou je odmietnutie akejkoľvek predurčenosti človeka či nadprirodzenej esencie – rozhodujúcim momentom je tá známa veta: „Existencia predchádza podstatu.“ To znamená, že najprv sme, až potom sami, slobodne a vlastnými činmi, určujeme, kým budeme.

Človek je podľa Sartra bytosť v neustálej premene, ktorá nikdy nie je hotová, nikdy nie je “vytesaná z mramoru” podľa nejakej univerzálnej šablóny. Nie sme predurčení ani Bohom, ani genetickou výbavou, ani spoločnosťou – sme absolútne slobodní tvoriť si vlastný osud prostredníctvom konkrétnych rozhodnutí. Práve absolútna sloboda je podľa Sartra zdrojom jedinečnosti ľudského bytia. Ako vo svojich textoch často pripomína, človek je „odsúdený na slobodu“ – musí si vyberať a v týchto voľbách nesie dôsledky nielen za seba, ale i za ostatných.

2. Zodpovednosť a voľba v existencializme

Práve z tejto výlučnej slobody vyplýva úzkosť, ktorú Sartre opisuje ako psychologický prostriedok uvedomenia si rozsahu vlastnej voľby a jej nezvratných dôsledkov. Táto úzkosť však nie je znak slabosti alebo cesta k apatii. Naopak, je dôkazom toho, že si človek začína uvedomovať hodnotu svojich rozhodnutí, vzniká v ňom „trápnosť“ zodpovednosti, ktorá ho vedie k aktívnemu a autentickému životu. Sartre spomína aj príklad vojaka, ktorý sa nemôže jednoducho riadiť “hlasom autority” alebo spoločenskými príkazmi, ale napokon je to vždy on – ako jedinec – kto musí prevziať zodpovednosť za každé konanie.

Pozoruhodné je aj Sartrovo konštatovanie, že aj nevykonanie voľby je voľbou. Ak človek nemá odvahu rozhodnúť sa, aj to je samo o sebe aktom, ktorý ho spätne určuje. Táto myšlienka je veľmi rezonujúca aj v rámci slovenského spoločenského kontextu, kde sa často stretávame s fenoménom “čakania na pokyny zhora” – či už v politike, vo verejnom priestore alebo v bežnom rodinnom živote.

3. Morálka a etika v Sartrovom existencializme

Etika podľa existencializmu je dynamický proces, kde si každý jedinec vytvára vlastné hodnoty prostredníctvom konkrétnych činov a rozhodnutí. No neznamená to, že každý čin je rovnako ospravedlniteľný. Sartre zdôrazňuje, že sloboda jedného musí byť vždy v súlade so slobodou druhých. Čin je správny vtedy, ak neporušuje možnosť iných konať slobodne – inými slovami, “činiť dobro” znamená tvoriť svet, v ktorom sú sloboda a dôstojnosť každého človeka neohrozené.

Autenticita je ďalším kľúčovým pojmom Sartrou chápanej morálky. Znamená snahu žiť v zhode so sebou samým, neklamať si, nevyhovárať sa na spoločenské tlaky alebo na “dobu”. Človek má byť pravdivý vo svojich motívoch a schopný priznať si, že každý jeho čin je výlučne jeho zodpovednosťou – nie výhovorka na výchovu, osud či spoločenské donútenie.

4. Kritika a obrana existencializmu v eseji

Sartre tieto obvinenia dôrazne odmieta. Svoju filozofiu naopak stavia na humanistickom základe – tvrdí, že nikto iný ako človek nie je zodpovedný za svojich blížnych, za konkrétne naplnenie ľudskej dôstojnosti. Pre Sartra je existencializmus jedinou filozofiou, ktorá kladie dôraz na aktívnu voľbu, na vytváranie hodnôt v každom momente a na odmietnutie fatalistického zmýšľania (“to sa nedá zmeniť, tak to má byť”).

Sartre tiež pripomína, že jeho filozofia je otvorená – nevytvára dogmy, ale naopak, povzbudzuje k neustálemu reflexívnemu skúmaniu vlastných činov a postojov. Príznačná je jeho myšlienka, že “človek je jediný tvor, ktorý sa najprv stane tým, čím je, až potom si určuje hodnoty" – teda môže tvoriť dejiny a meniť svet, nehľadiac na zdedené schémy.

5. Význam a prínos eseje „Existencializmus je humanizmus“

Myšlienky Sartra neovplyvnili len filozofiu, ale prenikli aj do literatúry (napríklad český autor Egon Bondy alebo slovenský Rudolf Sloboda vychádzali zo Sartrových východísk vo svojich úvahách o slobode a odcudzení človeka), psychológie, sociológie a ďalších humanitných odborov. Dodnes sa vedú diskusie o tom, kde leží hranica osobnej slobody a etickej zodpovednosti.

Sartrova výzva je dnes možno aktuálnejšia než kedykoľvek predtým: v dobách klimatickej krízy, vojenských konfliktov, digitálneho pretlaku a globálneho vzťahu jednotlivca k spoločnosti je výzva k osobnej zodpovednosti a slobode neoddeliteľnou súčasťou diskusie o budúcnosti sveta.

Záver

Z pohľadu slovenského študenta možno na Sartrovi obdivovať to, že sa neuspokojil s odpoveďami “to sa patrí” alebo “to povedali múdre hlavy”, ale pýtal sa a hľadal, čo znamená žiť autenticky, v takej dobe i v takom spoločenskom systéme. Slobodu mal vždy spojenú so zodpovednosťou, a to je posolstvo, ktoré ostáva nadčasovo platné.

Existencializmus je humanizmus preto vynikajúcim čítaním a trvalou výzvou: Prestaneme sa vyhovárať? Dokážeme si každý deň vybrať a zastať si svoje rozhodnutia, hoci to nie je jednoduché? Ako by sa zmenil náš život a celá spoločnosť, keby každý z nás prijal slobodu, ktorá zároveň znamená trvalú zodpovednosť za seba, za druhých i za svet? Práve tieto otázky robia zo Sartrovho diela jedno z najdôležitejších filozofických “zrkadiel” našej doby.