Život a dielo Ladislava Nádašiho – Jégého v slovenskej literatúre
Táto práca bola overená naším učiteľom: 15.01.2026 o 18:36
Typ úlohy: Dejepisná slohová práca
Pridané: 15.01.2026 o 17:37
Zhrnutie:
Ladislav Nádaši – Jégé bol významný slovenský lekár a spisovateľ, majster historického románu. Jeho diela spájajú realizmus, satiru a humanizmus.
Úvod
Život a dielo Ladislava Nádašiho – Jégého patrí medzi najvýznamnejšie kapitoly slovenských dejín literatúry i medicíny. Jeho meno sa v slovenskej spoločnosti spája nielen s tvorbou silného a nesmierne podnetného spisovateľa, ale aj so vzorom lekára, ktorý mal blízko ku každodennému životu a problémom bežných ľudí. Pod svojím hlavným pseudonymom Jégé (ale tiež Grob, Dr. Ján Grob, Dr. Špata) sa stal autorom mnohých diel, ktoré reflektujú zložité spoločenské, historické i kultúrne otázky svojej doby. Jeho literárny štýl, tematická šírka a schopnosť realisticky zobrazovať osudy jednotlivca aj celých spoločenských vrstiev ostávajú aktuálne dodnes.Už samotná voľba pseudonymu môže byť chápaná ako určitý odstup od vlastného mena – Ladislav Nádaši Odrobiňák – a zároveň prejav chuti vystupovať kriticky voči chybám a slabostiam spoločnosti. V slovenskej literatúre predstavuje unikátne prepojenie humanizmu medicíny a objektivity realistickej prózy. Práve v tom spočíva význam Jégého diela: v schopnosti odvážne, ale múdro pomenovať spoločenské javy, zároveň však zostávať verný individuálnym ľudským príbehom.
1. Biografické údaje a rodinné zázemie
Ladislav Nádaši – Jégé sa narodil 12. februára 1866 v Dolnom Kubíne, v prostredí oravského malomesta, ktoré dominovalo nielen jeho ranému detstvu, ale stalo sa scénou aj viacerých jeho literárnych diel. Jeho otec Anton Odrobiňák bol advokátom, matka Emília Ľudmila pochádzala z rodu Ujheli. Veľká rodina (dožil sa medzi desiatimi súrodencami) bola v danej dobe bežná, no v prípade Jégého znamenala aj intenzívny kontakt s rozmanitými povahami, názormi, životnými osudmi. Tieto skúsenosti z detstva a dospievania sa neskôr dali vystopovať v jeho schopnosti vnímať ľudské konflikty vo viacerých rovinách.Manželka Mária Viktória Kohútová-Rožková mu bola oporou počas celého aktívneho života. Spolu mali tri deti: Ladislava (právnik), Mikuláša (lekár-chirurg) a dcéru. Rodinné zázemie nepochybne predstavovalo stabilizačný prvok, ktorý mu umožnil sústrediť sa na odbornú i umeleckú tvorbu – tvoril v prostredí, kde mal podporu a istotu, ale aj inšpiráciu čerpanú z každodenného rodinného života. Navyše, spoločenské kontakty otca aj širšej rodiny mu otvorili dvere k pochopeniu a kritickému zhodnocovaniu svojho okolia.
2. Vzdelanie a lekárska kariéra
Jégého školská cesta bola značne rozvetvená. Základné vzdelanie získal v Dolnom Kubíne na miestnej ľudovej škole, neskôr navštevoval gymnáziá v Kežmarku, Ružomberku, Gyöngyösi a Levoči. Vyjadruje to jednak túžbu po poznaní, ale aj možnosť získať rozhľad v rôznych oblastiach a prostrediach. Najdôležitejším zlomom sa stal rok 1883, keď začal študovať na Lekárskej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, kde v roku 1890 úspešne promoval ako doktor medicíny.Profesijnú dráhu začal v Dolnom Kubíne, najprv ako obvodný lekár, neskôr okresný a župný lekár Oravskej župy, zastával aj funkciu zástupcu župného zdravotného referenta v Bratislave. Lekárska profesia ho priviedla do úzkeho kontaktu so všetkými vrstami miestnej i regionálnej spoločnosti. Prácu vnímal nielen ako povolanie, ale aj ako službu – často sa dostával medzi najchudobnejších, riešil nielen medicínske, ale aj sociálne konflikty. Táto skúsenosť sa premietla do jeho literatúry: nenapísal povrchné „noticky“, ale hlboké, realisticky poňaté prózy reflektujúce ľudské trápenie, biedu, túžbu po spravodlivosti.
3. Začiatky literárnej činnosti a pôsobenie v akademických spolkoch
Jégeho literárne začiatky úzko súviseli s univerzitným prostredím v Prahe, kde sa stal aktívnym členom akademického spolku Detvan. V klube zastával rôzne funkcie – od knihovníka, zapisovateľa, až po predsedu, čo neznamenalo len administratívnu úlohu, ale hlavne možnosť podieľať sa na formovaní slovenského kultúrneho života v českých krajoch. Práve tu prichádzal do kontaktu so súčasníkmi, s modernou európskou literatúrou a s diskusiami o literárnych a spoločenských otázkach.Prvé literárne práce publikoval najmä v Národných novinách a Slovenských pohľadoch (1889-1897). Medzi známe patrí novela „Výhody spoločenského života“ – dielo, ktoré v humornom tóne kritizuje malomestskú spoločnosť, jej povrchnosť a pokrytectvo. Okrem próz písal aj kritické a esejistické články, napríklad o Zolovom románe „Peniaze“, v ktorom prejavil záujem o reflexiu súčasného literárneho diania a schopnosť analyticky hodnotiť umelecké diela. Toto „prvé obdobie“ možno charakterizovať snahou o prekonanie provinčnosti a hľadanie realistického vyjadrenia v medziach, ktoré poskytoval dobový slovenský jazyk aj spoločnosť.
4. Literárna pauza po návrate do Dolného Kubína
Po návrate do Dolného Kubína viedli pracovné a rodinné povinnosti k dočasnej literárnej odmlke. Intenzívna lekárska prax, zodpovednosť za vlastnú rodinu a možno i pocit nedostatočnej odozvy na predchádzajúcu tvorbu spôsobili, že na istý čas tvorivú činnosť obmedzil. Toto obdobie však nemožno chápať ako tvorivý útlm, ale skôr ako fázu, v ktorej sa v ňom „hromadili“ skúsenosti, námety a pozorovania, ktoré neskôr zhmotnil do významných literárnych diel. Práve preto je neskorší Jégé výrazne „zasadený“ do reálneho života – jeho postavy a situácie sú presvedčivé, pretože autor ich poznal zblízka.5. Nový impulz po roku 1918 a dramatická tvorba
Nový impulz do Jégého tvorby priniesli revolučné roky po prvej svetovej vojne. Aktívne reagoval na dianie v spoločnosti, keď sa v roku 1922 zapojil do dramatickej súťaže Slovenského národného divadla hrou „Prevrat“, za ktorú získal tretiu cenu. Jeho ďalšou hrou bola „Mia“, tematicky zasadzujúca medziľudské vzťahy do prostredia poprevratových spoločenských premien. Dramatická tvorba nepatrí síce k najznámejším častiam Jégého odkazu, no zároveň rozširuje jeho žánrový záber: ukazuje ho ako autora schopného reagovať na aktuálne dianie a zmeny v slovenskej spoločnosti aj novými umeleckými prostriedkami.6. Satirická tvorba a časopisecká aktivita po roku 1918
V medzivojnovom období ožil Jégé publicisticky i satiricky. Pravidelne prispieval do periodík ako Národné noviny, Slovenský denník, Národný denník, Ľudová politika a časopis Vesna. Písal kritické a satirické poviedky, kde sa opieral o motívy malomestského a dedinského života. Nebál sa ironicky poukazovať na slabiny spoločnosti, na pokrytectvo a zaostalosť, pričom jeho satira bola vždy podložená hlbokou znalosťou problémov a ľudských charakterov. Často reflektoval aj skúsenosti z lekárskej praxe – nepochopenie moderných liečebných postupov, predpojatosť či biedu. Satira tak u Jégého nie je lacným výsmechom, ale premysleným spôsobom spoločenskej angažovanosti.7. Historické prózy – Jégé ako majster historického románu a novely
K najväčším prínosom Jégého patrí jeho historická próza. Smer k nej mu naznačil literárny kritik Štefan Krčméry. Svoje skúsenosti vkladá do noviel ako „Legenda o Wieniawskom“, „Magister rytier Donč“, „Kuruci“, „Horymír“ či noviel s talianskym námetom, kde často konfrontuje slovenské prostredie so širšími historickými súvislosťami.Vrcholom je román „Adam Šangala“ (1923-24) – dej rozpráva o chudobnom oravskom chlapcovi zo 17. storočia, ktorý sa vlastnou silou pokúša vzdorovať zlu, panskému bezpráviu a krutosti feudálnych poriadkov. Tragický koniec na popravisku je dôsledkom toho, že jednoduchosť, čestnosť a odvaha jednotlivca naráža na neosobný a nemilosrdný aparát feudálneho štátu. Jége v románe neidealizuje ani poddaných, ani pánov – každému prideľuje jeho motivácie, slabosti, úspechy i tragické chyby. Kniha bola ocenená štátnou cenou a dodnes zostáva jedným z pilierov slovenskej historickej prózy. V škole sa často s „Adamom Šangalom“ stretávame nielen ako s beletrickým čítaním, ale aj s výborným odrazom historickej reality Slovenska.
Nemenej významný je román „Svätopluk“, v ktorom zobrazuje veľkomoravského panovníka nie idealizovane, ale ako krutého a mocenskými záujmami vedeného majstra politického boja (machiavellista). Ukazuje, že veľkí dejatelia nie sú vždy bezúhonní, no zároveň ponecháva otvorenú otázku, kde začína, a kde končí historická nevyhnutnosť štátnych reforiem. I tento román bol ocenený štátnou cenou.
Jégého historické diela významne obohatili slovenskú literatúru, priblížili širokým vrstvám národnú minulosť a rozvinuli žáner historickej prózy, ktorá nachádza ohlas v tvorbe ďalších autorov (napr. Jozef Cíger Hronský). Prostredníctvom nich podnecuje čitateľa k zamysleniu nad morálkou, spravodlivosťou i problémami vlastnej doby v zrkadle histórie.
8. Štýl, tematika a významný odkaz Ladislava Nádašiho – Jégé
Jégého štýl je charakteristický realistickým pohľadom na spoločnosť, analytickosťou, sčasti satirou a dôrazom na presnosť psychologického vykreslenia postáv. Tematické spektrum je široké: od kritiky malomestských a dedinských pomerov, cez odkazy na feudálny útlak, až po rozprávanie o ľudskej statočnosti či zrade. V mnohých prípadoch preniká do literatúry skúsenosť lekára – chápe utrpenie jednotlivca nielen z pohľadu spisovateľa, ale aj človeka, ktorý často prichádzal na pomoc alebo bol pri smutných ľudských príbehoch. Práve táto „duálna“ optika – humanizmus a kritickosť – robí z Jégého výnimočného autora, ktorý spája tradíciu 19. storočia s modernou slovenskou literatúrou 20. storočia.Jeho diela, predovšetkým „Adam Šangala“, nezostávajú len umeleckou výpoveďou o minulosti, ale sú aj morálnou výzvou pre čitateľa. Učí nás, že sloboda, spravodlivosť a ľudská dôstojnosť sú hodnoty, ktoré máme chrániť. Historické romány tiež formovali kolektívnu pamäť Slovákov – pripomínajú, aké boli korene našich spoločenských a politických zápasov.
Záver
Ladislav Nádaši – Jégé bol osobnosťou, ktorá významne ovplyvnila slovenský kultúrny a spoločenský život. Ako lekár predstavoval vzor humanizmu, obetavosti a blízkosti ľuďom. Ako spisovateľ zanechal dielo, ktoré vyniká realistickým pohľadom, satirou, kritickou analýzou spoločnosti a najmä hlbokým pochopením ľudskej existencie v ťažkých dejinných okamihoch. Prispel k formovaniu slovenskej historickej prózy, pričom sa vždy snažil o pravdivé a duchaplne vyjadrenie. Jeho dielo má schopnosť osloviť i dnešnú generáciu – a to nielen ako zdroj historických poznatkov, ale aj mravného posolstva a umeleckého zážitku.Pre študenta slovenskej literatúry zostáva Jégého tvorba jedinečnou možnosťou spoznať nielen minulosť, ale aj pochopiť jej presah do súčasnosti. Jeho dielo vyzýva k zamysleniu nad hodnotou každodenného života, prekonaniu nespravodlivosti a k aktívnemu formovaniu kultúrneho povedomia. Preto odporúčam každému, kto sa zaujíma o slovenskú históriu, spoločnosť či literatúru, aby siahol po románe „Adam Šangala“ či po „Svätoplukovi“ – aby objavil nielen umeleckú krásu, ale aj živý odkaz slovenskej minulosti, ktorá stále prehovára aj v dnešnej modernej dobe.
Ohodnoťte:
Prihláste sa, aby ste mohli ohodnotiť prácu.
Prihlásiť sa