Vplyv ľudovej slovesnosti na umelú literatúru

Typ úlohy: Analýza

Pridané: dnes o 11:31

Ľudová slovesnosť a jej vplyv na umelú literatúru

Hoci ľudová slovesnosť vznikala v prostredí obyčajných ľudí, jej význam ďaleko presiahol dedinskú izbu či spoločnú prácu na poli. Stala sa jedným z najdôležitejších zdrojov slovenskej umelej literatúry. Osobitne silno to vidíme v období národného obrodenia a romantizmu, keď sa slovenskí vzdelanci a spisovatelia obracali k ľudu ako k nositeľovi jazyka, tradície a národného ducha. Preto možno povedať, že ľudová slovesnosť nebola iba starobylou zábavou alebo „naivnou“ tvorbou jednoduchých ľudí. Bola uchovávateľkou skúseností, hodnôt, predstáv o spravodlivosti, ale zároveň aj bohatým zdrojom tém, postáv, motívov, jazykových prostriedkov a národnej identity umelej literatúry.

Keď hovoríme o ľudovej slovesnosti, máme na mysli súbor ústne šírených slovných prejavov, ktoré vznikali v ľudovom prostredí a dlhý čas sa zachovávali bez písomnej podoby. Patria sem rozprávky, povesti, piesne, balady, príslovia, porekadlá, pranostiky, hádanky, vyčítanky, obradové texty i rôzne bájne rozprávania. Jej základnými znakmi sú ústnosť, kolektívnosť a anonymita. Ústnosť znamená, že sa diela prenášali rozprávaním alebo spevom. Kolektívnosť zasa vyjadruje, že text nevlastnil jeden autor – každý rozprávač alebo spevák ho mohol trochu pozmeniť, skrátiť, rozšíriť či prispôsobiť miestnym pomerom. Preto má ľudová slovesnosť veľa variantov. A napokon anonymita: pôvodného tvorcu väčšinou nepoznáme, pretože dôležité nebolo autorstvo, ale samotné pretrvanie diela v pamäti ľudí.

Pre spoločnosť mala ľudová slovesnosť mimoriadny význam. V časoch, keď nebola škola bežne dostupná a knihy boli vzácnosťou, plnila funkciu pamäti národa. Zachytávala skúsenosti prostých ľudí, ich pohľad na svet, na prácu, rodinu, vieru, prírodu i mocenské pomery. V piesňach a rozprávaniach sa odrážali nielen radosti, ale aj bolesti: bieda, vojny, strata blízkych, odchod na vojnu či nespravodlivosť vrchnosti. Dá sa povedať, že kým kroniky často opisovali život panovníkov a šľachty, ľudová slovesnosť zachovávala hlas tých, ktorí by inak v dejinách takmer neprehovorili.

Podobne bohatá ako jej funkcia je aj jej žánrová rozmanitosť. V ľudovej lyrike nachádzame piesne pracovné, svadobné, obradné, ľúbostné, uspávanky, trávnice, žatevné piesne, ale aj piesne zbojnícke či protiturecké. Takéto texty nekládli dôraz predovšetkým na dej, ale na cit, náladu, rytmus a spevnosť. Vyjadrovali vzťah človeka k láske, prírode, domovu alebo práci. Mnohé z nich sú nežné, jednoduché a pritom veľmi pôsobivé. Ich sila spočíva v úspornosti a v tom, že v niekoľkých obrazoch dokážu zachytiť hlboký cit.

Ľudová epika je založená na príbehu. Patrí sem veršovaná epika, napríklad historické piesne a balady, ale aj neveršovaná epika – rozprávky a povesti. Balady sú obzvlášť zaujímavé tým, že spájajú lyrický citový náboj s tragickým alebo dramatickým dejom. Povesti zasa prepájajú skutočné miesta a udalosti s fantáziou a legendou, a tak dávajú krajine osobitú pamäť. Keď sa povie hrad, studnička, vrch alebo zrúcanina, často sa s tým spája nejaký príbeh. Takéto texty pomáhali ľuďom vnímať priestor okolo seba nie iba ako krajinu, ale ako miesto obývané minulosťou.

Ľudová dramatika sa zachovala najmä v obradoch a hrách. Sem patria rôzne obradové výstupy viazané na kalendárne a rodinné zvyky, napríklad fašiangové obchôdzky, vynášanie Moreny či svadobné hry. V nich sa spájalo slovo, spev, pohyb a spoločenský zvyk. Hoci nemali podobu klasického divadla, vytvárali základy dramatického myslenia a ukazovali, že umelecký prejav bol v tradičnej kultúre vždy prepojený so životom spoločenstva.

Veľmi cenné sú aj malé formy ľudovej slovesnosti: príslovia, porekadlá, pranostiky, hádanky a vyčítanky. Na prvý pohľad pôsobia nenápadne, no práve v nich sa koncentruje múdrosť generácií. Krátka veta dokáže vystihnúť životnú skúsenosť presnejšie než dlhé vysvetľovanie. Pranostiky zas vyrastali z pozorného pozorovania prírody a boli dôležité najmä pre roľnícke prostredie. Človek žijúci v úzkom spojení s pôdou potreboval vedieť čítať znamenia počasia, striedanie ročných období i rytmus prírodného sveta. Tak sa vytváral praktický typ múdrosti, ktorý bol zároveň poetický.

Obsahové bohatstvo ľudovej slovesnosti je obdivuhodné. Zachytáva každodenný život: prácu na poli, pasenie dobytka, domáce povinnosti, svadby, narodenie dieťaťa, odchod mládenca na vojenčinu aj zimné večery pri priadkach. V tomto ohľade je cenným obrazom života našich predkov. Zároveň však nehovorí len o obyčajnom dni. Nájdeme v nej aj napätie, odpor a kritiku nespravodlivosti. Mnohé piesne hovoria o ťažkom živote poddaných, o násilnom verbovaní, o biede, odlúčení a bezmocnosti voči vrchnosti. Aj keď ľudová slovesnosť nepoužíva politický jazyk, veľmi jasne z nej cítiť, čo ľudí trápilo a proti čomu sa vnútorne búrili.

Významnú vrstvu tvoria historické skúsenosti Slovákov. Do ľudových piesní a povestí sa zapísali turecké vpády, vojny, obrana krajiny aj rôzne miestne tragédie. Veľmi silná je napríklad zbojnícka tematika. Postava Juraja Jánošíka prekročila hranicu historickej skutočnosti a stala sa symbolom odporu proti krivde. V ľudovej predstavivosti sa zbojník často mení na ochrancu slabých a trestajúceho hrdinu. To, samozrejme, neznamená, že ľud oslavoval zločin; skôr vyjadroval túžbu po spravodlivosti tam, kde ju zákon a vrchnosť neposkytovali.

Osobitné miesto v ľudovej slovesnosti má vzťah k prírode. Príroda tu nie je len kulisou, ale živým priestorom, v ktorom človek existuje. Ročné obdobia určovali rytmus práce, sviatkov aj obradov. V piesňach sa často objavujú lúky, hory, rieky, vtáky, stromy či kvety ako nositelia nálady a symbolu. Pranostiky a obradové texty zase svedčia o tom, že človek v minulosti vnímal svoju závislosť od prírodného poriadku omnoho bezprostrednejšie než dnes. Aj preto je ľudová slovesnosť cenná pre moderného človeka: pripomína mu, že život sa neodohráva mimo prírody.

Ak by sme mali spomedzi všetkých žánrov vyzdvihnúť jeden ako mimoriadne dôležitý, bola by to rozprávka. Rozprávka patrí k najobľúbenejším formám ľudového rozprávania a zároveň k tým, ktoré najzreteľnejšie odkrývajú sny človeka o víťazstve dobra nad zlom. Jej dej býva jednoduchý a prehľadný, často sa opierajúci o opakovanie a trojstupňovú gradáciu. Typické sú ustálené formulky na začiatku aj na konci, jasné rozdelenie postáv na dobré a zlé, skúška hrdinu a šťastné rozuzlenie. To všetko nie je prejav primitívnosti, ale znakom premyslenej kompozície, ktorá sa dobre pamätá a pôsobí silno aj pri opakovanom počúvaní.

Rozprávky môžeme rozdeliť na fantastické, realistické a zvieracie. Vo fantastických vystupujú nadprirodzené bytosti, čary a magické predmety. Realistické rozprávky sú bližšie bežnému životu, často v nich víťazí rozum, prefíkanosť a pohotová reakcia. V zvieracích rozprávkach zvieratá konajú ako ľudia a zosobňujú ich vlastnosti. Význam rozprávok spočíva aj v tom, že formovali predstavu ideálneho človeka. Typickou postavou je napríklad Popolvár – navonok nenápadný, podceňovaný, no v skutočnosti odvážny, čestný a schopný prekonať skúšky. Takýto hrdina bol blízky ľudovému cíteniu, pretože ukazoval, že hodnota človeka sa neskrýva vo výzore alebo postavení, ale v charaktere.

Príslovia, porekadlá a pranostiky možno nazvať múdrosťou v skratke. Ich sila je v stručnosti, obraznosti a zapamätateľnosti. V bežnom živote plnili výchovnú aj praktickú funkciu. Učili, čo je správne, varovali pred nerozvážnosťou, usmerňovali správanie a pomáhali orientovať sa v každodenných situáciách. Zároveň upevňovali spoločné normy a hodnoty. Nie náhodou sa mnohé z nich používajú dodnes. Ich vplyv na literárny jazyk je zreteľný: priniesli do umelej literatúry úspornosť, rytmus, presnú pointu a obrazné pomenovanie.

V dejinách Slovenska zohrávala ľudová slovesnosť významnú úlohu aj ako nositeľ historickej pamäti. V povestiach sa často objavuje Matej Korvín ako spravodlivý panovník blízky ľudu. Protiturecké piesne zachytávajú strach, utrpenie, ale aj odvahu a vôľu brániť domov. V období baroka, ktoré prinášalo neistotu a sociálne napätie, silnie zbojnícka tematika a pocit neslobody. Práve v týchto textoch vidíme, že ľud nevnímal dejiny pasívne. Reagoval na ne svojím umeleckým spôsobom – piesňou, povesťou, baladou. A tým si vytváral vlastné chápanie minulosti, ktoré bolo často emotívnejšie a bezprostrednejšie než oficiálne dejepisné záznamy.

Vplyv ľudovej slovesnosti na umelú literatúru bol postupný, ale rozhodujúci. Už od 18. storočia si vzdelanci začali uvedomovať, že práve v ľudovej tvorbe sa zachováva duch národa. Rozvíja sa zber a zapisovanie piesní, povestí a rozprávok. V období romantizmu sa tento záujem ešte prehĺbil. Romantickí autori chceli vytvoriť národnú literatúru, ktorá nebude odtrhnutá od ľudí, ale bude hovoriť ich jazykom a zdieľať ich skúsenosť. Ľudová slovesnosť sa im preto stala vzorom aj inšpiráciou.

Umelá literatúra z nej prevzala mnoho. Predovšetkým tematiku: lásku, hrdinstvo, sociálnu nespravodlivosť, útlak, boj za slobodu, vzťah k domovu a prírode. Prevzala aj postavy – zbojníka, sirotu, matku, nevestu, pastiera či jednoduchého dedinského človeka, ktorý sa stáva nositeľom mravnej pravdy. Silný bol aj žánrový vplyv: balada, pieseň, rozprávka či povesť sa stali dôležitými formami aj v autorskej tvorbe. Rovnako významný bol jazykový vplyv. Spisovatelia čerpali z jednoduchosti, rytmu, opakovania, prirodzenej obraznosti a zo živého slovníka ľudu. Nešlo však o slepé napodobňovanie. Skutoční autori ľudovú tradíciu tvorivo pretvárali, prehlbovali a povyšovali na nové umelecké diela.

Najvýraznejšie sa to prejavilo u štúrovcov. Ich generácia sa usilovala vytvoriť moderný slovenský spisovný jazyk aj modernú slovenskú literatúru. Obrátili sa preto k ľudu ako k prirodzenému základu národa. V ich tvorbe nachádzame dedinu, prírodu, národné dejiny, baladický tón, silné city a dramatické konflikty. Ľudový rytmus a obraznosť prenášali do básní tak, aby pôsobili blízko a pravdivo. Janko Kráľ je typickým príkladom básnika, v ktorého tvorbe cítiť vzburu proti nespravodlivosti, silné emócie aj inšpiráciu ľudovou baladou a piesňou. Aj ďalší štúrovci čerpali z ľudových piesní, povestí a historických motívov, čím dali slovenskej poézii osobitú tvár.

S ľudovou slovesnosťou úzko súvisí aj práca jej zberateľov. Bez nich by sa veľká časť ústnej tradície stratila alebo by sa zachovala iba v neúplnej podobe. Mimoriadne dôležitý bol Ján Kollár, ktorý podporoval záujem o ľudovú pieseň a vnímal ju ako prejav slovanskej i národnej spolupatričnosti. Ján Francisci-Rimavský sa venoval slovenským povestiam a Pavel Dobšinský sa nezmazateľne zapísal do dejín tým, že zozbieral a literárne spracoval slovenské rozprávky. Práve vďaka týmto osobnostiam sa ústna tradícia preniesla do písanej kultúry a mohla vstúpiť aj do školy. Mnohí žiaci sa so slovenskou ľudovou slovesnosťou stretávajú práve prostredníctvom Dobšinského rozprávok či ľudových piesní v čítankách.

Význam ľudovej slovesnosti však nepatrí iba minulosti. Je dôležitá aj dnes, pretože nás učí chápať korene našej kultúry, spôsob myslenia predkov aj vývoj slovenskej literatúry. Bez poznania ľudovej slovesnosti by sme len ťažko naplno rozumeli mnohým dielam školského kánonu, najmä romantickej poézii, baladám či próze s dedinskou a historickou tematikou. Navyše, aj moderný čitateľ v nej môže nájsť živé posolstvo. Rozprávky stále hovoria o zápase dobra a zla, príslovia stále pripomínajú cenu skúsenosti a piesne stále dokážu sprostredkovať cit, ktorý sa nemení ani s plynutím času.

Na záver možno povedať, že ľudová slovesnosť je základným prameňom slovenskej umeleckej literatúry. Nie je len starou vrstvou kultúry, ktorú si pripomíname z úcty k minulosti. Je živým podložím, z ktorého vyrástla národná literárna tradícia. Bez nej by slovenská literatúra nemala takú silnú národnú tvár, takú prirodzenú obraznosť ani také úzke spojenie so životom ľudu. Jej význam preto nespočíva len v tom, že uchováva minulosť, ale aj v tom, že nás stále oslovuje. Pomáha nám uvedomiť si, kto sme, odkiaľ prichádzame a aké hodnoty zostávajú dôležité aj v súčasnosti. Práve preto si ľudová slovesnosť zaslúži nielen obdiv, ale aj živý záujem.