Šikanovanie: zamyslenie nad problémom dnešnej spoločnosti

Typ úlohy: Analýza

Pridané: dnes o 11:20

Šikanovanie

Zdá sa mi, že šikanovanie býva často zľahčované. Dospelí niekedy povedia: „Deti si to medzi sebou vyriešia,“ alebo „Aj my sme sa kedysi doťahovali.“ Lenže medzi obyčajným doťahovaním a šikanou je veľký rozdiel. Aj malé ubližovanie sa môže zmeniť na hlbokú ranu, ak sa opakuje a nikto ho nezastaví. To, čo jednému pripadá ako nevinný žart, môže druhému rozbíjať sebavedomie každý deň po kúsku. Preto si myslím, že šikanovanie nie je prejav sily, ale skôr slabosti, necitlivosti a neschopnosti rešpektovať druhého človeka.

Najprv je dôležité uvedomiť si, čo vlastne šikanovanie je. Nie je to jednorazová hádka dvoch spolužiakov ani konflikt, pri ktorom majú obaja podobnú pozíciu. Šikanovanie je opakované a úmyselné ubližovanie, pri ktorom je medzi agresorom a obeťou nerovnováha síl. Jeden má prevahu — fyzickú, psychickú, spoločenskú alebo skupinovú — a druhý sa nevie účinne brániť. Táto prevaha nemusí byť vždy viditeľná na prvý pohľad. Niekedy ju tvorí popularita v triede, inokedy väčší počet kamarátov, schopnosť manipulovať alebo zastrašovať.

Podoby šikanovania sú rôzne. Verbálna šikana zahŕňa nadávky, zosmiešňovanie, prezývky, urážky či ponižovanie pred ostatnými. Fyzická šikana je zjavnejšia: strkanie, bitie, kopanie, ničenie vecí, schovávanie tašky alebo desiaty. Psychická šikana býva často ešte bolestivejšia, pretože ju nemožno odfotiť ako modrinu. Patrí sem vydieranie, vyhrážanie, ignorovanie, zámerné vylučovanie z kolektívu či šírenie klebiet. V posledných rokoch sa k tomu pridala aj online šikana, ktorá sa cez mobil a sociálne siete dostane až domov, teda tam, kde by sa človek mal cítiť bezpečne.

Práve v školskom prostredí sa šikana často skrýva za slová ako „sranda“, „vtip“ alebo „to nič nebolo“. Niekedy sa na niekoho pravidelne smeje celá trieda a ten, kto ubližuje, sa bráni tým, že to nemyslel vážne. Lenže rozhodujúce nie je to, čo tvrdí agresor, ale čo prežíva obeť. Ak niekto odchádza z triedy s pocitom hanby, strachu a bezmocnosti, sotva možno hovoriť o zábave. Smiech väčšiny ešte neznamená, že je všetko v poriadku.

Prečo vlastne šikana vzniká? Na túto otázku neexistuje jedna jednoduchá odpoveď. Často za ňou stojí potreba moci. Niektorí ľudia chcú v kolektíve pôsobiť silno, obdivovane alebo neohrozene. Myslia si, že keď niekoho zosmiešnia, získajú rešpekt. V skutočnosti však rešpekt nevzniká zo strachu. To, čo si agresor zamieňa za autoritu, je často len tichá poslušnosť okolia.

Ďalšou príčinou môže byť neistota samotného agresora. Človek, ktorý ubližuje, nemusí byť vnútorne silný. Niekedy je to práve naopak. Môže si na slabšom vylievať hnev z domu, frustráciu z neúspechu, pocit vlastnej menejcennosti alebo napätie, ktoré nevie spracovať inak. Samozrejme, to ho neospravedlňuje. Vysvetľuje to však, že agresia býva prejavom nevyriešených problémov, nie skutočnej prevahy.

Veľmi dôležitý je aj vplyv kolektívu. V triede sa často vytvoria nepísané pravidlá: kto je obľúbený, kto je outsider, komu sa možno smiať a koho sa treba báť. Do šikany sa potom neraz zapoja aj tí, ktorí by sami nikdy nezačali. Chcú zapadnúť, nechcú byť ďalším terčom, alebo sa boja, že ak sa obete zastanú, prídu o vlastné postavenie. Tak vzniká nebezpečná atmosféra, v ktorej sa mlčanie mení na súhlas. A práve vtedy šikana rastie najrýchlejšie.

Častým dôvodom, prečo sa niekto stane terčom, je jednoducho odlišnosť. V slovenskom školskom prostredí to môže byť nový žiak v triede, dieťa z iného regiónu, žiak hovoriaci nárečím, niekto z menej majetnej rodiny, ale aj veľmi dobrý žiak, ktorý „vyniká“, alebo naopak tichý introvert, ktorý sa nevie brániť. Niekto sa stane obeťou pre okuliare, výzor, oblečenie, váhu, záujmy, pôvod či rodinné zázemie. Je smutné, že to, čo by mohlo byť prirodzenou rôznorodosťou kolektívu, sa niekedy mení na dôvod pre ponižovanie. Ako keby sme stále nevedeli prijať, že nie všetci musia byť rovnakí.

Keď premýšľam o tom, čo obeť šikanovania prežíva, zdá sa mi, že najhoršia nie je samotná jednotlivá urážka, ale jej opakovanie a pocit, že niet úniku. Dieťa alebo mladý človek začne mať strach ísť do školy, ráno ho bolí brucho, v nedeľu večer cíti úzkosť, pred hodinou sa modlí, aby nebolo vyvolané alebo zosmiešnené. Postupne sa v ňom usádza myšlienka, že chyba je v ňom. Že ak sa mu smejú, asi naozaj nie je dosť dobrý. A to je veľmi nebezpečné, pretože šikana neubližuje len zvonka, ale narúša aj vnútorný obraz človeka o sebe samom.

Psychické následky môžu byť hlboké. Obeť býva smutná, napätá, neistá, prestáva veriť vlastným schopnostiam. Môže sa hanbiť hovoriť o tom, čo sa deje, lebo sa bojí, že jej nikto neuverí alebo že sa situácia ešte zhorší. Často sa uzatvára do seba, vyhýba sa kolektívu a postupne stráca dôveru nielen k spolužiakom, ale aj k dospelým. Nie je pravda, že stačí „byť silnejší“ alebo „nevšímať si to“. Také rady bývajú ľahké pre toho, kto šikanu nezažil, no pre človeka v strede problému sú takmer nepoužiteľné.

Šikanovanie zároveň vplýva na školský výkon. Je ťažké sústrediť sa na matematiku, literatúru alebo chémiu, keď niekto prežíva strach z prestávok, šatne alebo skupinových prác. Zhoršujú sa známky, klesá motivácia, dieťa sa ospravedlňuje zo školy, predstiera chorobu alebo naozaj ochorie z dlhodobého stresu. Škola, ktorá by mala byť miestom poznania a rastu, sa zrazu stane miestom ohrozenia. A to je obrovská škoda, pretože jeden problém v kolektíve môže zničiť aj vzťah mladého človeka k učeniu na dlhé roky.

Niektoré následky si človek nesie až do dospelosti. Nízke sebavedomie, strach z kolektívov, problémy dôverovať ľuďom, obava ozvať sa, pocit, že vždy bude ten slabší. Nie všetky zranenia sú viditeľné. Modrina sa zahojí, roztrhnutý zošit sa nahradí, ale poníženie a dlhodobý strach ostávajú v pamäti. V tomto zmysle je šikana podobná tichej korózii: navonok možno dlho nič nevidno, no vo vnútri už dochádza k poškodeniu.

Mimoriadne dôležitú úlohu zohrávajú svedkovia. Mnohí si myslia, že ak sami nikomu neubližujú, nemajú s tým nič spoločné. Lenže šikana takmer nikdy neexistuje vo vákuu. Deje sa pred očami tých, ktorí sa smejú, odvrátia zrak alebo povedia, že sa ich to netýka. Rozumiem tomu, že zasiahnuť nie je jednoduché. Strach, že sa človek stane ďalším terčom, je reálny. Napriek tomu platí, že pasivita agresorovi pomáha. Kto sa smeje na cudzom ponížení, stáva sa jeho súčasťou, hoci sám nikoho neudrie.

To neznamená, že každý spolužiak musí byť hrdina z filmu a postaviť sa proti celej skupine. Niekedy stačí menej, ale práve to je dôležité: nepritakávať, nepodporovať, nešíriť ďalej ponižujúce videá, ozvať sa dospelému, zostať pri obeti, dať najavo, že nie je sama. Aj jeden človek, ktorý povie „toto už nie je vtip“, môže narušiť atmosféru tichého súhlasu.

Dnes sa navyše veľká časť šikany presunula do online priestoru. Instagram, TikTok, Facebook, Messenger či WhatsApp sú bežnou súčasťou života mladých ľudí. To, čo sa kedysi skončilo zvonením po vyučovaní, dnes pokračuje večer doma cez správy, komentáre, skupinové čety alebo anonymné profily. Niekto zverejní fotografiu bez súhlasu, niekto vytvorí zosmiešňujúce video, iný založí falošný účet. Online šikana je nebezpečná aj preto, že sa šíri rýchlo a často ju vidí širšie publikum. Obeť sa už necíti v bezpečí nikde, pretože mobil má stále pri sebe.

Internet však nemení základnú morálnu pravdu: anonymita nedáva právo ponižovať druhých. To, že človek nepovie urážku do očí, neznamená, že menej bolí. Možno práve naopak. Verejné zosmiešnenie na sociálnej sieti môže byť ešte krutejšie než výsmech v triede, lebo stopa ostáva a šíri sa ďalej bez kontroly.

Ak má byť boj proti šikane účinný, škola nesmie reagovať až vtedy, keď je neskoro. Prevencia je rovnako dôležitá ako samotné riešenie problémov. Triednické hodiny, diskusie, besedy so psychológmi, programy zamerané na empatiu a bezpečný internet — to všetko má zmysel, ak nejde len o formálnu povinnosť. Žiaci veľmi rýchlo spoznajú, či dospelí hovoria o rešpekte len preto, že to majú v pláne práce, alebo či to myslia vážne.

Úloha učiteľa je náročná, ale kľúčová. Dobrý učiteľ si všimne, že sa niekto zrazu prestal hlásiť, sedáva sám, bojí sa prestávok, často stráca veci alebo sa jeho správanie výrazne zmenilo. Najhoršie je zametať problém pod koberec, aby „neboli komplikácie“. Šikanu treba riešiť včas, citlivo a dôsledne. Nie každé doťahovanie je šikana, ale ani každú šikanu nemožno zľahčiť ako doťahovanie.

Dôležitá je aj spolupráca školy s rodičmi, výchovným poradcom, školským psychológom či centrom poradenstva a prevencie. Ak sa šikana potvrdí, nestačí iba potrestať vinníka poznámkou alebo zníženou známkou zo správania. Treba ochrániť obeť, obnoviť pocit bezpečia a pracovať aj s agresorom, aby sa problém neopakoval. Trest bez pochopenia príčin môže byť krátkodobý, ale skutočná zmena si vyžaduje hlbšiu prácu.

A čo môže urobiť samotná obeť? Predovšetkým nesmie zostať sama. Hoci je to ťažké, mala by sa zveriť dospelému, ktorému dôveruje — rodičovi, triednemu učiteľovi, školskému psychológovi, starému rodičovi. Pri online šikane je dôležité ukladať si dôkazy: správy, screenshoty, odkazy. Mlčanie zvyčajne nepomáha, len predlžuje trápenie. Obeť nepotrebuje počúvať, že to musí vydržať. Potrebuje vedieť, že má právo na pomoc.

Spolužiaci by si mali uvedomiť, že solidarita je cennejšia než popularita. Postaviť sa za slabšieho neznamená byť slabý, ale mať charakter. Rodičia zas musia vnímať varovné signály: nechuť do školy, náhle zhoršenie prospechu, zmeny nálady, uzatváranie sa, strach z mobilu alebo naopak nezvyčajné mlčanie. Ak dieťa cíti, že doma nájde pochopenie a nie výčitky, je väčšia šanca, že sa zdôverí včas.

Prevencia šikany by mala začínať oveľa skôr, než sa objaví konkrétny problém. Už na prvom stupni by sa deti mali učiť, že odlišnosť nie je chyba, že konflikt sa dá riešiť bez ponižovania a že sila sa nemeria tým, koho viem zraniť. Pomáhajú spoločné triedne aktivity, diskusie nad príbehmi z kníh či filmov, ale aj obyčajná každodenná kultúra správania. V slovenskom prostredí sa často hovorí o potrebe čitateľskej gramotnosti či digitálnych zručností, no rovnako dôležitá je aj emocionálna gramotnosť — schopnosť rozpoznať vlastné pocity, vcítiť sa do druhého a niesť zodpovednosť za svoje správanie.

Keď sa nad tým zamyslím hlbšie, šikana veľa prezrádza aj o nás ako o spoločnosti. Nehovorí len o jednotlivom agresorovi a jednej obeti. Hovorí o tom, aké sú naše vzťahy, čo tolerujeme a pri čom mlčíme. Niekedy sa radi tvárime, že slušnosť je samozrejmá, ale v rozhodujúcej chvíli nemáme odvahu postaviť sa za slabšieho. Možno preto, že je pohodlnejšie neprísť do konfliktu. Lenže spoločnosť sa nehodnotí podľa toho, ako sa správa k silným a úspešným, ale aj podľa toho, ako chráni tých zraniteľnejších.

Rešpekt sa nedá vynútiť strachom. Dá sa budovať len dôverou, spravodlivosťou a citlivosťou. Škola by mala byť miestom, kde sa človek učí nielen vzorce a dátumy, ale aj tomu, ako byť človekom medzi ľuďmi. Ak sa dieťa v škole bojí, ťažko z nej môže odísť ako vyrovnaná a sebavedomá osobnosť.

Šikanovanie je teda vážny problém s psychickými, sociálnymi aj školskými dôsledkami. Jeho riešenie sa nezačína iba pri treste, ale najmä pri prevencii, včasnom všímaní si problémov, spolupráci školy a rodiny a odvahe tých, ktorí sú svedkami. Každý človek má právo cítiť sa bezpečne, a to platí dvojnásobne pre školu, ktorá má byť priestorom rastu, nie strachu. Myslím si, že ak sa naučíme všímať si utrpenie druhých skôr, než prerastie do ticha a beznádeje, môžeme zabrániť tomu, aby sa z jednej školskej bolesti stal celoživotný tieň.