Jurij Lotman a rétorika v literárnej vede

Typ úlohy: Analýza

Pridané: dnes o 6:21

Jurij Lotman: Rétorika

Práve v tomto spočíva originalita jeho prístupu. Antická rétorika sa tradične spájala s presviedčaním, so skladbou prejavu, s účinkom na poslucháča. Lotman však ukazuje, že rétorika nie je len historický pozostatok z čias antických rečníkov, ale živý princíp fungovania kultúry. V jeho chápaní sa stretáva jazyk, obraznosť, štruktúra textu aj kultúrny kód. Rétorika sa tak stáva jedným z kľúčov k porozumeniu literatúre, ale aj reklame, politickým prejavom, publicistike či filmu. Dá sa preto povedať, že podľa Lotmana nie je rétorika len umením hovoriť, ale aj umením myslieť prostredníctvom textu.

Rétorika v klasickej tradícii a jej premena

Od poetiky sa rétorika tradične odlišovala tým, že poetika sa viac sústreďovala na zákonitosti umeleckého textu, najmä poézie, zatiaľ čo rétorika sledovala účinok prejavu na adresáta. Toto rozdelenie je užitočné, no nie absolútne. V skutočných textoch sa poetické a rétorické prvky veľmi často prelínajú. Veď aj v slovenskej literatúre vidíme, že básnický text nie je iba „krásny“, ale má silný vplyv na čitateľa, a naopak, aj publicistický či politický prejav môže využívať obraznosť a symboliku.

Lotmanov prínos spočíva v tom, že rétoriku zbavuje zúženého chápania ako súboru ozdôb. Podľa neho nie sú metafory, metonymie či iné figúry len dodatočnými skrášleniami hotovej výpovede. Naopak, patria k samotnému jadru tvorby významu. Moderná teória textu, lingvistika a semiotika už preto rétoriku nechápu iba ako doplnok štýlu, ale ako základný mechanizmus fungovania jazyka a kultúrnej komunikácie.

Jazyk a text: dve odlišné roviny významu

Text je však viac než len súčet slov a viet. Literárne dielo nevnímame ako mechanický sled jazykových jednotiek, ale ako celok, ktorý má vlastnú vnútornú logiku, atmosféru a významovú energiu. Keď čítame napríklad Kraskovu báseň alebo Hviezdoslavovu epiku, neberieme ju len ako postupnosť znakov. Vnímame náladu, symboly, rytmus, kontrasty, opakujúce sa motívy. Význam nevzniká iba na úrovni jednotlivých slov, ale aj vo vzťahoch medzi nimi, v celkovej stavbe textu a v kultúrnom kontexte, z ktorého text vyrastá.

Práve medzi týmito dvoma spôsobmi organizácie významu vzniká napätie. Na jednej strane stojí analytické členenie na časti, na druhej strane celistvosť, ktorú nemožno úplne rozobrať bez straty účinku. Lotman ukazuje, že rétorika vzniká práve v tomto priestore. Je to oblasť, kde text prekračuje mechanickú lineárnosť a začína vytvárať nové, často nečakané významy.

Rétorika ako tvorba nového významu

Význam teda často vzniká tam, kde sa stretnú nesamozrejmé spojenia. Ak by sme všetko pomenúvali iba doslovne, jazyk by síce mohol byť presný, ale bol by chudobnejší. Literatúra však ukazuje, že človek potrebuje aj prenesené pomenovanie, náznak, symbol, obraz. Keď Ivan Krasko alebo Janko Jesenský vyjadria vnútorný stav postavy prostredníctvom prírodného motívu, nejde o dekoráciu. Ide o spôsob, ako prepojiť vonkajší svet s vnútorným prežívaním.

Lotman v tomto smere chápe rétoriku ako mechanizmus tvorivosti. Tento princíp platí nielen v umení. Aj vo vede sa často objaví nová myšlienka vtedy, keď sa prepájajú dovtedy oddelené oblasti. Aj v bežnej komunikácii používame obrazy, prirovnania a skratky, aby sme zložité veci sprístupnili druhému človeku. Rétorika teda nie je nadstavbou nad myslením, ale jedným z jeho nástrojov.

Otvorený a uzavretý text

Pri otvorenom texte sa sústreďujeme na proces. Sledujeme, ako text vzniká, aké figúry a postupy autor používa, akým spôsobom vedie čitateľa a vyvoláva určitý účinok. Tu si všímame „rétoriku v pohybe“. Napríklad pri analýze básne skúmame, ako sa rozvíja metafora, ako sa opakujú motívy, ako sa mení tón výpovede.

Pri uzavretom texte ide skôr o hotový celok. Skúmame jeho vnútornú organizáciu, vzťahy medzi časťami, spôsob, akým si text vytvára vlastný významový priestor. V tomto prípade už nejde iba o pomenovanie jednotlivých figúr, ale o pochopenie, ako spolupracujú v prospech celkového zmyslu. To je dôležité aj pri maturitných interpretáciách: nestačí povedať, že v básni je metafora alebo epiteton. Podstatné je vysvetliť, prečo sú tam, aký účinok majú a ako súvisia s hlavnou myšlienkou textu.

Dva modely myslenia

Druhý model je kontinuálny. Tu význam nevzniká ako jednoduchý súčet oddeliteľných prvkov, ale ako plynulá a ťažšie rozčleniteľná celistvosť. Tento typ myslenia je blízky umeniu, symbolike a obraznosti. Keď čítame lyrickú báseň, často nedokážeme presne preložiť jej účinok do jednoznačných viet. Napriek tomu jej rozumieme na hlbšej, skôr intuitívnej úrovni.

Rétorické figúry vznikajú práve pri strete týchto dvoch modelov. Na jednej strane máme presné pomenovanie, na druhej strane obrazné prepájanie. Keď text spojí dve odlišné oblasti skúsenosti, otvorí nový významový priestor. Tento princíp je dôležitý nielen v poézii, ale aj v reklame, médiách či politike. Keď politici hovoria o „boji s krízou“, používajú metaforu, ktorá zložité spoločenské procesy prekladá do obrazu konfliktu. Takéto vyjadrenie nie je neutrálne; organizuje naše myslenie.

Trópy a figúry: jadro rétoriky

Najznámejším trópom je metafora. Vzniká na základe podobnosti. Umožňuje nám vidieť jednu vec cez druhú, a tým získať nový pohľad. V slovenskej poézii má metafora silné miesto napríklad u Ivana Kraska, ale aj u Hviezdoslava, ktorého jazyk je hustý, obrazný a významovo bohatý. Jeho metaforika nie je jednoduchá, často kladie na čitateľa vysoké nároky, no práve tým vytvára jedinečný svet textu.

Metonymia funguje inak. Význam sa tu nepresúva na základe podobnosti, ale na základe vecnej súvislosti. Časť zastupuje celok, predmet nositeľa, miesto inštitúciu a podobne. V próze býva tento princíp veľmi častý, pretože rozprávanie sa často buduje cez konkrétne detaily, ktoré zastupujú širšiu skutočnosť. Aj v realistickej literatúre, ktorú poznáme zo slovenského školského kánonu, zohráva metonymia významnú úlohu, hoci si ju pri prvom čítaní nemusíme uvedomovať.

Synekdocha je príbuzná metonymii a pracuje s výmenou časti a celku. Aj ona ukazuje, že jazyk nefunguje len doslovne. Text pomocou nej zdôrazňuje prepojenosť jednotlivých vrstiev významu.

Dôležité je uvedomiť si, že trópy neplnia iba ozdobnú funkciu. Zahusťujú význam, posilňujú emocionálny účinok, vytvárajú konflikty a robia text zapamätateľným. Bez nich by sa mnohé literárne diela zmenili na obyčajné oznamy.

Paradigmatická a syntagmatická os

Metafora sa viaže skôr na paradigmatickú os, pretože ide o nahradenie jedného pomenovania iným na základe podobnosti. Metonymia sa viac približuje syntagmatickej osi, keďže stojí na susedstve, vecnej súvislosti a reťazení významov. Toto rozlíšenie je užitočné aj pri literárnej analýze. V poézii často dominuje metaforické myslenie, v próze zas metonymické budovanie detailov a súvislostí. Samozrejme, v konkrétnom diele sa oba princípy miešajú.

Keď čítame napríklad Urbanov román alebo expresívnu prózu Dominika Tatarku, vidíme, že text môže byť rozprávačský a zároveň obrazný. Práve v tom sa ukazuje Lotmanova pravda: rétorické princípy nepatria len do „peknej reči“, ale do samotnej stavby textu.

Rétorika v poézii, próze a slovenskej kultúre

V slovenskej literatúre to vidíme veľmi zreteľne. Hviezdoslavova básnická reč je založená na bohatých obrazoch a výraznej metaforike. Ivan Krasko pracuje so symbolmi, náladovosťou a skratkou. Dominik Tatarka zas ukazuje, že aj próza môže byť silno rétorická, expresívna a významovo znepokojujúca. U Mila Urbana nájdeme symbolický rozmer, ktorý presahuje jednoduché rozprávanie deja. Ak by sme tieto diela čítali iba ako súhrn informácií, ich podstata by sa stratila.

Lotmanov prístup je preto veľmi užitočný aj pre slovenského študenta. Učí nás, že pri interpretácii netreba sledovať len obsah, ale aj spôsob organizácie textu. Otázka „ako je to napísané?“ je rovnako dôležitá ako otázka „o čom to je?“.

Rétorika v médiách, politike a škole

Aj v školskej praxi má rétorika veľký význam. Stretávame sa s ňou pri analýze literárnych textov, pri slohových prácach, pri ústnych prezentáciách či v mediálnej výchove. Kto rozumie rétorike, vie presnejšie čítať, lepšie argumentovať a zároveň sa nenechá tak ľahko manipulovať cudzím prejavom. V tomto zmysle je Lotman aktuálny aj dnes. V dobe, keď sme zaplavení textami a obrazmi, je schopnosť rozumieť mechanizmom tvorby významu mimoriadne cenná.

Záver

Lotman ukazuje, že význam nevzniká len lineárnym skladaním jednotiek, ale aj napätím medzi rozdielnymi prvkami, medzi diskrétnym a kontinuálnym modelom myslenia, medzi časťou a celkom, medzi doslovným a preneseným pomenovaním. Metafora, metonymia či synekdocha preto nie sú vedľajšie javy, ale jadro tvorivej komunikácie.

Tento pohľad má veľký význam aj pre nás. Pomáha nám lepšie čítať slovenskú poéziu a prózu, citlivejšie pristupovať k interpretácii textov a kritickejšie vnímať médiá, reklamu i verejné prejavy. Lotman nás učí, že text nie je mŕtva schránka na informácie, ale živý priestor, v ktorom sa rodí význam. A práve preto možno povedať, že v jeho ponímaní rétorika nie je iba umením hovoriť, ale predovšetkým umením myslieť prostredníctvom textu.