Hlavné umelecké smery slovenskej poézie 1918–1939

Táto práca bola overená naším učiteľom: 22.01.2026 o 18:22

Typ úlohy: Analýza

Pridané: 20.01.2026 o 12:21

Zhrnutie:

Objavujte hlavné umelecké smery slovenskej poézie 1918–1939 a porozumiete ich vplyvu na formovanie modernej literatúry Slovenska. 📚

Umelecké smery a hnutia v slovenskej poézii medzi vojnami

Úvod

Obdobie medzi dvoma svetovými vojnami, teda roky 1918 až 1939, predstavuje v dejinách Slovenska čas mimoriadneho významu. Pre slovenskú kultúru a literatúru sa práve v týchto rokoch vytvárajú nové podmienky, ovplyvnené zmenou hraníc, vznikom Československej republiky a najmä emancipáciou slovenského národa v rámci nového štátneho celku. Priestor pre rozvoj slovenčiny ako úradného a vyučovacieho jazyka vyvolal obrovský záujem o budovanie kultúrnej a literárnej tradície, ktorú mohli slovenskí autori konečne tvoriť otvorene bez strachu z cenzúry alebo marginalizácie.

Zároveň však slovenské prostredie neovplyvňovali len politické zmeny. Hospodársky a spoločenský útlm, zaostalosť vidieka, silná emigrácia, ako aj rastúce ideologické rozpory (nacionalizmus, socializmus, katolicizmus) viedli ku komplexnosti tohto obdobia. Práve tieto rozpory a stimuly našli odraz v poézii, ktorá bola v tom čase nielen umeleckou výpoveďou, ale aj dôležitým prostriedkom formovania národnej identity a hľadania nového miesta v meniacej sa Európe. Cieľom tejto eseje je podrobne preskúmať hlavné umelecké smery a literárne hnutia v slovenskej poézii medzivojnových rokov, poukázať na ich estetické, ideové aj spoločenské roviny a ukázať, aký vplyv mali na formovanie modernej slovenskej literárnej tradície.

---

I. Kontext vzniku umeleckých smerov v slovenskej poézii medzi dvoma vojnami

Založenie Československej republiky v roku 1918 znamenalo pre slovenskú literatúru zásadný zlom. Po stáročiach neslobody a asimilácie sa otvorili nové horizonty – slovenčina sa oficiálne dostala nielen do škôl, ale aj do nových kultúrnych a spoločenských inštitúcií. Matica slovenská, znova obnovená po rokoch zákazu, sa stala centrom literárneho diania. Významné boli aj Slovenské pohľady, najstarší literárny časopis na Slovensku, ktorý pretrval aj obdobie medzi vojnami a umožnil prezentáciu nových autorských generácií.

Do Bratislavy prišli českí profesori, na Univerzite Komenského i do novozaloženého Slovenského národného divadla – to prinieslo nové literárne a umelecké impulzy, niekedy však znamenalo aj napätie medzi českou a slovenskou kultúrnou identitou. Spory o čechoslovakizmus, ktorým nie všetci slovenskí autori dôverovali, a snaha o podčiarknutie slovenskosti prenikali priamo do básnickej produkcie.

Časopisy ako Elán alebo DAV slúžili ako priestory stretu a prezentácie odlišných generačných a ideových postojov. V Eláne sa zoskupili mladí básnici experimentujúci s novými smermi, DAV sa stal platformou socialistickej a ľavicovej intelektuálnej mládeže. V tejto spleti sa formovali aj ďalšie významné literárne skupiny, ktoré reagovali na spoločenské výzvy doby umeleckou tvorbou.

---

II. Prehľad hlavných umeleckých smerov a ich charakteristík v slovenskej poézii

1. Symbolizmus

Symbolizmus, ktorý v slovenskej poézii doznieval už na prelome 19. a 20. storočia, sa v medzivojnovom období stal mostom medzi starším a novým myslením. Dôraz na subjektivitu, náladovosť, tajomné a iracionálne vrstvy reality preniká dílami Janka Jesenského, Ivana Kraska či v raných básňach Jána Smreka. Typickým príkladom je Kraskova zbierka Nox et solitudo – básnik sa v nej uchyľuje do vnútra, do sveta melanchólie, samoty a otázok o zmysle života. Príroda je tu len symbolom, bránou k hlbším vrstvám poznania a múčenia. Jesenský, i keď v mnohom viac spoločensky ukotvený, vkladal do svojich satír i symbolistické prvky.

Takéto chápanie poézie bolo v protiklade s realistickou programmou predchádzajúcich generácií. Téma smútku, vzdoru, rozporuplnosti doby a túžby po transcendentne zdôrazňovala rozporuplnosť medzi snom a skutočnosťou. Ako zaujímavý priklad možno uviesť i ranú tvorbu Laca Novomestského, v ktorej je cítiť melancholický rozpor i fascináciu mestom v noci, kde sa realita mení na sen.

2. Poetizmus

Na symbolizmus plynulo nadväzoval poetizmus, smer rozvíjaný pod vplyvom českého avantgardného prostredia (Devětsil) a nesúci dôraz na hravosť, slobodnú obraznosť, experiment so slovom. V slovenskom prostredí tento smer možno pozorovať najmä v zbierkach mladých básnikov zoskupených okolo časopisu Elán – napríklad u Jána Smreka vo „vitalistickom“ období, keď dáva prednosť radosti z bytia, spevnosti verša a novým experimentom so slovom. Okrem estetickej autonómnosti – silnej viery, že poézia nemusí „slúžiť“ ideológii, ale je cieľom sama o sebe – tu nájdeme aj ovplyvnenie mestským prostredím, modernými motívmi a radosťou z objavov.

Poetizmus bol u nás menej teoreticky podložený než v Česku, no práve schopnosť vniesť do zdanlivo malých, každodenných javov poéziu, transformovať banálne na čarovné, je jeho hlavnou devízou.

3. Katolícka moderna

Katolícka moderna bola špecifickou reakciou na sekularizáciu a rozpad tradičných spoločenských istôt. Básnici hľadajú vnútornej útočisko v kresťanských hodnotách, pričom formálne prijímajú nové estetické princípy – symboliku, voľný verš, introspekciu. Martin Rázus, najmä v zbierkach ako „To je vojna!“ alebo „Hoj, zem drahá“, reflektuje tragiku sveta, etické otázky, silnú vieru v dobro a Božiu spravodlivosť.

Ján Smrek, ktorý sa neskôr tiež výrazne orientoval na spirituálne otázky, vkladá do poézie optimizmus a zmysel pre krásu života, no zároveň v zbierkach „Básnik a žena“ alebo „Iba oči“ cítiť hĺbku úvah o vzťahu človeka k večnosti. Tradičný motív utrpenia, nádeje, no i pochybnosť, je tu transformovaný moderným básnickým jazykom.

---

III. Literárne skupiny a hnutia ako vyjadrenie ideových postojov

1. Prechodná generácia

Na prelome storočí pôsobili básnici, ktorí ešte stále silno čerpali z tradície štúrovského romantizmu, no zároveň už začali reflektovať moderné poetické i spoločenské impulzy. Štefan Krčméry vynikal v prepájaní historických motívov s reflexiou národnej identity v novej republike. Jeho básne, inšpirované štúdiami vo Švajčiarsku a Francúzsku, nestrácajú kontakt s aktuálnou slovenskou realitou, čo bolo v duchu tvorby Martina Rázusa či raného Jána Smreka.

Táto „mostná generácia“ vo svojej tvorbe tematizuje otázky slovenskosti, sociálnych problémov (agrárna bieda, postavenie inteligencie), ale aj hľadanie univerzálnych hodnôt v rýchlo sa meniacej dobe. Básnický jazyk je tu ešte relatívne tradičný, no cítiť už nové podnety, či už v oblasti voľného verša alebo symbolistickej metaforiky.

2. Davisti

Osobitú kapitolu predstavujú tzv. DAVisti – mladí básnici a intelektuáli, ktorí sa zoskupili okolo ľavicovo orientovaného časopisu DAV. Práve v ich tvorbe akceleroval vplyv nových európskych smerov, predovšetkým expresionizmu a naturalizmu. Laco Novomestský, Vladimír Clementis či Andrej Sirácky zbúrali tradičné formy a do poézie vniesli revolučné a sociálne témy.

Ich básne sú výkladom konfliktov medzi kapitálom a robotníctvom, medzi mestom a dedinou, medzi snom o spravodlivosti a krutou realitou medzivojnového Slovenska. Nie náhodou je leitmotívom tejto generácie aj emigrácia, existenčný zápas, volanie po solidarite a rovnosti. DAVisti sa profilovali ako básnici-aktivisti, ktorí verili, že poézia musí byť nástrojom zmeny, nie len estetickej hry.

3. Nadrealizmus

Nadrealizmus, hoci sa v slovenských podmienkach presadil pomerne neskoro, dal básnickému jazyku nový rozmer. Ján Brezina, Štefan Žáry, Rudolf Fabry a Vladimír Reisel, ktorí sa v polovici tridsiatych rokov prihlásili k smeru touto „automatickou“ tvorbou, reflektovali poznatky z francúzskeho surrealizmu. K nadrealizmu patrí obrazová voľnosť, iracionalita, prepájanie sna, podvedomia a skutočnosti. To umožnilo výnimočné rozšírenie básnických možností, experimenty s jazykovou štruktúrou a premýšľanie o tvorivom procese ako o akte slobody.

Zbierky ako Fabryho „Uťaté ruky“ alebo Reiselovo „Áno a nie“ sa pokúšajú o zobrazenie sveta v jeho celej chaotickej, no súčasne zázračnej podobe. Modernistickí básnici sa tu odkláňajú od racionality a logiky smerom k intuícii, automatickému písaniu a vizionárskej obraznosti.

4. Vitalizmus

Vitalizmus predstavuje tú časť slovenskej poézie, ktorá vedome vzdoruje temnote, pesimizmu i tragickému vedomiu doby. Ján Smrek je hlavnou postavou tejto vlny, v ktorej sa poézia stáva oslavou života, tvorivej energie, radosti z prírody i lásky. Zbierky ako „Cválajúce dni“ pulzujú rytmom, optimizmom, uznaním zázračnosti existencie. Vitalistický pohľad je zároveň polemikou s únavou a melanchóliou starších smerov – nie odmietnutím hlbokých otázok, ale snahou vyvažovať ich pulzovaním života.

---

IV. Širšie spoločenské súvislosti a ich reflexia v poézii

Umelecké smery sa nemohli odstrihnúť od vplyvu politických a spoločenských procesov. Téma čechoslovakizmu bola často predmetom polemík – pre jedných symbol ďalšieho útlaku, pre iných výzva na veľkorysé prijatie spolužitia. S postupujúcim rastom komunistických tendencií či nárastom autoritatívnych hnutí v Európe sa aj slovenská poézia radikalizovala a politizovala. Po vzniku Slovenského štátu niektorí autori emigrovali, čo sa prejavilo v téme straty domova, túžbe po slobode a v reflexii exilu.

Napríklad katolícki modernisti často hľadali v emigrácii útočisko pred nacizmom alebo politickou nestabilitou. Poézia sa stávala nielen prostriedkom umeleckého vyjadrenia, ale i uchovávania kultúrnej pamäti, ako môžeme sledovať vo viacerých zborníkoch a exilových časopisoch.

Dôležitý je aj boj o jazykovú a kultúrnu autonómiu – slovenská poézia medzivojnového obdobia sa stala arénou, v ktorej sa budovala moderná národná identita i literárna svojbytnosť.

---

Záver

Medzivojnová slovenská poézia v sebe zahŕňa širokú škálu umeleckých smerov, od doznievajúceho symbolizmu cez poetistické experimenty až po revolučnú angažovanosť davistov, spirituálne hľadanie katolíckej moderny, obrazotvornosť nadrealizmu a optimizmus vitalizmu. Každý z týchto smerov je odpoveďou na výzvy doby, spoločenské rozpory i nové horizonty, ktoré mladé slovenské spoločenstvo rozpoznalo po roku 1918. Slovenská poézia tak v tomto období získala moderný, sebavedomý a európsky charakter, hoci vždy s dôrazom na domácu špecifiku – jazyk, identitu a hodnoty.

Toto obdobie je zároveň prameňom, z ktorého vychádza moderná slovenská literatúra 20. storočia. Rozmanitosť poetických prístupov, spoločenský i duchovný zápas sú dodnes predmetom bádania, polemík a interpretácií – a práve preto ostáva poézia medzi dvoma vojnami aktuálnou nielen pre literárnych vedcov, ale aj pre každého, kto hľadá v slove viac než len obraz minulosti.

Ďalším výskumom možno odhaľovať nielen známe, ale aj zabudnuté hlasy, ktoré pomáhali budovať slovenskú kultúrnu pamäť – a ich pochopenie nám zostáva kľúčom k poznaniu vlastnej identity.

Ukážkové otázky

Odpovede pripravil náš učiteľ

Aké hlavné umelecké smery ovplyvnili slovenskú poéziu 1918–1939?

Slovenskú poéziu 1918–1939 ovplyvnili najmä symbolizmus a poetizmus. Tieto smery formovali estetickú aj ideovú podobu básnickej tvorby v medzivojnovom období.

Ako vznikali umelecké smery v slovenskej poézii 1918–1939?

Umelecké smery vznikali v kontexte založenia Československa, rastu kultúrnych inštitúcií a emancipačných snáh slovenského národa. Nové podmienky umožnili rozvoj modernosťou ovplyvnenej poézie.

Čo je podstatou symbolizmu v slovenskej poézii 1918–1939?

Podstatou symbolizmu bolo zdôraznenie subjektivity, náladovosti a iracionálnych vrstiev reality. Typickým znakom sú melancholické motívy a obrazné skúmanie zmyslu života.

Aký význam mal poetizmus pre slovenskú poéziu 1918–1939?

Poetizmus priniesol hravosť, experiment so slovom a vitalizmus do slovenskej poézie. Oslavoval radosť z bytia a presadzoval slobodu umeleckého prejavu.

V čom sa líšili hlavné umelecké smery slovenskej poézie 1918–1939 od predchádzajúcich období?

Hlavné umelecké smery v tomto období odmietali realizmus a zvýrazňovali subjektivitu, experiment a symboliku. Prispeli k rozvoju modernej literárnej tradície.

Napíš za mňa analýzu

Tagi:#literatura #slovenskapoézia #esej