Koniec hry (Dušan Mitana): Analýza viny, zodpovednosti a rodiny
Táto práca bola overená naším učiteľom: 24.01.2026 o 23:03
Typ úlohy: Analýza
Pridané: 18.01.2026 o 8:05
Zhrnutie:
Preskúmajte Koniec hry Dušana Mitanu: analýza viny, zodpovednosti a rodiny, ktorá študentovi vysvetlí postavy, motívy, kompozíciu a literárny kontext.
Dušan Mitana: Koniec hry – Hra viny a (ne)zodpovednosti v labyrinte rodiny a spoločnosti
„Kde sa naozaj končí hra, keď jej pravidlá stále vymýšľajú iní?“ Túto otázku vyvoláva román Dušana Mitanu Koniec hry, ktorý sa odohráva v Bratislave počas 80. rokov a zasahuje do hlbokých vrstiev rodinných, spoločenských a individuálnych konfliktov. Mitana, významný predstaviteľ slovenskej modernej prózy, využíva zdanlivo kriminálny príbeh ako zrkadlo, v ktorom sa prelínajú úzkosti normalizačnej spoločnosti, premeny rodinných vzorcov i vnútorný svet postáv. Ironický „koniec“ je v skutočnosti premenou: hra pokračuje ďalej, len s iným obsadením a v inom zložení síl.V tejto eseji sa zameriam na niekoľko úrovní Mitanovho románu: najprv zasadenie diela do kontextu slovenskej literatúry a spoločenského vývoja, potom na kompozíciu a formu rozprávania, následne na analýzu hlavných postáv a motívov (vina, zodpovednosť, performancia, moc, sebadeštrukcia), s dôrazom na jazykové a obrazné postupy. Pokúsim sa ukázať, prečo je Koniec hry jeden z najprenikavejších románov o rozpade hodnôt i nejednoznačnosti rodinných obiet.
---
Kontext: Autor, doba a literárne súvislosti
Dušan Mitana je vnímaný ako autor, ktorý dokázal hľadať nové formy rozprávania o človeku, zasiahnutom rozporuplnými silami doby. Jeho Koniec hry vznikol vo vrchole normalizácie – v čase, keď na povrchu panoval zdanlivý pokoj, no pod ním vreli represie, strach i vnútorné frustrácie. Ako písala literárna kritika tej doby (napríklad Vladimír Petrík), Mitana patril k tým, ktorí dokázali tento nekľud skryť do psychológie postáv, do hry s realitou a s jazykom.Bratislavské prostredie 80. rokov nie je len kulisou – je figurou tlakovej komory, kde je nielen mesto, ale aj byt, domov, kaviareň alebo filmový ateliér nasiaknutý podtónom neslobody a napätia. Celý príbeh sa odvíja v priestore, kde každé rozhodnutie nesie pečať kompromisu – medzi vlastným svedomím, normami rodiny a očakávaniami spoločnosti. Psychologický román tu získava prvky kriminálneho žánru, nie však v tradičnom zmysle „pátračky“, ale ako rámec pre skúmanie viny, pravdy a ospravedlniteľnosti.
Mitana sa tak zaradil medzi prozaikov ako Rudolf Sloboda alebo Pavel Vilikovský, ktorí využívali fragmentárnu výstavbu, reflexiu úzkosti a každodennosti, no zároveň v jeho texte cítiť aj posun k žánrovej eklektike – napätie sa nenarieka, ale zostáva.
---
Kompozícia a naratívna stratégia: Roztrúsené zrkadlá v pamäti aj prítomnosti
Koniec hry je rozprestretý medzi prítomnosťou a minulosťou – jeho rozprávanie je často prerušované retrospektívami, vnútornými monológmi či fragmentárnymi spomienkami. Autor nepodáva dej priamočiaro, ale v krátkych, hustých kapitolách, ktoré pripomínajú filmové strihy a vytvárajú dojem, že pred čitateľom defiluje zároveň súkromné aj „herecké“ predstavenie.Atmosféru prehlbuje aj epizodickosť – napríklad napätá hádka v byte, kde sa stretajú Peter, Helena a ich matka, je podaná v rýchlom slede replik a gest: „Jeho ruka sa pohla, ako keby ovládal loutku, nie seba.“ V tejto scénke je jasne zreteľná Mitanova schopnosť prepájať vnútorné napätie s vonkajšími prejavmi a jazyk rozprávača je niekedy striedaný priamo rečou postáv, inokedy vnútornými úvahami.
Už samotná „hra“ v názve je spochybňovaná – hranica medzi skutočne prežitým a „odohraným“ je v naratíve neustále narušovaná, čím autor núti čitateľa pochybovať o tom, kde sa končí výkon role a začína autentický cit. Vyšetrovacie scény, výpovede a dialógy sú často podfarbené iróniou, cynizmom či výrazom únavy, čo ešte posilňuje neurčitosť rozprávačského hlasu.
---
Analýza postáv: Zlomené identity a hrdinovia neukončenej hry
Peter: Režisér svojho rozkladu
Peter je postava so zdanlivo pevnou identitou úspešného režiséra. Hovorí o ňom mnoho: profesijná ambícia, schopnosť aranžovať pohyb v priestore, uvažovanie v obrazoch. No jeho súkromná sféra je pomaly rozkladaná: neschopnosť zvládnuť vlastnú žiarlivosť, výbuchy agresivity, pocit poníženia. Napríklad scéna v kuchyni, kde premýšľa, či je jeho herecký výkon v každodennom živote aspoň taký presvedčivý ako profesionálny výkon na pľaci: „Lenže aj tu som len štatista, nikto mi nenapísal scenár.“ Práve tejto sebairónii sa Mitana nevyhýba – Peter je rozorvaný medzi obrazom, ktorý chce pred inými i pred sebou udržať, a vlastným, nervózne sa rútiacim vnútrom.Matka: Obetovanie alebo manipulácia?
Matka, ktorá na seba preberá vinu za Peterov čin, je jednou z najzložitejších postáv románu. Jej motívy môžeme vnímať ako ochranu syna i reputácie rodiny, no zároveň je v nich kus vypočítavosti v duchu: „radšej niekto, kto už aj tak veľa zažil, vzal vinu na seba, aby mladý mohol žiť ďalej.“ Táto tragická voľba odkrýva spleť rodinných vzorcov obety a hanby, pričom čitateľ nikdy presne nevie, či je v jej geste viac lásky, alebo pasívnej rezignácie. Silná je scéna matkinho priznania pri kuchynskom stole, kde jej ticho a spôsobený rozruch pôsobí o to zdrvujúcejšie.Helena: Moderná žena, ktorá naráža
Helena nie je len ženským protipólom mužských postáv; je nezávislá, ale zároveň raniteľná, zápasí so závislosťou od alkoholu, jej profesionálny život je v stálom rozporu s rodinným prostredím. To je zrejmé vo chvíli, keď uvažuje o materstve: „Byť matkou by možno vyriešilo všetko, možno nič.“ Práve tieto pochybnosti ukazujú, ako Mitana dokázal rozbiť tradičný obraz ženskej úlohy a vstúpiť do priestoru neistôt.Kapitán - Vyšetrovateľ: Neviditeľná moc
Kapitán – policajný vyšetrovateľ – je zdanlivo stelesnením systému a spravodlivosti, no v skutočnosti je často bezmocný voči spleti rodinných paktov, klamstiev a nedopovedaných právd. Jeho prítomnosť zvýrazňuje, ako štát často slabne tam, kde narazí na súkromné, „malé“ štruktúry moci a obeti.Vedľajšie postavy ako spoločenská kulisa
Menšie figúry (susedia, upratovačka, lekári) slúžia ako ozveny okolitého sveta – ich správanie, pohľady, vzťahy podčiarkujú, že ide nielen o rodinné, ale aj komunitné „súdy“ a zrkadlá.---
Hlavné témy a motívy
Vina, zodpovednosť a „iná“ spravodlivosť
Kľúčovým motívom je vina – osobná, spoločenská, prenesená. Mitana skúma, čo znamená priznať sa, keď priznanie slúži na ochranu druhých. V rozhovore pri stole matka povie: „Prečo nie ja? Už som stratila dosť.“ Je toto obeta, alebo poddanie sa tradícii, že muž má byť chránený za každú cenu? Právny proces je tu spochybnený rodinnými hrami: čitateľ nevie, komu držať palce.Performancia, divadelnosť života
Celý román pulzuje neustálym pachtením po autenticite, hoci všetky postavy nosia masky. Peter uvažuje, či ešte niečo prežíva „naozaj“. Helena bráni vlastnú nezávislosť démonmi pitia, matka hrá rolu obetavosti. „Koniec hry“ – je táto hra vôbec niekedy ukončiteľná, alebo sa len menia dekorácie?Moc, alkohol, sebadeštrukcia a tabu
Spoločenský tlak – byť úspešným režisérom, byť neochvejnou matkou, byť v poriadku pred zrakom susedov – generuje frustrácie, ktoré sa často upokojujú alkoholom. Pitka s kolegami, večerné „uletovanie“ v byte, to všetko je symptomatické a slúži zároveň ako ilustrácia normy i úniku. Alkohol sa stáva médiom zabudnutia i katalyzátorom výbuchov.Symbolika predmetov a priestorov
Mitana pracuje so symbolmi: nôž (ako zbraň i ako nástroj domácej práce), byt (utešiteľný i klaustrofobický), filmový ateliér (miesto tvorby i klamstva), stôl (miesto rodinnej súdržnosti i rozkladu), fľaša (znecitlivenie i dôkaz slabosti). Napríklad v scéne, kde matka drží nôž pri príprave jedla, je ten istý nástroj neskôr dôkazom viny – praktický predmet je pretavený do roly symbolu.---
Jazyk a poetika – ironický minimalizmus i obraznosť
Mitana využíva jazyk, ktorý je na prvý pohľad strohý – dialógy často znejú hovorovo, krátko a úsečne („A čo teraz? Nič. Počkáme.“). O to viac potom vyniknú poetické či ironické podtexty – napríklad keď Peter uvažuje o svojom živote: „Všetky tie scény, všetky tie opakované zábery, a nikto netuší, kedy je záver.“ Ironické zámeny jazyka policajta a matky („Pani, najlepšie viete, čo sa stalo“) vytvárajú napätie medzi oficiálnym a súkromným diskurzom.Obraznosť čerpá z divadelnej a filmovej metaforiky – uvažovanie v záberoch, delenie scén podľa miestností, rekvizity ako kľúč k charakteru. Aj stravovanie a stôl fungujú ako scéna: „Sedeli roztrúsení okolo stola ako figúrky vo vete, ktorá sa nedá dohovoriť“ – tu Mitana svojimi metaforami podtrhuje rozpad rodinných štruktúr.
---
Viacvýznamovosť konca – ukončenie alebo nový začiatok?
Záver románu je otvorený, ironizovaný: Je priznaním matky hra naozaj ukončená? Alebo je to práve naopak – rozbeh novej formy mlčania, vine si nikdy nie isté? Ja osobne vnímam Mitanov záver ako kritiku kolektívnej neschopnosti vysporiadať sa s pravdou – „koniec hry“ je ďalší začiatok v sérii spoločenských a rodinných „pravidiel“, ktoré nikdy nedovoľujú úplné očistenie.---
Teoretické a komparatívne rámce
Z pohľadu psychológie je možné Matkino rozhodnutie chápať ako „projekciu viny“, kde rodina namiesto jednotlivca nesie spoločné bremeno. Sociologicky je výrazná analýza mocenských i bezmocenských stratégií, kritika „malých dejín“, kde sa kolektívne normy stávajú tyranskými.Pri komparácii napríklad s rozprávkami Dobroslava Chrobáka (Drak sa vracia) alebo s textami Alfonza Bednára (Sklený vrch), nachádzame podobný motív – zamlčiavané viny, previnenia, ktoré rozkladajú spoločenstvo.
---
Kritika, recepcia a záver
Koniec hry bol po vydaní vnímaný ambivalentne: ocenený pre psychologickú hĺbku, no niekedy kritizovaný za prílišnú fragmentárnosť a množstvo nejednoznačností. V neskorších dekádach interpretácii pribudlo a román je dnes vnímaný ako dielo, ktoré presahuje svoju dobu a vracia otázky na tému rodinnej a spoločenskej viny do diskusie.Zhrnuté: Mitanov Koniec hry je príbehom predstavenia viny – venuje sa otázkam, ktoré v slovenskej literatúre doznievajú dodnes: Kde sa končí rodinná lojalita a začína individuálne svedomie? Môže byť individuálna vina nahradená kolektívnou obetou – a čo to robí s identitou celej rodiny? Román nás núti uvedomiť si, že žiadny záver nie je skutočné ukončenie, ale len krok k ďalšej kapitole spoločenskej hry.
---
Použité vydanie:
Dušan Mitana: Koniec hry. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1984.Odporúčaná sekundárna literatúra:
- Vladimír Petrík: Moderná slovenská próza. Tatran 1986. - K. Strmeň: Slovenský román po roku 1945. - Recenzie periodík literatúry 80. rokov.---
Ohodnoťte:
Prihláste sa, aby ste mohli ohodnotiť prácu.
Prihlásiť sa