Inšpirujúci príhovor na rozlúčku so základnou školou
Táto práca bola overená naším učiteľom: 15.01.2026 o 17:10
Typ úlohy: Slohová práca
Pridané: 15.01.2026 o 16:22
Zhrnutie:
Príhovor vyjadruje vďaku učiteľom, rodičom aj spolužiakom, bilancuje spomienky, rast triedy a povzbudzuje do novej životnej etapy. 👩🎓🧑🎓
Príhovor na rozlúčku so základnou školou
---I. Úvod
Vážená pani riaditeľka, milí učitelia, drahí rodičia a moji milí spolužiaci, dovoľte mi, aby som sa vám dnes všetkým prihovoril v mene našej triedy pri príležitosti ukončenia jednej z najdôležitejších etáp v našich životoch. Po deviatich rokoch, ktoré sa nám na začiatku zdali nekonečné, sme zrazu stojíme na ich konci. Čas, podobne ako jemný piesok presýpajúci sa pomedzi prsty, prešiel rýchlejšie, než by sme si vtedy boli dokázali predstaviť.V každom z nás sa mieša nostalgiou podfarbené pocity rozlúčky s miestom, kde sme vyrástli, kde sme zažili prvý strach, prvé úspechy, aj prvé sklamania. Akoby sme sledovali posledné zrnká piesku, ktoré ešte ostávajú v hornej časti presýpacích hodín – uvedomujeme si, že sa uzatvára jedna kapitola a začína nová. Dnes tu nie sme len jednotlivci, ale komunita, ktorú spojilo tisíce spoločných chvíľ.
---
II. Rozlúčka so školským obdobím
Keď teraz stojím v tejto telocvični, prechádza mi pred očami celá tá mozaika spomienok – od vrzgajúcich lavíc v prváckej triede, cez nemeniteľné šatňové háčiky, až po dlhé chodby, ktorých dlažba poznala kroky našich radostných aj nervóznych návratov z písomiek. Spomínam si na vôňu čerstvo utretých tabúľ, na šuchot zošitov a natešené tváre, keď jedálnou rozvoniavala krupicová kaša.Až teraz si naplno uvedomujeme hodnotu tých najobyčajnejších vecí – maličkostí, ktoré sme kedysi považovali za samozrejmosť. Ranné zdravenie pani upratovačke, rozmazané poznámky na lavici, zakopávanie na prahu triedy, či tiché tľapkanie po chrbte od spolužiaka v ťažkej chvíli. Každý detail, ktorý by možno niekomu pripadal nepodstatný, je pre nás teraz vzácnou časťou mozaiky nášho školského života.
Sú to roky plné pestrých emócií. Pamätáme si na detské šťastie zo zvládnutého diktátu, na strach pred ústnym skúšaním, na smiech počas prestávok, na zimomriavky, keď sme sa učili recitovať na školské akadémie. Boli tu momenty, keď sme padali i vstávali – a všetko nás to naučilo prerásť samých seba. Nie sme v tom sami – tieto pocity prežíval a prežíva každý, kto sa lúči so školou.
---
III. Vďaka učiteľom
Dovoľte mi osobitne spomenúť učiteľov. Boli ste opornými piliermi v časoch, keď sa nám svet zdal nepochopiteľný a úlohy príliš ťažké. Tak, ako Pavol Strauss písal v slovenskej literatúre o pedagogickom poslaní, aj vy ste sa k nám skláňali s trpezlivosťou, keď naše pokusy o samostatnosť zlyhali. Bola to vaša pomocná ruka či tichý úsmev, ktorý nás často podržal, keď sme mali chuť to všetko vzdať.Nepozerali ste na nás len ako na „žiakov číslo XY“, ale ako na osobnosti s vlastnými snami, obavami a zvláštnosťami. Stali ste sa pre nás druhými rodičmi, ktorí nás neustále inšpirovali a podporovali. Váš hlas bol neraz hlasom rozumu aj utešiteľom. Vedeli ste nám priblížiť nielen matematiku či literatúru, ale aj životné hodnoty. Na hodinách slovenského jazyka ste nám dali možnosť čítať tvorbu slovenských autorov ako Juraj Švec, ktorý vo svojich textoch vždy zdôrazňoval význam priateľstva a úcty ku koreňom.
Často ste sa stali pomyselnými opatrovateľmi našich detských snov. Aj keď ste nás karhali, robili ste to s úprimnou snahou ukázať nám správny smer. Vaša práca nebola vždy ocenená, no pre nás ste nepostrádateľní – ako ráno slnko nad naším školským dvorom.
---
IV. Rast a zmeny počas deviatich rokov
Ešte máme v pamäti deň, keď sme ako malí prváčikovia držali v rukách modrú aktovku, v ktorej cinkali nové pastelky a dosky na zošity. S hrčou v krku sme prvýkrát sadali do neznámych lavíc a s hrôzou sledovali dlhé mená v rozvrhu hodín. Postupne z nás vyrástla partia mládeže, ktorá obhrýza perá nad prijímacími testami, diskutuje o ceste na strednú školu a sníva o budúcnosti.Škola sa nám už nejaví ako nezdolateľná pevnosť, ktorou kedysi bola. Z detí, ktoré sa báli opustiť brány školského ihriska, sú dnes mladí ľudia s vlastnými názormi a cieľmi. Je to neuveriteľná premena – z malých objaviteľov, ktorí sa radovali z každého nového písmena, sme sa stali takmer dospelými, ktorí si uvedomujú hodnotu vedomostí.
Symbole našich detských rokov ostali už len v spomienkach. Lúčne koníky z letných prázdnin, bicykle s rapkáčmi z uzáverov na kolese, otlčené kolená z hry na schovávačku, kotrmelce v tráve za školou. Ako písal Milan Rúfus vo svojich veršoch, „detstvo je lúka, ktorá za nami zaviera zelenú bránu“. Aj u nás sa tá brána pomaly zatvára – a naša detská bezstarostnosť ostáva jemne roztrúsená v spomienkach.
---
V. Nová etapa života – zodpovednosť a výzvy
Pred nami stojí nová životná etapa. Už nie sme tými, ktorých rozhodnutia boli upravované rodičmi a učiteľmi. Zodpovednosť, ktorá na nás padá, je ťažšia, no zároveň otvára cestu k vlastnej samostatnosti. Každý krok, každé rozhodnutie, ktoré dnes urobíme, ovplyvní naše zajtrajšky. Prvýkrát musíme byť pripravení niesť dôsledky svojich činov, naučiť sa z vlastných chýb, zvládnuť sklamania, no nestratiť odvahu skúšať znova.Nie je jednoduché opustiť bezpečie, ktoré nám poskytovala dobre známa školská lavica. V srdciach nám narastá neistota – čo nás čaká na strednej škole, či sa presadíme, či nájdeme nových priateľov. Ale tieto obavy sú súčasťou každého dospievania. Hlava je plná smelých snov, ideálov a plánov. Ako písal Anton Srholec, slovenský kňaz a spisovateľ, „kto nestratil sny, nestratil nič“. A tak odchádzame s tou najdôležitejšou výbavou – odvahou a vierou v seba.
---
VI. Poďakovanie ako kľúčová časť príhovoru
V tejto chvíli chcem úprimne poďakovať všetkým, ktorí stáli pri nás počas tejto cesty. Učiteľkám a učiteľom za to, že obetovali svoje voľné popoludnia, aby nám vysvetlili až do poslednej bodky príklady z matematiky, vypočuli naše, niekedy aj naivné, no vždy úprimné otázky, otvorili nám nielen dvere poznania, ale aj srdce.Rodičom patrí naša najväčšia vďaka. Bez vašej trpezlivosti, lásky a nekonečného pochopenia by sme dnes nestáli na prahu novej životnej cesty. Držali ste nás, keď sme padali, povzbudzovali, keď sme pochybovali, a verili v nás vtedy, keď sme to sami nedokázali. Vaša pomoc pri úlohách, ranných balíčkoch a nekonečných rozhovoroch o škole bola základom nášho rastu. Uvedomujeme si, že to, čo pre nás robíte, je často v tichosti, bez očakávania vďaky. Preto z celého srdca – ďakujeme!
---
VII. Záver
Každý koniec je začiatok niečoho nového. Ukončujeme prvú veľkú kapitolu života, ktorá nás naučila, že úspech je zmesou tvrdej práce, vytrvalosti a pomoci tých, ktorých máme okolo seba. Pred nami stojí nová cesta plná snov, nástrah aj šancí. Nech nás sprevádza odvaha, pokora a vďačnosť za to, čo sme tu všetci spolu zažili.Zamýšľam sa nad tým, aké otázky nás ešte čakajú. Kam povedú naše kroky? Aké hodnoty si ponesieme zo školy? Nevieme, čo presne nám budúcnosť prinesie, no verím, že si uchováme odhodlanie aj fantáziu. Ako kedysi povedala slovenská poetka Maša Haľamová – „Netráp sa tým, čo bolo, ži naplno dnes a ver v zajtrajšok“.
Dovoľte mi preto zakončiť tento príhovor výzvou: nech každý z nás nájde odvahu kráčať za svojimi snami, zostať verný sám sebe a byť pripravený prijať nové výzvy s otvoreným srdcom. Želám všetkým – spolužiakom, učiteľom, rodičom – veľa síl, trpezlivosti a radosti na všetkých ďalších cestách.
Ďakujem vám všetkým za spoločné roky, za úsmevné chvíle, aj za to, že sme to prežili spolu. Nech ten náš spoločný piesok spomienok nikdy nevyschne!
---
Ohodnoťte:
Prihláste sa, aby ste mohli ohodnotiť prácu.
Prihlásiť sa