Pozorovanie dieťaťa v materskej škole: čo odhaľuje jeho správanie

Typ úlohy: Slohová práca

Pridané: predvčerom o 13:57

Čo nám môže prezradiť detská hra?

Čo možno z takéhoto správania vyčítať? Je dieťa prirodzeným vodcom? Má výnimočnú predstavivosť? Nedokáže sa sústrediť? Alebo je jednoducho zvedavé a potrebuje viac pohybu než ostatní? Každá z týchto možností môže obsahovať časť pravdy, no žiadna sa nedá potvrdiť na základe jedinej situácie. Práve preto je pozorovanie dieťaťa jednou z najdôležitejších úloh učiteľa materskej školy.

Pozorovanie neznamená iba všimnúť si nápadné správanie. Je to zámerné a citlivé sledovanie toho, čo dieťa robí, hovorí a prežíva v konkrétnom čase a prostredí. Učiteľ ho spoznáva pri voľnej hre, riadenej vzdelávacej činnosti, pobyte na školskom dvore, stolovaní, odpočinku aj pri bežnom rozhovore. V slovenskej materskej škole, kde sa počas dňa prirodzene striedajú spontánne a organizované aktivity, vzniká mnoho príležitostí zachytiť rôzne stránky detského vývinu. Ak učiteľ pozoruje trpezlivo a bez nálepkovania, získané poznatky mu pomáhajú plánovať primeranú podporu. Nejde o posudzovanie dieťaťa, ale o snahu porozumieť mu.

Medzi tým, čo vidíme, a tým, čo si myslíme

Rovnaký prejav môže mať viac príčin. Dieťa môže byť unavené, môže potrebovať pohyb alebo nemusí rozumieť príliš náročnému príbehu. Možno dlho čakalo, kým sa činnosť začala, a jeho pozornosť sa vyčerpala ešte pred čítaním. Niekedy je nepokojné preto, že sa ocitlo v nezvyčajnej situácii alebo ho ruší hluk. Inokedy jednoducho lepšie vníma príbeh vtedy, keď môže držať v ruke drobný predmet či meniť polohu tela. Jeden prejav teda neodhaľuje celú osobnosť dieťaťa.

Učiteľ by ho preto mal sledovať v rôznych častiach dňa. Inak sa môže správať pri samostatnom kreslení, inak pri spoločnej stavbe a ešte inak počas pobytu vonku. Dôležité je porovnať, ako reaguje na činnosť, ktorú si vybralo samo, a ako na úlohu zadanú dospelým. Významné sú aj prechody medzi aktivitami, napríklad upratovanie hračiek pred desiatou alebo obliekanie pred odchodom na dvor. Práve vtedy sa môže ukázať, či dieťa rozumie pokynom, ako zvláda čakanie a či dokáže dokončiť rozrobenú činnosť.

Porovnávanie situácií však neznamená mechanické porovnávanie detí. V materskej škole sa stretávajú deti s rozdielnym temperamentom, skúsenosťami i tempom vývinu. Jedno sa rýchlo zapája do rozhovoru, druhé najskôr dlho pozoruje. Tiché dieťa nemusí byť menej zvedavé a pohybovo aktívne dieťa nemusí byť menej schopné učiť sa.

Pomôcť môže stručný záznam. Učiteľ si poznačí dátum, prostredie, prebiehajúcu činnosť, konkrétne slová alebo skutky dieťaťa a reakcie okolia. Na konci si môže zapísať otázku: deje sa to aj pri aktivitách, ktoré si dieťa vyberie samo? Pomohlo by kratšie zadanie? Ako reaguje v menšej skupine? Úlohou záznamu nie je vytvoriť rozsiahly spis. Má zachytiť významné príklady, ku ktorým sa možno neskôr vrátiť a porovnať ich s ďalšími skúsenosťami.

Vývin sa nedá rozdeliť na oddelené zásuvky

Pohyb je prirodzenou súčasťou detského vývinu. Učiteľ si všíma, ako dieťa behá, skáče, udržiava rovnováhu a narába s drobnými predmetmi. Dôležité je aj to, či dokáže prispôsobiť tempo pravidlám hry a zastaviť sa na dohodnutý signál. Dieťa, ktoré sa počas rozprávky často presúva, môže pri pohybovej hre na dvore pozorne sledovať pokyny, dodržiavať pravidlá a trpezlivo čakať na svoj ťah. Takéto zistenie mení pedagogický pohľad. Namiesto opakovaného napomínania môže učiteľ zaradiť kratšie úseky činnosti, pohybovú prestávku alebo manipuláciu s obrázkami súvisiacimi s príbehom.

Veľa prezradia aj otázky. Pri skúmaní listov v školskej záhrade si dieťa všimne ich odlišné tvary, zoradí ich podľa veľkosti a pokúsi sa určiť, z ktorého stromu pochádzajú. Pýta sa, prečo niektoré listy menia farbu skôr a iné neskôr. Nemusí odpovedať správne, aby prejavilo schopnosť premýšľať. Mylné vysvetlenie môže byť začiatkom učenia, pretože odhaľuje spôsob, akým si dieťa vytvára súvislosti.

Učiteľ môže takúto zvedavosť podporiť otvorenými otázkami: Čo si si všimol? Podľa čoho by sme mohli listy rozdeliť? Ako by sme overili, z ktorého stromu spadli? Vhodné je ponúknuť lupy, nádoby na triedenie, obrázky stromov či možnosť vytvoriť prírodnú zbierku. Dieťa sa tak neučí iba názvy. Učí sa pozorovať, porovnávať, vysvetľovať a meniť názor podľa nových zistení.

Osobitne bohatým zdrojom poznania je hra. Deti v nej používajú predmety symbolicky, rozvíjajú príbehy a skúšajú si spoločenské úlohy. Šiška sa môže stať zákuskom pre návštevu, kus látky prikrývkou pre bábiku a rad stoličiek autobusom smerujúcim do Tatier. Učiteľ vidí, kto vymýšľa námet, kto sa pridáva, kto rozdeľuje roly a kto dokáže zmeniť plán, keď spoluhráč prinesie nový nápad.

Ani hra sa však nesmie vykladať doslovne. Ak sa dieťa hrá na lekára alebo na hádku v domácnosti, nejde automaticky o dôkaz konkrétnych udalostí v rodine. Môže spracúvať zážitok z návštevy ambulancie, scénu z rozprávky alebo rozhovor, ktorý iba okrajovo zachytilo. Hra ukazuje, čo dieťa pozná, čo ho zaujíma a akým spôsobom vytvára významy, nie hotovú správu o jeho súkromí.

Dôležitá je aj oblasť vzťahov a emócií. Pri spoločnom stavaní mosta môže jedno dieťa určovať postup a ostatné ho spočiatku nasledujú. Keď spolužiak navrhne inú konštrukciu, prvé dieťa môže pristúpiť na kompromis, presadiť svoj plán alebo hru úplne opustiť. Učiteľ nesleduje iba výsledný most. Všíma si schopnosť počúvať, striedať sa, vyjadriť nesúhlas a vrátiť sa k spoločnej činnosti po konflikte.

Takéto situácie dávajú priestor na pedagogickú podporu. Učiteľ môže pomenovať pocity, pripomenúť spoločný cieľ alebo navrhnúť, aby každé dieťa vyskúšalo svoju časť stavby. Nejde o to vyriešiť všetko namiesto detí. Podstatné je pomôcť im osvojiť si postupy, ktoré raz dokážu použiť samostatne.

Dieťa nemožno oddeliť od prostredia

Rozhovor s rodinou má byť vecný a partnerský. Namiesto tvrdenia, že dieťa je posledné dni nezvládnuteľné, je vhodnejšie uviesť konkrétny príklad: pri rannom príchode sa trikrát vrátilo ku dverám, nechcelo sa zapojiť do hry a dlhšie vyhľadávalo prítomnosť dospelého. Potom sa učiteľ môže opýtať, či rodičia pozorujú podobné prejavy aj doma a čo dieťaťu zvyčajne pomáha. Rodič má skúsenosti, ktoré učiteľ nevidí, a učiteľ zasa pozná správanie dieťaťa v skupine. Až spojením oboch pohľadov vzniká presnejší obraz.

Rovnako dôležité je preskúmať prostredie materskej školy. Hlučná trieda, dlhé čakanie, nejasné pokyny či zložité pravidlá môžu výrazne meniť správanie. Dieťa môže odmietať činnosť nie preto, že je lenivé, ale preto, že nerozumelo zadaniu. Môže sa vyhýbať výtvarnému kútiku, lebo tam pravidelne vzniká spor s konkrétnym spolužiakom. Pokojný kút, názorná ukážka alebo rozdelenie úlohy na menšie kroky niekedy prinesú väčšiu zmenu než napomenutie.

Správanie teda nie je iba pevnou vlastnosťou dieťaťa. Vzniká vo vzťahu medzi ním, ľuďmi, prostredím a požiadavkami danej chvíle. Tento pohľad vedie učiteľa aj k sebahodnoteniu: nie iba „čo je s dieťaťom“, ale aj „čo môžem upraviť v organizácii činnosti“.

Od poznania ku konkrétnej podpore

Dieťa so záujmom o prírodu môže triediť kamienky a listy, sledovať počasie alebo pestovať rastlinu na okne triedy. Dieťa s veľkou potrebou pohybu môže pomáhať prenášať pomôcky, zapájať sa do praktických úloh a využívať krátke pohybové prestávky. Takáto podpora nevychádza zo snahy dieťa „opraviť“, ale zo zámeru oprieť učenie o jeho silné stránky.

Schopnosti, ktoré sa ešte formujú, možno rozvíjať postupne. Dlhšia úloha sa dá rozdeliť na menšie kroky a učiteľ môže jasne označiť jej začiatok aj koniec. Niekedy pomôže voľba medzi dvoma primeranými aktivitami. Pri spoločenskej hre sa deti môžu dohodnúť, že každý navrhne jednu časť príbehu. Obrázkové kartičky môžu znázorniť poradie alebo rozdelenie rolí. Po skončení činnosti môže učiteľ dieťa vyzvať, aby pomenovalo, čo sa mu podarilo a čo by nabudúce skúsilo inak.

Ani dobrý návrh podpory však nemožno považovať za definitívne riešenie. Po jeho zavedení treba ďalej sledovať, či sa dieťa zapája ľahšie, zostáva pri úlohe dlhšie, častejšie spolupracuje a pôsobí pokojnejšie. Ak zmena nepomáha, učiteľ upraví postup. Ak sa výrazné ťažkosti opakujú v rôznych prostrediach a obmedzujú každodenné fungovanie dieťaťa, je potrebná spolupráca s rodinou a príslušnými odborníkmi podľa možností školy. Učiteľ môže poskytovať cenné pozorovania, nemá však stanovovať vlastné diagnózy.

Pozorovanie s úctou

Záznamy majú byť vecné, bezpečne uložené a dostupné iba osobám, ktoré ich potrebujú pri podpore dieťaťa. O jeho správaní sa nemá hovoriť pred ostatnými rodičmi ani spôsobom, ktorý ho zosmiešňuje. Označenia ako „problémové“, „lenivé“ či „nevychované“ nič nevysvetľujú. Naopak, môžu ovplyvniť očakávania dospelých a uzavrieť priestor pre zmenu.

Deti sa vyvíjajú rozdielnym tempom a ich prejavy sa menia. Dieťa, ktoré dnes mlčí v rannom kruhu, môže o niekoľko mesiacov rozprávať príbeh celej skupine. To, ktoré spočiatku odmieta spoločnú hru, môže po získaní pocitu bezpečia vyhľadávať kamarátov. Učiteľ preto potrebuje nielen pozornosť, ale aj trpezlivosť a pokoru.

Dieťa z úvodnej situácie môže svojím vedením hry prejavovať tvorivosť, jazykové schopnosti a záujem o spolužiakov. Zároveň sa ešte môže učiť ponechať priestor druhým. Jeho pohyb počas čítania nemusí dokazovať nezáujem; môže signalizovať potrebu aktívnejšieho spôsobu učenia. Odpoveď neprinesie jeden okamih, ale pravidelné pozorovanie v rozličných situáciách, vecné záznamy, spolupráca s rodinou a overovanie zvolenej podpory.

Dobrý pozorovateľ nehľadá na dieťati chybu. Hľadá cestu, ako lepšie pochopiť jeho svet a vytvoriť podmienky, v ktorých môže bezpečne rásť.