Sú fajčenie a alkohol znakom dospelosti?

Typ úlohy: Slohová práca

Pridané: dnes o 6:01

Je fajčenie a pitie prejavom dospelosti?

Lenže je to naozaj tak? Stačí si zapáliť alebo napiť sa alkoholu, aby sa z človeka stal dospelý? Podľa môjho názoru určite nie. Fajčenie a pitie môžu navonok vytvárať dojem nezávislosti, sebavedomia či životných skúseností, ale skutočná dospelosť sa meria celkom inými vecami. Neukazuje sa v póze, ale v charaktere. Nie v tom, čo si človek dovolí, ale v tom, čo si vedome vyberie. Pravá zrelosť sa prejavuje zodpovednosťou, sebaovládaním a schopnosťou myslieť aj na dôsledky vlastných rozhodnutí.

Obdobie dospievania je citlivé najmä tým, že mladý človek veľmi intenzívne vníma svoje okolie. Mimoriadne dôležitou sa stáva partia, názor spolužiakov, potreba niekam patriť. Často nejde ani tak o samotnú cigaretu alebo alkohol, ale o to, čo tieto veci symbolizujú. V niektorých kolektívoch sa môže vytvoriť predstava, že ten, kto odmietne, je ešte dieťa, outsider alebo niekto príliš „slušný“. A naopak, ten, kto skúsi zakázané, pôsobí odvážnejšie, staršie a zaujímavejšie. Nie je náhoda, že sa mnohé prvé skúsenosti s fajčením spájajú práve so snahou zapadnúť.

S tým súvisí aj vzdor voči autoritám. Dospievajúci človek má prirodzenú potrebu oddeliť sa od sveta detstva a ukázať, že už nie je malý. Niekedy si však túto samostatnosť zamieňa s porušovaním pravidiel. Fajčenie za školou alebo alkohol na chate sa potom javia ako dôkaz odvahy a nezávislosti. V skutočnosti však ide často o paradox. Človek si myslí, že koná slobodne, no v skutočnosti sa podriaďuje tlaku skupiny alebo okamžitému pokušeniu. To nie je znak zrelosti, ale skôr jej nedostatku.

Významnú úlohu zohrávajú aj médiá, filmy, seriály a dnes najmä sociálne siete. Dospelý život sa tam často zobrazuje skreslene. Úspešný muž v drahom obleku si večer naleje whisky, elegantná žena sedí s pohárom vína, unavený hrdina si po náročnom dni zapáli. Tieto obrazy pôsobia esteticky a navodzujú dojem, že alkohol či cigareta sú prirodzenou súčasťou vyspelého a zaujímavého života. Málokedy však vidíme celú pravdu – zápach dymu, zhoršené zdravie, závislosť, konflikty v rodine alebo prázdnotu, ktorá sa nahrádza zlozvykom. Podobné skreslenie poznáme aj z literatúry, kde sa niektoré postavy javia ako príťažlivé práve pre svoju nespútanosť, no pri hlbšom čítaní zistíme, že ich život nie je obdivuhodný, ale tragický.

Ak sa máme pýtať, čo je skutočným prejavom dospelosti, odpoveď musíme hľadať hlbšie. Dospelý človek je predovšetkým zodpovedný. Vie, že každé rozhodnutie má svoje následky. Nepotrebuje robiť niečo len preto, že to robia ostatní. Práve naopak, dokáže sa zastaviť a položiť si jednoduchú, ale dôležitú otázku: Je to pre mňa dobré? Pomôže mi to, alebo mi to uškodí? Schopnosť povedať „nie“ býva niekedy náročnejšia než bezmyšlienkovité „áno“. A predsa je práve toto jedným z najpresnejších znakov zrelosti.

So zodpovednosťou úzko súvisí sebakontrola. Skutočne dospelý človek nemusí neustále dokazovať svoju hodnotu navonok. Nepotrebuje zaujať za každú cenu, nepotrebuje pózu, za ktorou sa skrýva neistota. Dnešná doba veľmi podporuje vonkajší obraz – ako vyzeráme, čo držíme v ruke, kde sa pohybujeme, čo zverejníme. O to dôležitejšie je uvedomiť si, že charakter nevzniká z efektu, ale z vnútorného postoja. Dospelosť nie je hra na dospelosť. Je to schopnosť zostať verný svojmu názoru aj vtedy, keď okolie očakáva niečo iné.

Ďalším znakom zrelosti je starostlivosť o vlastné zdravie a budúcnosť. Možno to neznie tak „frajersky“ ako cigareta na zastávke alebo pohár na diskotéke, ale práve tu sa ukazuje, či si človek váži seba samého. Načo je sloboda, ak si ňou postupne ničí telo? Načo je krátkodobý pocit dospelosti, ak môže viesť k dlhodobým problémom? Zdravie nie je samozrejmosť. Človek si to často uvedomí až vtedy, keď oň začne prichádzať. Mladý organizmus síce veľa znesie, ale to ešte neznamená, že škodlivé návyky na ňom nezanechávajú stopy.

Fajčenie má dobre známe negatívne účinky. Poškodzuje dýchaciu sústavu, znižuje kondíciu, zaťažuje srdce a cievy. Študent, ktorý pravidelne fajčí, si možno tieto následky neuvedomuje hneď. Nemusí ho nič bolieť, môže mať pocit, že „sa nič nedeje“. No telo si pamätá. Mnohí športovci alebo bývalí aktívni mladí ľudia by vedeli potvrdiť, že každodenné návyky sa neskôr odzrkadlia na výkone aj zdraví. V krajine, kde sa veľa hovorí o potrebe zdravého životného štýlu, pohybu a prevencie, je zvláštne pokladať za dospelosť práve to, čo zdravie vedome oslabuje.

Podobne je to s alkoholom. V našom kultúrnom prostredí má síce svoje miesto pri oslavách, svadbách, fašiangoch či rodinných stretnutiach, no to ešte neznamená, že je neškodný. Slovensko patrí medzi krajiny, kde je spoločenská tolerancia k alkoholu pomerne vysoká. Často počuť vety ako „veď si len pripiť“, „jeden pohár nič nie je“ alebo „aspoň nebudeš suchár“. Práve takýto prístup však môže byť nebezpečný, najmä pre mladých, ktorí sa ešte len učia odhadnúť mieru. Z príležitostného pitia sa môže stať zvyk, zo zvyku únik a z úniku závislosť. A závislosť je presným opakom dospelosti, pretože človek stráca vládu sám nad sebou.

Netreba zabúdať ani na psychickú stránku veci. Mnohí ľudia nesiahajú po cigarete alebo alkohole preto, že im chutia, ale preto, že im poskytujú pocit uvoľnenia, úniku od stresu alebo spôsob, ako zapadnúť. To je veľmi zradné. Ak si človek zvykne riešiť napätie takto, môže mať neskôr problém zvládať bežné životné situácie prirodzenou cestou. V škole, v práci aj vo vzťahoch predsa prichádzajú chvíle tlaku, neistoty či sklamania. Dospelosť znamená naučiť sa ich niesť a spracovať, nie pred nimi utekať k návyku.

Negatívne dôsledky sa prejavujú aj v praktickom živote. U študentov môže nadmerné pitie zhoršiť sústredenie, pamäť aj celkovú disciplínu. Každý učiteľ vie, že unavený alebo „po víkende zničený“ žiak nepodáva taký výkon, akého by bol schopný. Neskôr sa to môže prejaviť aj v práci – nespokojnosť, meškanie, nižšia výkonnosť, problémy vo vzťahoch s kolegami. Dospelosť sa pritom nespája iba s právami, ale aj s povinnosťami. Nestačí tváriť sa slobodne; treba aj zvládať to, čo život vyžaduje.

Často sa prehliada aj finančný rozmer. Cigarety aj alkohol niečo stoja. Mladý človek, ktorý si na ne zvykne, míňa peniaze na veci, ktoré mu v podstate škodia. Keď si to preráta na mesiace a roky, zistí, že za tieto sumy by si mohol kúpiť knihy, športové vybavenie, cestovať, ísť na festival, jazykový kurz alebo si odložiť na vodičský preukaz. Hospodáriť s peniazmi rozumne je tiež znak dospelosti. Kto svoje prostriedky vedome vymieňa za návyk, ťažko môže hovoriť o zrelom prístupe.

Aby však bola úvaha poctivá, treba priznať aj druhú stranu. Nie každý dospelý človek, ktorý si dá pohár vína, je nezrelý. V mnohých rodinách je symbolický prípitok pri sviatkoch bežnou súčasťou tradície. Rovnako nemožno tvrdiť, že jeden kontakt s alkoholom automaticky vedie k závislosti. Rozdiel medzi mierou a zneužívaním je dôležitý. Dospelý človek má právo rozhodovať o sebe, a to aj v oblasti, ktorá sa týka jeho životného štýlu. Sloboda je neoddeliteľnou súčasťou dospelosti.

Lenže sloboda bez zodpovednosti je iba ilúzia. To, že niečo môžem, ešte neznamená, že je múdre to robiť. Dospelosť sa neprejavuje množstvom povolených vecí, ale kvalitou rozhodovania. Inak povedané: nie je umenie podľahnúť, umenie je ovládnuť sa. Aj preto neobstojí argument: „Dospelý človek si predsa môže zapáliť.“ Áno, môže. Ale samotný tento čin z neho ešte nerobí dospelého. Tak ako vodičský preukaz nerobí automaticky dobrého vodiča, ani cigareta či alkohol nerobia z človeka zrelú osobnosť.

Slabý je aj argument, že „všetci to robia“. História aj každodenný život nás učia, že rozšírenosť ešte neznamená správnosť. Mnohé zlé návyky sa udržiavajú len preto, že sa považujú za normálne. Skutočne vyspelý človek sa však neriadi davom bez rozmýšľania. Vie si vytvoriť odstup, zaujať vlastné stanovisko a obhájiť ho, aj keby sa tým odlíšil. To je omnoho náročnejšie než slepé napodobňovanie.

Podobne nepresvedčivý je názor, že bez cigarety alebo alkoholu sa človek nevie uvoľniť a zabaviť. Ak je to pravda, potom nejde o dôkaz dospelosti, ale o dôkaz istej vnútornej závislosti alebo bezradnosti. Existuje predsa mnoho zdravších spôsobov, ako zvládať stres či tráviť voľný čas: šport, turistika, hudba, umenie, čítanie, rozhovory, dobrovoľníctvo, cestovanie. Aj slovenská kultúra ponúka veľa podnetov – od folklórnych podujatí cez divadlo až po festivaly, kde podstatou zážitku nie je alkohol, ale ľudia a atmosféra.

Významnú rolu tu zohráva rodina a škola. Rodina je prvé prostredie, kde sa dieťa učí, čo je normálne. Ak doma vidí, že každý problém sa „rieši pohárikom“, dostáva nebezpečný vzor. Ak však rodičia vedú otvorený rozhovor, vysvetľujú, nastavujú hranice a sami idú príkladom, vytvárajú pevnejší základ. Škola by zas nemala zostať iba pri formálnych zákazoch. Na hodinách biológie, občianskej náuky či etickej výchovy sa dá o tejto téme hovoriť vecne, bez moralizovania, ale pravdivo. Preventívne besedy majú zmysel vtedy, keď neodstrašujú lacnými frázami, ale pomáhajú žiakom pochopiť súvislosti.

Aj štát svojim postojom ukazuje, že fajčenie a pitie medzi mladistvými nepovažuje za znak dospelosti, ale za problém. Vekové obmedzenia pri predaji tabakových výrobkov a alkoholu nevznikli náhodou. Sú dôkazom toho, že spoločnosť si uvedomuje riziká a snaží sa ich aspoň čiastočne regulovať. Samozrejme, zákon sám osebe nestačí. Mladý človek sa môže k týmto látkam dostať aj inak. No už samotná existencia pravidiel pripomína, že nejde o nejaký „obrad dospievania“, ale o oblasť, kde je potrebná opatrnosť.

Keď sa nad touto témou zamyslím osobne, zdá sa mi, že najväčší omyl spočíva v zamieňaní vzhľadu za podstatu. Fajčenie a pitie môžu vytvárať dojem dospelosti len navonok. Podobne ako elegantné oblečenie ešte nezaručuje noblesu a hlasné reči nezaručujú múdrosť. Skutočný dospelý človek myslí dopredu. Vie niesť následky svojich činov. Nepotrebuje si sebavedomie požičiavať z vecí, ktoré ho v skutočnosti oslabujú. Má vlastný názor a odvahu zostať pri ňom.

Preto som presvedčený, že fajčenie a pitie nie sú pravým prejavom dospelosti. Niekedy sú skôr prejavom neistoty, túžby zapáčiť sa, snahy prekryť slabosť alebo zapadnúť do skupiny. Dospelosť sa neukazuje v dyme z cigarety ani na dne pohára. Ukazuje sa v tom, ako človek narába so slobodou, ako chráni svoje zdravie, ako pristupuje k povinnostiam a ako odoláva tomu, čo by mu mohlo uškodiť.

Ak teda chceme hľadať skutočné znaky zrelosti, mali by sme ich hľadať v charaktere, nie v škodlivých návykoch. Dospelý nie je ten, kto si môže zapáliť alebo vypiť. Dospelý je ten, kto vie, kedy povedať nie. A možno práve v tom je najväčší rozdiel medzi človekom, ktorý sa na dospelého iba hrá, a človekom, ktorý ním naozaj je.