Priatelia ako rodina: úvaha o priateľstve

Typ úlohy: Slohová práca

Pridané: dnes o 14:07

Priatelia sú príbuzní, ktorých si vyberáme sami

Táto myšlienka podľa mňa nie je len pekným výrokom, ale pravdivým pomenovaním jednej z najväčších hodnôt ľudského života. Skutočný priateľ môže človeku poskytnúť blízkosť, oporu a pocit prijatia podobne ako člen rodiny. Niekedy ho dokonca pochopí lepšie než príbuzný, pretože priateľstvo stojí na dobrovoľnosti. Nikto nás nenúti vytvoriť si hlboký vzťah s konkrétnym človekom. Ak si ho predsa vytvoríme, znamená to, že v ňom vidíme niečo vzácne, čo si chceme v živote uchovať.

Priateľstvo sa prirovnáva k príbuzenstvu najmä preto, že vzniká z dôvery a blízkosti. Medzi obyčajným známym a priateľom je veľký rozdiel. Známy vie, ako sa voláme, možno čo študujeme alebo aké máme záľuby. Priateľ však pozná aj to, čo nehovoríme nahlas každému. Vie, čoho sa bojíme, čo nás trápi, čo nás dokáže potešiť a pri čom sa cítime neisto. Takýto vzťah sa nevytvorí za jeden deň. Buduje sa postupne, cez rozhovory, spoločné zážitky, malé prejavy pomoci aj cez momenty, keď sa ukáže, či sa na druhého dá spoľahnúť. Pravé priateľstvo preto nie je len o tom, že máme radi rovnakú hudbu, chodíme do tej istej triedy alebo spolu sedíme v lavici. Je najmä o ochote byť tu pre druhého človeka.

Skutočný priateľ sa často ukáže najjasnejšie v ťažkých chvíľach. Keď sa človeku darí, keď sa smeje, cestuje, oslavuje úspech alebo je obľúbený, ľahko sa okolo neho zhromaždí mnoho ľudí. Horšie je to vtedy, keď príde sklamanie, neúspech, choroba, konflikt v rodine alebo jednoducho obdobie, keď človek nie je vo svojej koži. Vtedy sa oddeľuje povrchná spoločnosť od skutočnej blízkosti. Priateľ nie je iba ten, kto sa s nami zasmeje na výlete alebo na triednej akcii. Priateľ je ten, kto pri nás zostane aj vtedy, keď nemáme náladu, keď zlyháme alebo keď sa hanbíme za vlastné chyby. Niekedy najviac pomôže práve jeho tiché pochopenie. Nie každá opora musí mať podobu veľkých slov. Často stačí, že je pri nás niekto, kto neuteká preč.

Výber priateľov je osobnou voľbou, a práve v tom spočíva výnimočnosť tohto vzťahu. Človek si neotvára svoje vnútro každému. Musí cítiť istotu, že nebude zosmiešnený, zradený alebo využitý. Keď si niekoho pustíme bližšie k sebe, dávame mu istý druh dôvery. Je to podobné, ako keby sme mu zverili kľúč od vlastného sveta. Takáto dôvera je vzácna a nemala by sa dávať ľahkovážne. Ak sa však stretne s úprimnosťou a vernosťou, môže z nej vzniknúť vzťah pevnejší než mnohé pokrvné putá. Nie preto, že by rodina stratila význam, ale preto, že priateľstvo je vedomé a dobrovoľné rozhodnutie.

Pravé priateľstvo má niekoľko znakov, bez ktorých by bolo len názvom bez obsahu. Jedným z najdôležitejších je úprimnosť. Človek nepotrebuje vedľa seba niekoho, kto mu bude stále pritakávať, chváliť ho a hovoriť mu len to, čo chce počuť. Taký vzťah by bol pohodlný, ale nie skutočný. Pravý priateľ sa nebojí povedať pravdu, aj keď nie je príjemná. Urobí to však nie preto, aby zranil, ale preto, aby pomohol. Medzi úprimnosťou a hrubosťou je veľký rozdiel. Úprimný človek hovorí pravdu s rešpektom. Vie, že druhému nechce ublížiť, ale ukázať mu, kde robí chybu alebo kam by mohol smerovať lepšie. Neraz má väčšiu cenu jedna pravdivá veta od priateľa než desať lichôtok od ľudí, ktorým na nás v skutočnosti nezáleží.

Druhým znakom pravého priateľstva je vernosť. O vernosti sa ľahko hovorí, ale ťažšie sa dokazuje. Skúša sa najmä vtedy, keď nastanú problémy. Priateľ zostáva nablízku aj v čase, keď druhý človek nie je úspešný, veselý ani užitočný. Vernosť sa ukazuje v drobných skutkoch: v tom, že si niekto nájde čas vypočuť nás, že sa nás zastane, keď nás iní ohovárajú, že na nás nezabudne, keď sa ocitneme na okraji kolektívu. V školskej realite je to veľmi viditeľné. Stačí jedna nepríjemná situácia, napríklad konflikt v triede, neúspech na súťaži, zlá známka alebo posmešok spolužiakov, a hneď vidno, kto sa odvráti a kto zostane.

K pravému priateľstvu patrí aj vzájomný rešpekt. Priatelia nemusia mať rovnaké názory na všetko. Nemusia počúvať rovnakú hudbu, voliť rovnaké povolanie ani rovnako tráviť voľný čas. Dôležité je, aby si vážili jeden druhého. Rešpekt znamená, že sa nesnažím druhého ponižovať, ovládať alebo meniť nasilu na svoj obraz. Znamená aj to, že viem prijať jeho odlišnosť. V dnešnej dobe, keď sa mnoho diskusií mení na hádku a rozdielny názor býva dôvodom na urážky, je rešpekt medzi priateľmi veľmi vzácny. Zdravé priateľstvo unesie aj nesúhlas. Ak sa dvaja ľudia dokážu rozprávať bez zosmiešňovania a nadávok, je to znak zrelosti ich vzťahu.

Ďalšou dôležitou vlastnosťou je schopnosť odpúšťať. Ani najlepšie priateľstvo nie je úplne bez konfliktov. Každý človek niekedy povie viac, než chcel, zabudne na dohodu, nesprávne pochopí situáciu alebo druhého sklamá. Ak by sa každý vzťah rozpadol po prvej chybe, svet by bol plný osamelých ľudí. Odpustenie však neznamená, že na všetko zabudneme alebo že budeme tolerovať opakovanú zradu. Znamená skôr ochotu dať druhému šancu, ak svoju chybu prizná a úprimne ju ľutuje. Aj v tomto je priateľstvo podobné rodine: pretrváva len vtedy, ak v ňom existuje miesto pre ľudskú nedokonalosť.

Myslím si tiež, že pri priateľstve nie je rozhodujúci počet, ale kvalita. V súčasnosti sa často zamieňa množstvo kontaktov za skutočnú blízkosť. Niekto môže mať desiatky alebo stovky ľudí medzi „priateľmi“ na sociálnych sieťach, no v skutočnosti nemá nikoho, komu by sa mohol zdôveriť, keď mu je ťažko. Mať veľa známych ešte neznamená mať veľa priateľov. Mnohí ľudia sú pri nás len vtedy, keď sa zabávame, keď z niečoho profitujú alebo keď je to pre nich pohodlné. Len málokto vydrží aj v nepríjemných a náročných obdobiach. Preto môže byť jediný pravý priateľ cennejší než celý zástup povrchných vzťahov.

Táto myšlienka sa objavuje aj v literatúre. Antoine de Saint-Exupéry v diele Malý princ veľmi citlivo ukázal, že skutočný vzťah vzniká až vtedy, keď si k sebe ľudia alebo bytosti vytvoria puto a prijmú zodpovednosť jeden za druhého. Hoci nejde o knihu o priateľstve v bežnom školskom zmysle, jej posolstvo je blízke tejto téme: to najdôležitejšie nebýva na povrchu a skutočná blízkosť nevzniká z náhody, ale z času, pozornosti a vernosti. Podobne aj v mnohých ďalších dielach sa ukazuje, že pravý vzťah sa nepreveruje v pohodlí, ale v skúške. Slovenský čitateľ si môže spomenúť aj na príbehy, v ktorých sa hodnoty človeka odhaľujú pod tlakom doby, biedy alebo nespravodlivosti. Hoci nie každé také dielo hovorí priamo o priateľstve, často z nich vyplýva, že charakter človeka spoznáme podľa toho, ako sa správa k druhým v čase skúšky.

Priateľstvo má mimoriadny význam najmä v živote mladého človeka. Škola je priestor, kde sa denne stretávajú deti a dospievajúci, a preto je prirodzeným miestom vzniku silných vzťahov. Spoločné prestávky, skupinové projekty, školské výlety, lyžiarsky výcvik, exkurzie, stužková či príprava na maturity vytvárajú zážitky, na ktoré sa často spomína celý život. Niektoré školské priateľstvá sa síce po rokoch rozídu, ale iné pretrvajú až do dospelosti. Ich sila spočíva aj v tom, že vyrastali spolu s človekom. Boli pri prvých úspechoch, prvých sklamaniach, pri hľadaní seba samého.

Pre mladého človeka je priateľstvo aj ochranou pred osamelosťou. Dospievanie nebýva jednoduché. Mladý človek hľadá vlastnú identitu, porovnáva sa s ostatnými, rieši vzhľad, známky, vzťahy doma, budúcnosť, niekedy aj vlastnú neistotu či pocit, že nikam nepatrí. V takom období môže mať jeden chápajúci priateľ obrovský význam. Pomôže prekonať stres zo skúšania, zlyhanie v škole, smútok po konflikte v rodine alebo pocity menejcennosti. Keď vieme, že niekomu na nás úprimne záleží, ľahšie sa nám dýcha. Priateľ nám pripomína, že nie sme sami.

Na druhej strane však nemožno idealizovať každé kamarátstvo. Nie každý kamarát je dobrým vplyvom. V mladosti veľmi záleží na tom, s akou partiou sa človek stretáva. Zlý výber priateľov môže viesť k nezodpovednosti, klamstvu, záškoláctvu, posmechu voči slabším alebo k postupnému oslabovaniu vlastných hodnôt. Mnohí mladí ľudia neurobia zlý krok preto, že by boli zlí, ale preto, že nechcú zostať bokom. Túžba zapadnúť do kolektívu býva silná. O to dôležitejšie je vedieť rozlíšiť, kto nás posúva dopredu a kto nás ťahá dole. Skutočný priateľ z nás nerobí horšieho človeka. Nepodnecuje nás k tomu, aby sme zrádzali seba, rodinu alebo vlastné svedomie.

S tým súvisí aj osobná zodpovednosť. Nestačí túžiť po dobrom priateľovi; treba sa ním vedieť aj stať. Mnohí ľudia majú vysoké nároky na druhých, ale sami neponúkajú vernosť, čas ani úprimný záujem. Pritom priateľstvo je vzťah obojstranný. Ak chcem, aby ma niekto vypočul, musím vedieť počúvať aj ja. Ak túžim po dôvere, nemôžem klebetiť a prezrádzať cudzie tajomstvá. Ak očakávam pomoc, mal by som byť ochotný pomôcť tiež. V tomto zmysle je priateľstvo školou charakteru. Učí človeka myslieť nielen na seba, ale aj na druhého.

Rovnako je dôležité uvedomiť si, čo priateľstvo ničí. Na prvom mieste je to klamstvo a pretvárka. Vzťah bez pravdy nemôže byť pevný, pretože stojí na neistote. Ak raz stratíme dôveru, veľmi ťažko sa získava späť. Niekedy ju nepoškodí len veľká lož, ale aj množstvo drobných neúprimností. Človek začne mať pocit, že nevie, čomu ešte veriť. Hneď za klamstvom prichádza zrada. Tá bolí o to viac, že prichádza od niekoho blízkeho. Zrada v dôležitej chvíli dokáže zničiť aj roky budovaného vzťahu. A napokon je tu sebectvo. Ak sa priateľstvo zmení na jednostranný vzťah, v ktorom jeden stále len berie a druhý stále dáva, skôr či neskôr sa vyčerpá. Pravé priateľstvo totiž nie je obchod. Nie je založené na otázke: čo z toho budem mať? Je založené na vzájomnosti.

Keď sa zamyslím nad výrokom, že priatelia sú príbuzní, ktorých si vyberáme sami, vidím v ňom veľkú životnú pravdu. Priateľ nie je len spoločník na voľný čas. Je to človek, pri ktorom sa nemusíme pretvarovať, ktorý pozná naše chyby a predsa pri nás zostáva. Niekedy nám pomôže viac než vzdialený príbuzný, pretože sme si k nemu vytvorili hlboké puto vlastnou vôľou. Dobrovoľnosť, dôvera a vernosť robia z priateľstva jednu z najvzácnejších hodnôt.

Preto si myslím, že je lepšie mať niekoľko úprimných priateľov než množstvo povrchných známostí. Život nie je súťaž o to, koľko ľudí nás pozná, ale o to, koľko skutočných vzťahov dokážeme vytvoriť a udržať. Dobrý priateľ nie je pri nás len vtedy, keď sa všetko darí. Je oporou aj vtedy, keď sa náš svet na chvíľu rozkolíše. A zároveň platí, že ak chceme takého človeka nájsť, musíme sa aj my snažiť byť čestní, láskaví, verní a spoľahliví.

Pravé priateľstvo je teda dar, ale nie dar zadarmo. Treba si ho zaslúžiť vlastným správaním a starať sa oň ako o niečo krehké a vzácne. Ak sa k druhým správame s úctou a čistým úmyslom, dávame tomuto daru šancu vyrásť. Vtedy sa môže stať, že si popri rodine vytvoríme aj vlastnú „rodinu srdca“ – ľudí, ktorí s nami nemajú spoločnú krv, ale majú s nami spoločnú vernosť. A práve v tom je krása priateľstva. Nie je len citovým vzťahom. Je aj skúškou charakteru a jedným z najistejších dôkazov, že človek nemusí kráčať životom sám.