Carl Rogers: život a odkaz humanistickej psychológie
Táto práca bola overená naším učiteľom: 24.01.2026 o 2:59
Typ úlohy: Slohová práca
Pridané: 17.01.2026 o 18:48
Zhrnutie:
Objavte život a odkaz Carla Rogersa a hlavné princípy humanistickej psychológie: biografia, terapia zameraná na človeka, teória osobnosti a praktický vplyv.
Carl Rogers: Životopis a Odkaz Humanistickej Psychológie
Úvod
V predstavách väčšiny ľudí evokuje terapeutická miestnosť obraz psychológa ako vzdialenej autority, ktorá stanovuje diagnózu a navrhuje presné kroky k zlepšeniu. Predstavme si však inú scénu: mladého človeka, ktorý potichu vchádza do slabo osvetlenej miestnosti, v očiach obavy i nádej. Terapeut nesedí za veľkým stolom – je čelom k nemu, s otvoreným a počúvajúcim výrazom, neponúka „hotové odpovede“, ale vnáša do priestoru pochopenie a úctu. Tento obraz odzrkadľuje podstatu terapeutického prístupu Carla Rogersa, človeka, ktorý zásadne zmenil spôsob, akým rozumieme psychoterapii a rozvoju ľudskej osobnosti. Rogers neovplyvnil len psychológiu, no jeho vplyv nachádzame aj v školstve, v sociálnej práci, v práci s deťmi či dospelými v rôznych krizových situáciách na Slovensku i inde vo svete.Táto esej sa usiluje ukázať, ako sa osobné skúsenosti, akademická dráha a výskumné snahy Carla Rogersa prepojili do formovania „terapie zameranej na človeka“, ktorá dodnes vyvoláva rešpekt i diskusiu. Systematicky priblížim jeho rodinné a kultúrne korene, študijný vývoj, profesijnú a vedeckú cestu, princípy jeho terapie, teóriu osobnosti, metodologický prínos i vplyv na prax a spoločnosť. Zároveň poukážem na jej limity a otvorené otázky, ktoré sú aktuálne aj dnes.
---
1. Rodinné zázemie a raný život
Carl Rogers sa narodil v roku 1902 v mestečku Oak Park. Jeho rodina bola typickým príkladom protestantsko-orientovaného prostredia, kde dôraz na morálku, samostatné myslenie i prísnu výchovu formoval hodnoty mladého Carla. Rodičia podporovali pracovitosť, zvedavosť, no udržiavali istý odstup vo vyjadrovaní citov – práve tento bezprostredný zážitok vnútornej samoty, aký pozná mnoho detí z konzervatívnych domácností, v Rogersovi podnietil hĺbavý záujem o povahu ľudskej dôvery a autenticity.V detstve preukazoval sklony k samostatnému bádaniu; trávenie dlhých hodín v prírode, pozorovanie rastlín a drobných organizmov rozvíjalo jeho analytické a empatické schopnosti. Prechod od záujmu o prírodoznalectvo k zamysleniu nad duchovnými otázkami – pod vplyvom študijných skupín i samotného vnútorného zápasu – naznačuje už v mladosti snahu hľadať zmysel v individuálnom prežívaní a budúci záujem o vnútorný svet človeka. Dôležitým poznatkom odtiaľ je, že Rogersova úcta ku každému jedincovi a neskorší dôraz na autenticitu neboli len teoretickým konštruktom, ale prirodzenou odpoveďou na osobné skúsenosti so slobodou a zodpovednosťou.
---
2. Vzdelávacia dráha a formovanie hodnôt
Školské roky strávil Rogers najprv štúdiom prírodných vied, neskôr poľnohospodárstva, čo nebolo nezvyklé ani v našom regióne ešte pred niekoľkými desaťročiami. Práve táto cestná križovatka medzi technickou vedou a duchovnom (prestúpil na teológiu, avšak rozhodol sa pre psychológiu) odráža univerzálny proces hľadania vlastného smerovania, s ktorým sa môžu stotožniť mnohí študenti aj na Slovensku. V období štúdia na University of Wisconsin a neskôr Teachers College v New Yorku (kde získal doktorát), zažil Rogers intenzívne metodické diskusie a odborné semináre, podnetné pre rozvoj kritického, ale otvoreného myslenia.Významné miesto zohrávali aj komunitné aktivity a cestovanie, ktoré rozšírili jeho pohľad na pluralitu hodnôt vo svete – práve takéto kontakty s odlišnosťou znamenali začiatok jeho presvedčenia, že každá ľudská skúsenosť má hodnotu vo vlastnom kontexte. Podobne, ako je dnes trendom vo vzdelávaní zdôrazňovať individualizované prístupy k žiakom, Rogers odmietol univerzálne dogmy a orientoval sa na objavovanie a podporu jedinečnosti.
---
3. Profesijný štart: Rochester a cesta k vlastnej identite
Po štúdiu nastúpil Rogers do Centra na výchovu a usmerňovanie detí v Rochestri, kde pracoval s mladými ľuďmi s problémami v správaní, často z marginalizovaných a sociálne znevýhodnených rodín. Práca v tíme odborníkov a v prostredí, kde sa na problém pozeralo nielen z pohľadu jednotlivca, ale aj komunity, zmenila jeho chápanie terapie z technickej intervencie na hlboko vzťahový dialóg. Rogers v kontakte s mladými klientmi čoskoro spozoroval, že príkazy či direktívne rady prinášajú len krátkodobý efekt, zatiaľ čo autentický záujem a vypočutie otvárajú cestu k dôvere a zmene.Na ilustráciu: v anonymnom prípade tínedžera z rozvrátenej rodiny neprinášali prísne kontrolné opatrenia výsledky. Zmena nastala až vtedy, keď Rogers zmenil postoj od hodnotenia k aktívnemu počúvaniu, pričom mladý klient sám postupne začal formulovať vlastné ciele a riešenia. Práve tento posun od experta k sprevádzajúcemu partnerovi bol základom jeho odklonu od tradičných prístupov.
Príklon k akademickej dráhe (na University of Chicago a neskôr University of Wisconsin), kde mal slobodu kombinovať teóriu s praxou, umožnil Rogersovi rozvinúť tie myšlienky, ktoré dnes tvoria základ „humanistickej psychológie“.
---
4. Vznik a charakteristika „terapie zameranej na človeka“
V čase jeho pôsobenia dominovali psychológii najmä Freudova psychoanalýza so zameraním na interpretáciu nevedomých procesov a behaviorizmus, ktorý dôraz kládol na kontrolu správania cez podmieňovanie. Rogers vystúpil s radikálnym návrhom – presunúť zodpovednosť a dôveru z terapeuta na klienta. Základné piliere tohto prístupu pozostávajú z troch známych podmienok:1. Empatické porozumenie – terapeut sa usiluje vžiť do sveta klienta, nehodnotí, ale vníma jeho subjektívnu skúsenosť. 2. Bezpodmienečné pozitívne prijatie – klientovo prežívanie je akceptované, bez podmienok a predsudkov. 3. Autenticita terapeuta – terapeut vyjadruje svoje prežívanie úprimne, nie je „maskou“ autority.
Rogersov terapeutický štýl sa preto zásadne líšil od dovtedajších smerov. Napríklad klasická otázka psychoanalýzy: „Čo myslíte, že symbolizuje tento sen?“ bola nahradená Rogersovou: „Ako sa v tejto chvíli cítite, keď na tú situáciu spomínate?“ Miesto snahy diagnostikovať a „napraviť“ klienta je cieľom ponúknuť bezpečné prostredie na objavovanie vlastnej cesty.
Na Slovensku je tento prístup zriedkavejší ako v niektorých západných krajinách, no poznáme ho najmä z individuálneho poradenstva, školských psychologických poradní či komunitnej práce s mládežou. V diskusiách medzi praktikmi napríklad v Univerzitnej nemocnici v Martine či v poradne v Banskej Bystrici sú Rogersove princípy často kladené ako kontrapól direktívneho poradenstva.
---
5. Teoretická koncepcia osobnosti
Teória osobnosti, ktorú Rogers rozpracoval, sa opiera o niekoľko zásadných pojmov. Človek je podľa neho organizmus: celistvá bytosť, ktorá si uvedomuje seba aj svet, a reaguje nielen rozumovo, ale aj citovo. Dôležitý je fenoménový svet – subjektívne pole, v ktorom prežívame realitu „cez svoje okuliare“. Kľúčovým konštruktom je Self (Ja) v podobe aktuálneho sebaobrazu a Ideálneho Ja (tým, kým by sme chceli byť).Rogers tvrdí, že pozitívnemu vývinu napomáha kongruencia – súlad medzi prežívaním a sebaobrazom. Naopak, inkongruencia (nesúlad) vedie k obranným mechanizmom, úzkosti a patologickým prejavom. Tento koncept nachádza paralely s realitou vzdelávania: žiak, ktorého v škole oceňujú len pre jednu časť jeho osobnosti (napr. výkon v matematike), ale odmietajú jeho kreativitu či citlivosť, môže prežívať hlboký vnútorný rozpor.
Podľa Rogersa je základnou „silou pohybu“ v človeku túžba po sebarealizácii, rozvíjaná tam, kde sme prijímaní. V tomto pohľade sa líši od Maslowovej hierarchie: kým Maslow kladie dôraz na naplňovanie potrieb od najzákladnejších k najvyšším, Rogers vidí sebarealizáciu ako plynulý proces, kde prijatie (od druhých aj seba samého) je rozhodujúce.
---
6. Výskum, metodológia a etické otázky
Veľkým prínosom Rogersa bolo spojenie teórie s empirickým skúmaním. Ako prvý zavádzal nahrávanie terapeutických sedení – v tom čase šlo o odvážny krok. Tieto záznamy umožnili podrobovať proces terapie vedeckej analýze, skúmať, aké výroky či postoje terapeuta vedú k zmene. Tento metodický štýl, známy aj vo výskumoch na Slovensku či v Česku (napr. v bratislavskom Výskumnom ústave detskej psychológie), znamenal prelínanie klinickej praxe so systematickým skúmaním.S tým však prichádzali aj dilemy, najmä tie etické: bolo potrebné získavať súhlas klientov, chrániť dôvernosť údajov, reflektovať limity prenosu „umelej situácie“ do reálneho života. Priekopnícke použitie týchto metód viedlo nielen k inovatívnemu zisteniu o podmienkach zmeny v terapii (že rozhodujúci je „kvalitatívny“ skok v seba-prijatí), ale vytvorilo most medzi subjektívnou skúsenosťou a objektívnym výskumom.
---
7. Akademická kariéra a globálny vplyv
Rogers pôsobil ako pedagóg a výskumník najprv na University of Chicago, neskôr na University of Wisconsin, kde viedol Poradenské centrum. Z jeho pera vyšli zásadné knihy, ktoré ovplyvnili celé generácie poradcov a terapeutov: Client-Centered Therapy (1951), On Becoming a Person (1961), neskôr A Way of Being (1980), či Freedom to Learn (1969) – prínosná najmä pre oblasť vzdelávania. Tieto diela sú dodnes používané v slovenskom vysokoškolskom štúdiu psychológie alebo pedagogiky.Okrem publikačnej činnosti viedol workshopy, prednášal v Európe (spomeňme Viedenský kongres v 1970-tych rokoch či účasť na diskusiách o psychoterapii na Univerzite Komenského, kde bola jeho koncepcia predmetom viacerých diplomových prác). Jeho modely boli prenášané do češtiny, slovenčiny, maďarčiny a ovplyvnili formovanie komunitných prístupov vo viacerých slovenských poradňach (napr. Poradňa pre rodinu v Košiciach).
---
8. Vplyv na terapiu, školstvo a spoločnosť
Rogersove idey ovplyvnili nielen individuálne poradenstvo, ale aj skupinovú prácu (facilitované skupiny), komunitné programy (napr. v práci s mládežou) a leadership (manažment podporujúci rozvoj jednotlivcov). V slovenskom školskom prostredí to môžeme vidieť v zavádzaní „kružkov dôvery“, kde sa deti učia otvárať svoje potreby v bezpečnej skupine, alebo v škole „bez trestu“ (model Komenského), kde je dôraz na podporu samoučenia, nie na kontroly a sankcie.Príkladom môže byť práca školských psychológov v regiónoch s vysokou mierou sociálneho vylúčenia, kde je kľúčové vytvárať prostredie podnecujúce dôveru a rešpekt, nie strohú kázeň. Vedenie „rozvojových skupín“ na slovenských univerzitách (napr. Trnavská univerzita, Prešovská univerzita) je často inšpirované Rogersovým dôrazom na aktívne počúvanie a prijatie. V oblasti organizácií sa Rogersove princípy premietajú do „facilitatívneho leadershipu“, ktorý je alternatívou mocenskej hierarchie.
---
9. Kritika a obmedzenia
Ani najlepšia teória nie je bez chýb. Voči Rogersovmu prístupu bola opakovane vznesená námietka, že je efektívny najmä pri ľuďoch schopných reflexie, no v prípade závažných psychotických porúch nemusí poskytovať dostatočné štruktúry. Kritici (napr. v prehladoch v časopise Psychológia a patopsychológia dieťaťa) poukazujú na to, že nadmerná dôvera v samoreguláciu klienta nie je vždy adekvátna – najmä ak sú potrebné jasné hranice či vedenie.Problémom je aj operacionalizácia základných pojmov: ako presne merať „bezpodmienečné prijatie“ či „autenticitu terapeuta“? Medzinárodné i slovenské výskumy ukazujú, že síce existuje vysoký konsenzus o prínose vzťahu „klient–terapeut“, no účinnosť sa líši podľa typu problému a osobnosti klienta. Rogers však sám svoje metódy nikdy neabsolutizoval, rozširoval ich do práce s párovými, rodinnými či komunitnými skupinami a viedol diskusiu o ich vylepšovaní podľa kultúrnych špecifík.
---
10. Záver a hodnotenie odkazu
Rogersov prístup bol ovplyvnený jeho osobným príbehom, skúsenosťami v práci s ľuďmi na okraji spoločnosti a snahou pochopiť, čo skutočne vedie k zmene. Podarilo sa mu prepojiť akademický výskum s praxou a nastaviť latku pre všetkých, ktorí chcú robiť psychoterapiu viac ako len súborom techník, ale ako skutočný medziľudský dialóg.Dnes, keď slovenské školstvo i psychologická prax čelí nárokom individualizácie, integrácie detí so špeciálnymi potrebami či digitalizácii poradenstva, je Rogersov dôraz na autenticitu, empatiu a prijímajúci vzťah aktuálnejší ako kedykoľvek predtým. Výzvou ostáva prispôsobiť jeho zásady novým formám práce (napr. online terapia) a rozvíjať kultúrne citlivý prístup. Rogers nám pripomína, že zmena je možná tam, kde je vzťah, v ktorom sme videní, počutí a akceptovaní – princíp, ktorý bude aktuálny v každej dobe i spoločnosti.
---
Infobox: Kľúčové míľniky života Carla Rogersa
- 1902: Narodenie (Oak Park, USA) - 1924–1931: Štúdiá, prechod od prírodných vied po psychológiu - 1930–1940: Klinická prax v Rochestri - 1940–1963: Profesúra (University of Ohio, Chicago, Wisconsin) - 1951: Publikácia Client-Centered Therapy - 1961: Publikácia On Becoming a Person - 1980: A Way of Being - 1987: Úmrtie---
Otázka na diskusiu
Ako by sa Rogersova teória mohla prispôsobiť digitálnemu veku online poradenstva? Môže byť bezprostredná empatia prenášaná aj cez elektronické médiá?---
Bibliografia (vybrané tituly, APA štýl)
- Rogers, C. R. (1951). *Client-Centered Therapy: Its Current Practice, Implications, and Theory*. Boston: Houghton Mifflin. - Rogers, C. R. (1961). *On Becoming a Person: A Therapist's View of Psychotherapy*. Boston: Houghton Mifflin. - Rogers, C. R. (1969). *Freedom to Learn*. Columbus, OH: Merrill. - Rogers, C. R. (1980). *A Way of Being*. Boston: Houghton Mifflin. - Vyskocilová, J. (2013). Humanistická psychológia: Prehľad a hodnotenie prístupu. *Psychológia a patopsychológia dieťaťa, 47*(3), 201–214.---
Ohodnoťte:
Prihláste sa, aby ste mohli ohodnotiť prácu.
Prihlásiť sa