Hľadanie zmyslu ľudského života: Úvahy a filozofia pre stredoškolákov
Táto práca bola overená naším učiteľom: 15.01.2026 o 17:00
Typ úlohy: Slohová práca
Pridané: 15.01.2026 o 16:25
Zhrnutie:
Zmysel života si tvoríme sami prostredníctvom vzťahov, činov a radosti, hoci je život pominuteľný. Každý musí nájsť vlastný význam.
Úvod
Otázka zmyslu ľudského života je stará ako samotné ľudstvo. Každý z nás sa s ňou skôr či neskôr stretne – často v tichu izby po náročnom dni alebo vo chvíľach, keď sa dívame na nočnú oblohu a uvedomujeme si svoju maličkosť v nekonečne. Aj ja som sa často zamýšľala nad tým, či má môj život nejaký vyšší zmysel – najmä keď viem, že o päťdesiat či šesťdesiat rokov si na mňa už nikto nespomenie. Nie je zvláštne, že sa narodíme bez toho, aby sme o to sami žiadali, snažíme sa prežiť čo najlepšie, ale aj tak raz nevyhnutne zomrieme? Prečo vlastne žiť, ak je všetko na konci pohltené zabudnutím? Tieto úvahy nie sú len individuálnou skúsenosťou – podobné otázky riešilo nespočetné množstvo mysliteľov, básnikov a obyčajných ľudí v našom kultúrnom priestore. Táto esej si preto kladie za cieľ skúmať, či existuje zmysel ľudského života, kde ho možno nájsť a či nám poznanie našej konečnosti pomáha alebo prekáža v jeho hľadaní.Život ako pretek – hľadanie zmyslu v kontexte času a trvácnosti
V detstve nám učitelia, rodičia aj rozprávky rozprávali, že by sme mali v živote niečo dokázať. Akoby bol život akýmsi behom na dlhú trať, v ktorom je dôležité uspieť, niečo vybudovať, zanechať stopu. Snažíme sa dosiahnuť dobré známky, vyhrať športové súťaže, neskôr sa zamestnať v prestížnej práci alebo vytvoriť hodnotné umelecké dielo. Slovenskí spisovatelia ako Pavol Országh Hviezdoslav či Milan Rastislav Štefánik sú často predstavovaní ako vzory, ktorých odkaz pretrvá desaťročia. Aký však má význam táto snaha o “nesmrteľnosť”, keď vieme, že ani diela najväčších osobností nevydržia večne? Aj monumentálne architektúry, aké postavili starí Egypťania alebo Rimania, časom podliehajú skaze.Keď sa zamyslíme nad tým, že aj slnečná sústava jedného dňa zanikne – ako spomínal vo svojich prednáškach astrofyzik Jiří Grygar – naše jednotlivé úspechy sa javia až nepatrne. Bez ohľadu na to, koľko dosiahneme a čo tu zanecháme, z hľadiska vekov a nekonečna to raz prestane existovať. Tento pohľad môže priviesť k nihilizmu, presvedčeniu, že nič nemá zmysel a všetko je iba dočasné. Ak má teda život zmysel, sotva ho môžeme nájsť v jeho večnosti – oveľa skôr ho treba hľadať v rámci obmedzeného času, ktorý nám bol daný.
Zmysel v každodenných činnostiach a ich obmedzenia
V bežnom živote má mnoho činností jasný dôvod. Pracujeme, aby sme zarobili na živobytie, uživili rodinu a mohli si dovoliť voľnočasové aktivity. Jeme, aby sme prežili a cítili sa dobre, spíme, lebo by sme inak išli od únavy do nemoty. Rozprávame sa s priateľmi, chodíme do kina, na výlety, lebo nám to prináša radosť a spokojnosť. Študujeme, čítame noviny, sledujeme správy – orientujeme sa tak v dianí okolo nás a rozvíjame poznanie.Keby som tieto činnosti prestala vykonávať, necítila by som sa dobre – mala by som hlad, trpela by som samotou, bola by som nešťastná. Pripisujem im preto zmysel, ale keď sa na ne pozriem ako na jednotlivosti, neodpovedajú mi vlastne na otázku po zmysle života ako celku. Prečo je potrebné prežiť? Nestačí len plniť biologické potreby alebo robiť to, čo mi robí radosť? Práve v týchto chvíľach cítime existenčnú úzkosť a prázdnotu, ktoré opísal vo svojej tvorbe aj slovenský básnik Ján Botto v Maríne – keď hovorí o márnosti slávy, lásky alebo bohatstva, ktoré sa rozplynú s časom. Ak nepoznáme celkový zmysel našich činov, môžeme ľahko upadnúť do otázok, či má vôbec význam čokoľvek robiť.
Hľadanie zmyslu celku – životu ako komplexnému fenoménu
Celok života je omnoho zložitejší ako súčet jeho častí. Je súborom mnohých aktivít, úspechov, ale aj zlyhaní, snáh a sklamaní. Z pohľadu vonkajšieho pozorovateľa by možno moja existencia nemala zásadný význam – svet by sa točil ďalej, keby som sa nenarodila. Z tejto perspektívy môže byť jednotlivý život zanedbateľný. Ale pre ľudí, ktorých stretám – rodičov, súrodencov, priateľov, spolužiakov alebo kolegov – už moja existencia význam má. Každý človek predstavuje uzol vo sieti sociálnych vzťahov, bez ktorého by bol svet o niečo iný. Aj slovenská literatúra často ukazuje, že jednotliví ľudia dokážu meniť životy iných – napríklad v románoch Dominika Tatarku alebo v drámach Ivana Bukovčana.Na druhej strane, ani význam, ktorý dáva našej existencii druhý človek, automaticky neznamená vyšší metafyzický zmysel života. Keďže aj oni sú pominuteľní, otázka kolektívneho zmyslu zostáva stále otvorená. Je rozdiel medzi tým, čo znamenám ja pre svoje okolie, a tým, aký význam má moje bytie pre vesmír alebo dejiny. Možno však práve v tom, že na tom „nezáleží“, sa skrýva podstatný rozmer slobody. Ak nie je žiadny predurčený zmysel, môžeme si ho vytvoriť sami a rozhodnúť sa, čomu v živote venujeme energiu.
Úvahy o smrteľnosti a jej dôsledkoch na vnímanie zmyslu života
Smrteľnosť je jeden z najzákladnejších faktov našej existencie. Všetci ľudia zomierajú – či sú mladí alebo starí, múdri alebo nevzdelaní, bohatí alebo chudobní. Táto myšlienka je prítomná aj v ľudovej múdrosti, napríklad v porekadle: „Pred smrťou sú si všetci rovní.“ Pohľady na smrť sú však rôzne. Niektorí v nej hľadajú prechod do iného sveta – podľa kresťanskej tradície sa človek po smrti zodpovedá Bohu, iné náboženstvá hovoria o reinkarnácii alebo o putovaní duše. Jung Slovákov vychovaný v kresťanskej tradícii môže vnímať zmysel života v naplnení Božieho zámeru a očakávať večnosť po smrti.Na druhej strane, sekulárni či ateistickí myslitelia – ako napríklad filozof Egon Bondy, ktorý ovplyvnil filozofiu v strednej Európe – tvrdia, že smrť znamená definitívny koniec vedomia. Z tohto pohľadu prestávame po smrti existovať, naše „ja“ zaniká spolu s telom. Prijatie tejto konečnosti môže pôsobiť deprimujúco, ale môže byť aj motivačné: pomáha nám uvedomiť si hodnotu prítomnosti a motivuje nás využiť svoj čas najlepšie, ako vieme. Aj slovenský básnik Laco Novomeský vnímal smrť ako podnet na tvorbu a čin, nie na rezignáciu.
Možné filozofické východiská pre zmysel života
Hľadanie zmyslu života často vyústi do presvedčenia, že skutočný zmysel si musí každý z nás vytvoriť sám. Filozofia existencializmu, ktorú predostrel Jean-Paul Sartre, hovorí, že človek nie je ničím, iba tým, čím sa sám urobí. A hoci Sartre nie je Slovák, práve tieto myšlienky prenikli aj do slovenskej filozofickej a literárnej tradície – napríklad v esejach Ladislava Hanusa alebo v moderných slovenských dielach sa objavuje dôraz na osobnú zodpovednosť.Zmysel života teda nemusí byť vonkajším cieľom, ktorý nám niekto nanútil, ale procesom objavovania a budovania seba cez vzťahy, tvorbu, pomoc druhým, prostredníctvom dobrovoľníctva či cez rozvoj vlastného talentu. Veď aj slovenské príslovie hovorí: „Kto pomôže druhému, dvakrát pomôže sebe.“ Alternatívny pohľad na zmysel nachádzame v myšlienkach spoločenského prínosu – zanechať niečo užitočné, priniesť dobro alebo lásku medzi ľudí a tým v istom zmysle žiť ďalej v spomienkach, skutkoch či kultúrnom dedičstve. V mnohých slovenských rodinách je súdržnosť, starosť o druhých a ochota pomáhať jeden druhému vnímaná ako základná hodnota – aj to je spôsob, akým môžeme vnímať zmysel života.
Ohodnoťte:
Prihláste sa, aby ste mohli ohodnotiť prácu.
Prihlásiť sa