Slovenský realizmus: etapa dozrievania literatúry

Typ úlohy: Referát

Pridané: dnes o 5:30

Slovenský realizmus ako etapa národného a umeleckého dozrievania slovenskej literatúry

Práve preto možno slovenský realizmus označiť za etapu národného aj umeleckého dozrievania slovenskej literatúry. Priniesol pravdivejšie zobrazenie života, výrazný rozvoj prózy a zároveň novú spoločenskú funkciu umenia. Literatúra už nemala iba povzbudzovať národného ducha, ale aj pomenovať skutočné problémy doby. V podmienkach, v akých Slováci žili v druhej polovici 19. storočia, to malo osobitný význam. Pravdivé písanie o živote sa totiž stávalo aj formou obrany národnej identity.

Historické a spoločenské pozadie

Do toho sa pridávali sociálne rozdiely. Veľká časť obyvateľstva žila na dedine a zaoberala sa poľnohospodárstvom. Roľníci zápasili s chudobou, dlhmi a závislosťou od majetkovejšej vrstvy. Drobné zemianstvo často len dožívalo z bývalej slávy a niekedy sa stávalo skôr karikatúrou vlastnej minulosti než skutočnou spoločenskou silou. Slovenská inteligencia bola početne slabá, no práve ona niesla na pleciach veľkú časť národného a kultúrneho zápasu. Mnohí vzdelanci pôsobili ako učitelia, kňazi, redaktori či právnici a cez svoju prácu sa usilovali udržať slovenský jazyk a kultúru pri živote.

Významným javom doby bolo aj vysťahovalectvo. Ľudia odchádzali za prácou a lepšími životnými podmienkami, najmä do Ameriky. Tento fakt mal nielen sociálny, ale aj psychologický rozmer: rodiny sa rozdeľovali, dedina strácala časť svojich obyvateľov a národný život sa oslaboval. Realistickí autori si tieto procesy všímali a premietali ich do svojich diel.

Dôležitým centrom slovenského kultúrneho života sa stal Martin. Sústreďovali sa tu spisovatelia, redaktori, národní pracovníci i vydavatelia. Práve tu pôsobila Matica slovenská, aj keď jej činnosť bola neskôr násilne prerušená. Význam mala aj Živena, ktorá sa zaslúžila o vzdelávanie a kultúrne zapojenie žien. Veľkú úlohu zohrávali periodiká ako Národné noviny, Slovenské pohľady, Orol či Priateľ ľudu. Tlač nebola iba zdrojom informácií, ale aj priestorom, kde sa formoval literárny život, kritika a verejná diskusia.

V takomto prostredí mala literatúra zvláštne postavenie. Nebola to len estetická záležitosť pre úzky okruh čitateľov. Stávala sa súčasťou kultúrneho odporu, formou sebauvedomenia a spôsobom, ako pomenovať realitu slovenského života. Spisovatelia často videli slovenský ľud ako nositeľa morálnych hodnôt, tradície a životnej múdrosti, no neidealizovali ho bezvýhradne. Práve naopak, realistický prístup ich viedol aj ku kritike zaostalosti, poverčivosti či malosti.

Hlavné znaky slovenského realizmu

Slovenský realizmus je zároveň literatúrou spoločenskej a mravnej kritiky. Autori odhaľujú rozdiely medzi bohatými a chudobnými, poukazujú na pokrytectvo, sebectvo, falošnú zbožnosť či vypočítavosť. Veľmi dôležité je aj to, že sa začínajú citlivejšie venovať postaveniu ženy, problémom rodiny a výchovy. Literatúra sa tak stáva akýmsi zrkadlom spoločnosti, ktoré neukazuje len pekné črty, ale aj to, čo by spoločnosť rada skryla.

Častým prostredím realistických diel je dedina. Pre slovenskú literatúru je to prirodzené, pretože dedina bola vtedajším základným životným priestorom väčšiny obyvateľstva. Nejde však o idylickú dedinu z obrázkov alebo z idealizovaných spomienok. Realisti zobrazujú prácu, majetkové spory, rodinné konflikty, zvyky, sviatky, ale aj biedu, nevzdelanosť a tragédie. Dedinský človek sa stáva plnohodnotnou literárnou postavou so svojím spôsobom myslenia, reči i hodnotami.

S tým súvisí aj jazyk. Realistická próza sa približuje živej reči. Objavujú sa prirodzené dialógy, ľudové vyjadrovanie, miestami nárečové prvky. Jazyk nie je samoúčelne ozdobný; má slúžiť pravdivosti postáv a prostredia. V porovnaní s romantizmom pôsobí vecnejšie, úspornejšie a presnejšie. Aj v poézii sa presadzuje väčšia formálna disciplína, napríklad sylabotonický verš.

Dôležitým znakom realizmu je aj psychologizácia postáv. Autori sa nezastavujú pri vonkajšom opise, ale skúmajú vnútorné pohnútky človeka. Zaujíma ich, prečo sa postava rozhodla tak či onak, ako prežíva hanbu, lásku, strach, sklamanie alebo pýchu. Práve tým sa slovenská literatúra posúva k modernejšiemu chápaniu človeka.

Literárne druhy v období realizmu

Realistická poviedka a novela bývajú zvyčajne zasadené do jedného prostredia a smerujú k výraznému dejovému zlomu. Často sa zameriavajú na jednu hlavnú postavu, ktorej osud odhalí širší spoločenský problém. Záver býva neraz tragický, ironický alebo mravne varovný. Nejde len o rozprávanie príbehu, ale o odhalenie pravdy o človeku a spoločnosti.

Poézia v období realizmu nestráca význam, ale už nie je takým dominantným žánrom ako v romantizme. Básnici sa venujú vlasteneckým, reflexívnym aj osobným témam, no všeobecne platí, že ťažisko literárneho vývinu sa presúva k próze. Dráma sa rozvíja menej výrazne, ale aj ona zohráva určitú kultúrnu úlohu, najmä prostredníctvom ochotníckych divadiel. Tie pomáhali šíriť slovenský jazyk, kultúru a vedomie spolupatričnosti.

Najvýznamnejší predstavitelia slovenského realizmu

Ak sa však hovorí o vrchole slovenskej realistickej prózy, veľmi často sa spomína Martin Kukučín. Nie náhodou sa s jeho dielami stretávajú žiaci už na strednej škole ako s jednými z najživších textov tohto obdobia. Kukučín dokázal s mimoriadnou presnosťou a ľudskosťou vystihnúť dedinské prostredie, drobné zemianstvo aj psychológiu obyčajného človeka. V dielach Rysavá jalovica, Neprebudený, Keď báčik z Chochoľova umrie, Dies irae, Mať volá a v románe Dom v stráni sa spája realistické pozorovanie s humorom, jemnou iróniou a hlbokým súcitom.

Napríklad Rysavá jalovica pôsobí na prvý pohľad veselo, no pod humorom cítiť presné poznanie ľudskej povahy. Kukučín sa nesmeje človeku zhora; jeho humor je skôr odhalením slabostí, ktoré sú nám blízke. V novele Neprebudený zas vidíme tragický osud jednoduchého človeka, ktorého vnútorný svet je zraniteľný a čistý, no práve preto neschopný ubrániť sa tvrdej realite. A Keď báčik z Chochoľova umrie výborne zobrazuje úpadok zemianskej vrstvy, ktorá si zachováva gestá dôstojnosti, ale reálne už nemá pevnú pôdu pod nohami. Kukučínov prínos spočíva práve v tom, že jeho postavy nepôsobia ako schémy. Sú živé, smiešne, tragické i dojemné zároveň.

Významné miesto v slovenskom realizme majú aj autorky, čo je osobitne dôležité, pretože rozšírili tematický aj skúsenostný priestor literatúry. Terézia Vansová patrí k prvým významným slovenským prozaičkám. Vo svojich textoch sa venovala každodennému životu, rodinným vzťahom, ženskému svetu aj mravným otázkam. Diela ako Julikin prvý bál, Ohlášky, Prsteň, Paľko Šuška, Danko a Janko či Z našej dediny ukazujú, že realistická literatúra nemusí zobrazovať len veľké spoločenské problémy, ale aj drobné situácie, v ktorých sa odkrýva charakter človeka. Vansová zároveň upozorňovala na postavenie ženy v rodine a spoločnosti.

Podobne dôležitá je Elena Maróthy-Šoltésová, ktorá spájala literárnu tvorbu s osvetovou a ženskou činnosťou. Jej novely Prvé previnenie, Popolka, Za letného večera, Proti prúdu a najmä próza Moje deti prinášajú citlivé a psychologicky presvedčivé zobrazenie rodinného života, ženskej skúsenosti, materstva a bolesti. Práve v jej dielach vidno, že realizmus nemusí byť iba „tvrdý“ spoločenský obraz, ale môže mať aj hlboko intímny a vnútorný rozmer. Šoltésová obohatila slovenskú literatúru o pohľad, ktorý je menej okázalý, no o to hlbší.

Ďalšie podoby a javy slovenského realizmu

Dôležitou zložkou realistických diel je humor a satira. Slovenská literatúra v tomto období objavuje, že smiech môže byť účinným nástrojom kritiky. Nejde o lacné pobavenie. Irónia a komické situácie odhaľujú malomeštiactvo, naivitu, pýchu či zaostalosť. V tomto smere je Kukučín majstrom, ale humor nájdeme aj v ďalších dielach obdobia.

Dráma síce nebola najsilnejším literárnym druhom realizmu, ale pre kultúrny život mala veľký význam. Ochotnícke divadlá šírili slovenský jazyk do miest aj dedín a vytvárali priestor spoločného kultúrneho zážitku. K dramatickým dielam, ktoré sa zvyknú spomínať v súvislosti s dobou, patrí napríklad Hviezdoslavova tragédia Herodes a Herodias. Aj keď Hviezdoslav predstavuje osobitú a veľmi výraznú osobnosť, jeho tvorba ukazuje, že realistická epocha nebola jednotvárna a prijímala rozličné podoby.

Prínos slovenského realizmu

Zo spoločenského hľadiska realizmus zviditeľnil problémy, ktoré by sa inak ľahko skryli za veľké vlastenecké slová. Ukázal biedu, sociálne rozdiely, úpadok niektorých vrstiev, ťažké postavenie žien, generačné napätie i morálne slabosti spoločnosti. Tým však spoločnosť neponižoval. Naopak, pomáhal jej spoznať samu seba. A iba spoločnosť, ktorá sa dokáže pravdivo vidieť, sa môže aj meniť.

Jazykový význam realizmu je takisto veľký. Spisovný jazyk sa v literatúre upevňoval, obohacoval a prirodzene prepájal s rečou ľudu. Práve v dielach realistov cítime, že slovenčina nie je len jazykom vznešených vyhlásení, ale aj každodennej skúsenosti, humoru, bolesti a ľudského rozhovoru. To bolo pre národ bez vlastného štátu mimoriadne dôležité.

Slovenský realizmus v porovnaní s romantizmom

Mení sa aj tematika. Namiesto idealizácie prichádza pravdivosť, namiesto veľkých symbolov detail každodennosti. Namiesto patetického tónu nastupuje vecnosť, dialóg a pozorovanie. To neznamená, že realizmus je „menej hodnotný“ alebo menej citový. Skôr ide o iný spôsob umeleckého myslenia. Cit nie je vystavený na obdiv, ale ukrýva sa vo vnútorných zápasoch postáv a v ich osudoch.

Práve tento posun považujem za znak dozrievania slovenskej literatúry. Národná literatúra už nepotrebovala iba povzbudzovať, ale aj analyzovať. Uvedomila si, že láska k národu neznamená slepé ospevovanie, ale aj odvahu povedať nepríjemnú pravdu.

Záver

Odkaz slovenského realizmu je živý aj dnes. Pripomína nám, že literatúra nemá iba skrášľovať svet alebo ponúkať únik z reality. Má aj pomenúvať to, čo bolí, odhaľovať pravdu o človeku a ukazovať hodnotu obyčajného života. Práve v tom spočíva jej trvalá sila. Slovenskí realisti nám zanechali nielen významné diela, ale aj dôležitú lekciu: národ dozrieva vtedy, keď sa dokáže pozrieť pravde do očí.