Zrod a transformácia ZSSR pred vypuknutím druhej svetovej vojny

Táto práca bola overená naším učiteľom: 16.01.2026 o 18:30

Typ úlohy: Dejepisná slohová práca

Pridané: 16.01.2026 o 17:41

Úvod

V tejto eseji podrobne rozoberiem vývoj ZSSR v rokoch 1917 až 1939, pričom využijem spojenie historickej faktografie, dobových prameňov a analýz slovenských historikov – najmä prostredníctvom literatúry, ktorá je súčasťou osnov základných a stredných škôl na Slovensku, ako sú práce R. Londáka, J. Bednára či dokumentárne zbierky ruskej histórie. Postupne sa zameriam na revolučné roky 1917, občiansku vojnu a konsolidáciu moci, následné ekonomické experimenty s Novou ekonomickou politikou (NEP), mocenské boje vnútri strany, éru industrializácie a kolektivizácie, veľký teror a procesy 30. rokov, ako aj na zahraničnopolitický obrat a predvojnové postavenie ZSSR. Metodologicky budem oddeľovať fakty (údaje, dátumy, vyhlásenia, štatistiky) od interpretácií, reflektovať zápasy o moc a dôsledky politických premien nielen na systém, ale aj na bežných ľudí.

Revolučné preludy a prechod moci (1917)

Vo februári 1917 zosadili protesty v Petrohrade cára Mikuláša II. a vznikla dočasná vláda na čele s predstaviteľmi buržoázie a umiernenej ľavice. Súčasne však pôsobili tzv. soviety – rady robotníkov, vojakov a roľníkov – ktoré reprezentovali radikálnejšie sily novej doby. Už v marci 1917 jeden z účastníkov, Viktor Nogin, vo svojej reči na zasadnutí petrohradského sovietu poznamenal: „Stojíme medzi dvoma prúdmi – starý svet kolabuje, nový sa ešte len zjavuje.“

Októbrová revolúcia, vedená boľševikmi pod taktovkou Vladimira Iľjiča Lenina a Leva Trockého, o niekoľko mesiacov neskôr znamenala skutočné uchopenie moci sovietmi. Prvými opatreniami novej moci bola deklarácia mieru „bez anexií a kontribúcií“ (Dekrét o mieri, november 1917), zrušenie súkromného vlastníctva pôdy v prospech roľníkov (Dekrét o pôde), znárodnenie priemyslu a bankového systému a zrušenie rodových titulov. Podľa zápisov z prvých plenárnych zasadnutí Petrohradského sovietu tieto rozhodnutia odrážali úmysel formovať spoločnosť „na základoch bratskej spolupráce tried najviac trpiacich pod starým režimom.“

Dôležitosť tejto fázy revolúcie spočíva v tom, že namiesto pluralitného vývoja došlo k pevnému ovládnutiu štátu jedinou stranou, čím bol vytvorený základ budúcej diktatúry proletariátu, ktorý sa však čoskoro transformoval na diktatúru jednej strany, ako vytýčil už slovenský historik J. Bednár vo svojej monografii o raných rokoch ZSSR.

Občianska vojna a konsolidácia moci (1918–1921)

Vojna si vyžiadala milióny mŕtvych na bojištiach aj v dôsledku epidémií a hladomoru. Prevládajúcu rolu v prežití režimu zohrala disciplinovaná Červená armáda, formovaná na základe brannej povinnosti a centralizovaného velenia (na čele s Trockým), ale aj tvrdé represívne opatrenia. Tajná polícia, obávaná Čeka (neskôr GPU), sa podľa prameňa z roku 1919 „nebála krvavých opatrení na obranu revolúcie pred vnútorným aj vonkajším nepriateľom.“ Počet popravených v dôsledku činnosti Čeky sa podľa výskumu historika V. Roginského pohyboval v tisíckach – len v roku 1920 hlásili archívy viac ako 12 000 popravených z politických dôvodov.

Vojnový komunizmus znamenal extrémne zasahovanie štátu do hospodárstva: znárodnenie celého priemyslu, rekvizície obilia na vidieku a zrušenie peňazí ako prostriedku odmeny. To vyvolalo nespokojnosť, v mnohých prípadoch až povstania, vrátane známeho kronského námorníckeho povstania v marci 1921: „Soviety bez boľševikov!“ hlásali letáky námorníkov, požadujúc návrat k pluralite v sovietoch.

Predstavy o voľnom zväzku „bratských republík“ sa rýchlo rozplynuli pod tlakom centralizmu a represie, ktorých cieľom bolo udržať jednotu ZSSR navzdory ekonomickému kolapsu a rozkladu spoločnosti. Tento vývoj jasne ukazuje, že vojnový režim bol na jednej strane nevyhnutnou reakciou na ohrozenie štátu, zároveň však položil základy autoritárskeho modelu vlády, ktorý bude následne ešte upevňovaný.

Obnova a Nová ekonomická politika (NEP) (1921–1928)

NEP umožnila roľníkom predávať prebytočné obilie na trhu po splnení povinného odvodu štátu a oživila mestské trhy, čo sa prejavilo výrazným zvýšením poľnohospodárskej produkcie – v roku 1925 sa úroda obilnín priblížila predvojnovým číslam (podľa štatistiky Historického atlasu Ruska, 2006). Súčasne sa však objavila aj nová trieda tzv. neppmanov – podnikateľov, ktorí boli vnímaní ako potenciálni „nepriateľi triedy.“

Politicky NEP znamenala isté uvoľnenie napätia a odklon od úplného centralizmu, no vo vnútri strany začali rásť spory medzi zástancami pokračovania NEP a stúpencami radikálneho návratu k centralizácii. Debaty Trockého, Bucharina a Stalina na zasadnutiach Ústredného výboru dokumentujú tieto konflikty – v zápisnici z diskusie v roku 1926 sa uvádza Leninov apel: „NEP je dlhodobá, avšak musíme ju regulovať pevnou rukou.“

Táto fáza priniesla krátkodobé zlepšenie životnej úrovne, zárodkovo však pripravila pole pre neskoršie boje o smerovanie krajiny, otázku industrializácie a koncentrácie moci.

Vznik ZSSR a boj o moc (1922–1929)

Rozhodujúcim momentom týchto rokov bola postupná strata síl Lenina (viacero cievnych príhod), čím sa otvoril zápas o jeho nástupníctvo. Jeho tzv. „politický testament“ (1922–1923) nielen varoval pred neobmedzenou mocou Stalina, ale aj ukazoval na potrebu kolektívneho vedenia. Vyhlásil: „Súdruh Stalin sústredil vo svojich rukách obrovskú moc; nie som si istý, či ju bude vždy vedieť dostatočne opatrne používať“ (Lenin, 1923). Napriek tomu Stalin, využívajúc svoju pozíciu generálneho tajomníka, dokázal vytvoriť v strane sieť podporovateľov, odstrániť rivalov (Trockého vyhostil v roku 1929 do exilu) a premeniť kolektívne orgány na mocenskú pyramídu s vlastnou osobou na vrchole.

Zápasy o moc sa prejavili aj v štrukturálnych posunoch: centralizácia rozhodovania, obmedzenie právomocí republik, presadzovanie jednotnej doktríny. Ako v správe moskovského archívu z roku 1928 uviedol jeden z funkcionárov: „Už nie je priestor pre kompromis medzi revolučnou disciplínou a starým regionálnym partikulárizmom.“

Priemyselná modernizácia, kolektivizácia a kultúrna politika (1928–1939)

Prvá päťročnica (1928–1932) stanovovala odvahu v číslach: ťažba uhlia mala vzrásť na dvojnásobok, výstavba elektrární ako DneproGES symbolizovala nové možnosti technickej moci. Urbanizácia viedla k založeniu obrovských centier ako Magnitogorsk, ktoré podľa dobových reportáží „do niekoľkých rokov predbehli niektoré západoeurópske priemyselné mestá“ (Ekonomické štatistiky ZSSR, 1936). Za rastom však stála tvrdá mobilizácia: nútená práca, nasadenie Gulagu, preťažovanie.

Kolektivizácia znamenala likvidáciu súkromného hospodárenia: v rokoch 1930–1933 bolo násilne združených milióny roľníckych hospodárstiev do kolchozov. Odpor sprevádzali deportácie označených „kulakov“ (podľa sovietskych štatistík 2,5 milióna ľudí), hladomor najmä na Ukrajine a v Kazachstane (Holodomor, vyše 3,5 milióna obetí podľa najnovších odhadov – zdroj: Ukrainska Pravda, 2010) a rozpad tradičnej dedinskej štruktúry.

Vedľa hospodárskej mobilizácie sa režim snažil ovládnuť kultúru: zavedenie socialistického realizmu (od roku 1932 pevnou direktívou ÚVKP(b)), potlačenie avantgardných smerov (osud Majakovského, Maleviča), centralizácia vzdelávania a postupná militarizácia spoločnosti. Literatura tej doby, v ZSSR i na Slovensku prekladaný Maxim Gorkij či Michail Šolochov, niesla ideologické posolstvo podriadenia jednotlivca kolektívu a presadzovania „nového sovietskeho človeka“. Učebnice dejepisu sa od roku 1938 tlačili výhradne v duchu nadvlády jedinej strany a centra, čo odzrkadľuje aj slovenská učebnicová literatúra z 50.-60. rokov.

Veľké procesy a teror (1934–1938)

Podľa údajov NKVD bolo počas rokov 1937–1938 zatknutých vyše 1,5 milióna ľudí, z toho približne 700 000 bolo popravených (Roginskij, 2012). Čistky postihli dôstojníkov červenej armády (zlikvidované až 80 % generálneho štábu podľa štatistiky P. Sedlačka „Európa na prahu vojny“, 2019), čo výrazne oslabilo obranu štátu pred nemeckou inváziou. Veľký teror znamenal totálnu transformáciu strany i byrokracie. Zmizli posledné zvyšky nezávislého myslenia – strach a lojalita nahradili diskusiu a kolektívnu zodpovednosť.

Zahraničná politika a medzinárodné postavenie pred vojnou (1935–1939)

Dôkazom meniacich sa priorít boli i aktivity Kominterny, ktorá bola využívaná na šírenie sovietskeho vplyvu (napr. podpora španielskej republiky počas občianskej vojny 1936–1939; v tejto súvislosti bojovalo v Španielsku okolo 400 slovenských dobrovoľníkov, ako uvádza R. Londák vo svojej práci „Slováci a španielska vojna“, 2008). Diplomatická korešpondencia medzi Litvinovom (komisárom zahraničných vecí) a západnými veľmocami jasne odhaluje nedôveru voči reálnym zámerom Stalina i Hitlera – britský premiér N. Chamberlain v memorande z roku 1938 píše: „Spojiť sa s Ruskom znamená riskovať, že ťa zajtra predá nepriateľovi.“

Veľkou iróniou ostáva, že pakt s Nemeckom – vrátane tajného dodatku o rozdelení Poľska a pobaltských štátov – pripravil cestu na ďalšiu fázu expanzie ZSSR a definitívne pochoval ilúzie o progresívnej vojenskej aliancii proti fašizmu.

Záver

Sovietsky zväz preto vstupoval do druhej svetovej vojny s obrovskými rezervami, ale aj s mnohými slabinami: oslabenou armádou, vyčerpaným vidiekom, strachom v spoločnosti. Dodnes ostáva otázkou slovenských a európskych historikov, kde presne leží hranica medzi nevyhnutnosťou obetí za cenu pokroku a cynizmom systémového násilia. Súčasné poznanie, najmä vďaka otváraniu ruských a ukrajinských archívov či regionálnemu výskumu dopadov kolektivizácie, ešte stále rozširuje obzory, ako vnímať a hodnotiť toto obdobie – nielen ako dejiny „veľkých anály“, ale aj ako príbeh obyčajných ľudí.

Dedičstvo týchto rokov je na jednej strane technická, urbanistická či vojenská modernizácia, na druhej strane hlboké rany vo vzťahoch medzi občanmi, strata dôvery v štát a v budúcnosť. Pre slovenského čitateľa a študenta je skúmanie tejto epochy dôležitým príspevkom k chápaniu mechanizmov, ktoré umožnili nielen vzostup totality, ale aj jej udržanie – či už pod heslom triednej spravodlivosti, alebo v mene „veľkej vlasti“.

---

Pramene a literatúra (výber):

- Bednár, J.: Dejiny Ruska a Sovietskeho zväzu. Bratislava: SPN, 2005. - Londák, R.: Slováci v Španielskej občianskej vojne. Bratislava: Veda, 2008. - Dokumenty: Zbierka revolučných dekrétov (1917–1924), Archív KPRF. - Roginskij, V.: Čeka, OGPU a veľký teror. Moskva: Memorial, 2012. - Sedlačko, P.: Európa na prahu vojny. Bratislava: Perfekt, 2019.