Charakteristika humanizmu, renesancie a baroka v literatúre
Táto práca bola overená naším učiteľom: 15.01.2026 o 19:19
Typ úlohy: Dejepisná slohová práca
Pridané: 15.01.2026 o 18:23
Zhrnutie:
Práca analyzuje humanizmus, renesanciu a baroko v európskej a slovenskej literatúre, ich hodnoty, predstaviteľov a vplyv na spoločnosť.
Úvod
Vývoj civilizácie je neoddeliteľne spätý s literatúrou a kultúrou, ktoré v rôznych historických obdobiach zrkadlia zmeny nielen v umení, ale predovšetkým v hodnotách, myslení a spoločnosti. Medzi najvýznamnejšie medzníky európskeho kultúrneho vývoja patria obdobia humanizmu, renesancie a baroka. Tieto obdobia sa neprejavili len vo vizuálnom umení či architektúre, ale prenikli aj do literatúry, kde veľmi plasticky odzrkadľujú dobové ideály, spoločenské napätia a hľadanie odpovedí na základné otázky bytia.Téma humanizmu, renesancie a baroka je pre slovenského študenta kľúčová práve preto, že nám pomáha chápať podstatu zmien, ktoré formovali moderné európske myslenie. Prostredníctvom klasických literárnych diel môžeme sledovať, ako sa menil pohľad na človeka, jeho schopnosti, miesto vo svete i vo vzťahu k Bohu, ale aj v každodennom živote. Táto esej si kladie za cieľ nielen definovať charakteristické znaky jednotlivých období, ale najmä analyzovať a interpretovať vybrané diela ich hlavných predstaviteľov, pričom venuje osobitnú pozornosť dielam relevantným v kontexte slovenského vzdelávacieho systému.
Aby sme mohli tieto pojmy správne pochopiť, je vhodné si najprv stručne načrtnúť každé obdobie: Humanizmus predstavuje prechod medzi dogmatickým, nábožensky determinovaným stredovekom a novším racionálnym pohľadom na svet, pričom kladie dôraz na človeka a jeho hodnoty, schopnosti a vzdelanie. Renesancia znamená doslova „znovuzrodenie“, prinášajúc prebudenie záujmu o antiku, rozvoj poznania, umenia a racionálneho myslenia. Barok sa objavuje v čase spoločenských kríz a náboženských konfliktov; je to obdobie kontrastov, prehnanej emocionality, veľkoleposti, ale aj hlbokých reflexií o konečnosti a zmysle života.
I. Definícia humanizmu, renesancie a baroka
Humanizmus
Humanizmus je filozofický a kultúrny smer konca stredoveku a začiatku novoveku, ktorý kladie dôraz na hodnotu, dôstojnosť a možnosti človeka. V protiklade s prevládajúcim stredovekým scholastickým myslením, kde bol ľudský život vnímaný predovšetkým ako príprava na večnosť, humanizmus sa obracia k tomuto svetu, uznáva jedinečnosť jednotlivca a jeho rozum, skúsenosť a túžbu po poznaní. Spisovatelia a učenci tohto smeru sa inšpirovali antickými dielami (najmä gréckymi a rímskymi), ktoré prekladali, komentovali a ktorých hodnoty prispôsobili svojim časom. Veľký dôraz kládli na vzdelanie, rozvoj osobnosti a jednotlivca, pričom sa zaslúžili o vznik a šírenie spisovného jazyka. Humanizmus mal priamy vplyv na rozvoj literatúry – umožnil vznik nových žánrov, rozvoj lyriky či esejistických textov.Renesancia
Renesancia, z talianskeho „rinascita“ – znovuzrodenie, je obdobie medzi 14. a 17. storočím, v ktorom sa v Európe obnovil záujem o antické ideály krásy, proporcie, harmónie a univerzálneho rozumu. Typickými znakmi tohto obdobia je túžba po poznaní (vedeckom, umeleckom, filozofickom), spojenie kresťanských a antických prvkov, rozvoj individualizmu, šírenie nových žánrov (sonet, novela, epos), no predovšetkým rozmach kníhtlače, vďaka ktorej sa literatúra i vzdelanie šírili medzi širšie vrstvy obyvateľstva. Renesančný človek – homo universalis, sa snažil o zladenie rozumu i citu, vedy i viery; v tomto období sa rodia diela, kde sa literárny hrdina nebojí postaviť sa osudu a hľadať vlastné šťastie.Barok
Barok, ktorý sa datuje približne od konca 16. do polovice 18. storočia, je obdobím, kde literatúra, výtvarné umenie a hudba zaznamenali veľkolepý rozmach v duchu okázalosti, kontrastu a emocionality. Barok je úzko spätý s náboženskými konfliktmi (najmä protireformáciou po Tridentskom koncile) a spoločenskými krízami, či už v dôsledku vojen, morových rán alebo politických prevratov. Baroková literatúra je bohatá na metafory, alegórie a symboly, často sa v nej vyskytuje predstava sveta ako divadla („theatrum mundi“), zdôrazňuje pominuteľnosť života, krehkosť šťastia a všadeprítomnosť smrti (memento mori). Jazyk barokových autorov je často prehnaný, dynamický a obrazný, so silným dôrazom na city, vášne a duchovnú hĺbku.II. Interpretácia diel vybraných predstaviteľov humanizmu a renesancie (talianska literatúra)
Dante Alighieri – „Božská komédia“
Jedným z najvýznamnejších diel, ktoré preklenuje neskorý stredovek a začiatky renesancie, je nepochybne Danteho „Božská komédia“. Táto epická skladba, rozdelená do 100 spevov v troch častiach (Peklo, Očistec, Raj), je veľkolepou alegóriou cesty človeka za poznaním, spásou a duchovným vyjasnením. Dante, vedený najskôr rímskym básnikom Vergíliom (symbol rozumu), putuje cez deväť kruhov Pekla, kde pozoruje tresty rôznych hriešnikov – od tých, ktorí sa nikdy nerozhodli pre dobro či zlo, cez pôžitkárov, lakomcov až po násilníkov a zrady. Každý kruh je prepracovaným obrazom ľudskej slabosti, často veľmi vynaliezavo zobrazeným – napríklad lenivci sú v neustálom pohybe, podvodníci sú pochovaní v ľade.V Očistci už dominuje nádej – sedem kruhov predstavuje sedem smrteľných hriechov, z ktorých sa duše čistia s nádejou na spásu. Danteho tu sprevádza okrem Vergília aj milovaná Beatrice, ktorá je symbolom duchovnej dokonalosti. Raj, rozdelený na deväť nebeských sfér, predstavuje ideálny, harmonický stav duše, cesty k Bohu a absolútnemu poznaniu.
Dielo v sebe spája stredoveké motívy (náboženskú symboliku, teológiu, predstavu o posmrtnom živote) s prvkami renesančnej literatúry – racionalitou, snahou pochopiť ľudské chyby, záujmom o antickú kultúru (Vergílius), ale i hlbokým záujmom o krásu a zmysel sveta.
Giovanni Boccaccio – „Dekameron“
Boccacciov „Dekameron“ predstavuje zásadný obrat v chápaní literatúry – vo svojej zbierke 100 noviel, rozprávaných desiatimi mladými ľuďmi ukrytými pred morovou epidémiou, sa Boccaccio šikovne dotýka bežných tém každodenného života. Na rozdiel od stredovekej didaktickej poviedky, ktorá mala výchovný zámer, sa v Dekamerone stretávame s humorom, iróniou, štipľavou kritikou spoločnosti, pokrytectva či malomeštiackych mravov, vrátane duchovenstva.Zároveň je však významné postavenie žien v jeho diele – ženy často vystupujú ako aktívne, bystré a morálne silné osobnosti, čím Boccaccio zobrazuje renesančný humanistický prístup k ľudskej dôstojnosti a slobode. S Dekameronom sa literatúra stáva svetským zážitkom a nástrojom spoznávania ľudskej rozmanitosti; objavuje sa tu radosť zo života, láska, túžba po potešení, ale i kritika a satira.
III. Významní predstavitelia španielskej a anglickej literatúry
Miguel de Cervantes – „Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha“
Miguel de Cervantes vo svojom stĺpovom diele „Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha“ paroduje rytierstvom presiaknuté literárne diela stredoveku a súčasne stavia do protikladu idealizmus rytierov s tvrdou realitou sveta. Hrdina, ktorý sa rozhodne obnoviť hodnoty rytierstva, naráža na nové spoločenské podmienky, kde už tieto ideály nemajú miesto. Jeho zápasy s veternými mlynmi sa stali symbolickým obrazom zápasu jednotlivca so svetom, ktorý sa zmenil a ktorému už staré vzory nestačia. Don Quijote je tak podobenstvom o hľadaní zmyslu a miesta človeka v rýchlo meniacom sa svete, kde sa ešte stále objavuje renesančná viera v ľudskosť, ale i trpký humor nad nesplniteľnými snami.William Shakespeare – „Rómeo a Júlia“
William Shakespeare patrí k najvýraznejším predstaviteľom renesančno-barokového prechodu v literatúre. V jeho tragédii „Rómeo a Júlia“ splývajú renesančné sny o láske, mladej vášni a šťastí so silnými barokovými motívmi osudu, smrti a utrpenia. Osudy dvoch mladých milencov z nepriateľských rodín – Capulettiovcov a Montekovcov – demonštrujú nielen nerozlučiteľnosť lásky a smrti, ale najmä nezmyselnosť nenávisti, ktorá rozdeľuje rodiny i celé mestá. Dielo je vystavané na dramatických kontrastoch, silných emóciách a hĺbkovej psychológii postáv. Nevyhýba sa tragickému koncu, ktorý je pre mnohé diela baroka typický – smrť milencov je zároveň melancholickou obžalobou spoločnosti.William Shakespeare – „Hamlet“
Aj vo svojej tragédii „Hamlet, dánsky princ“ Shakespeare stavia človeka do centra filozofických a psychologických otázok. Hamlet, ktorý po smrti svojho otca hľadá spravodlivosť a pomstu, sa zmieta medzi rozumom a citom, medzi konaním a nečinnosťou. Jeho slávny monológ „Byť či nebyť“ je dodnes citovaný ako vrchol úvah o ľudskej existencii. Príbeh plný dômyselných zvratov (inscenovanie hry, smrť Ofélie, tragický záver) zdôrazňuje pominuteľnosť i krehkosť ľudskej povahy, pričom Shakespeare v Hamleta vnáša aj barokové myšlienky: život ako ilúzia, zmätok medzi realitou a jej zdaniami, úzkosť pred smrťou a pátos tragédie.Shakespeare a jeho ďalšia tvorba
Popri tragédiách sa Shakespeare preslávil aj veselými komédiami a historickými drámami. Komédie, ako „Sen noci svätojánskej“ či „Skrotenie zlej ženy“, vtipne glosujú omyly zamilovaných, hry osudu i nedorozumenia. Historické drámy – napríklad „Richard III“ alebo „Henrich IV“ – brilantne analyzujú moc, politiku a dejiny Anglicka. V celom Shakespeareovom diele je cítiť zmiešanie renesančnej viery v človeka s barokovým dôrazom na protiklady, neprehliadnuteľnosť smrti a vášne.IV. Slovenská literatúra v období humanizmu, renesancie a baroka
Hugolin Gavlovič – „Valaská škola mravú stodola“
V slovenskej literatúre sa obdobie baroka najvýraznejšie prejavilo v postave Hugolina Gavloviča, autora rozsiahlej pastierskej epiky „Valaská škola mravú stodola“. Gavlovič v nej využíva ľudový jazyk, jednoduchosť a poučnosť, aby priblížil morálne hodnoty a vzťah k Bohu nielen vzdelancom, ale aj širokému ľudu. Dielo je naplnené obrazmi každodenného života – upozorňuje pred poverčivosťou, kladie dôraz na mravnosť, pokoru, lásku voči blížnemu, ale neuniká ani témam ako je pominuteľnosť a márnosť sveta (častý barokový motív), či nevyhnutnosť smrti. Gavlovič sa okrem pastierskych motívov zaoberá výchovou, poučením a vďaka didaktickému charakteru majú jeho verše nadčasovú platnosť.Martin Rakovský – „O spoločenských vrstvách v štáte...“
Významnou osobnosťou slovenského humanizmu a renesancie bol Martin Rakovský. V diele „O spoločenských vrstvách v štáte a príčinách prevratov v kráľovstvách a cisárstvach“ reflektuje fungovanie štátu i spoločnosti, kritizuje zlú vládu, nespravodlivosť panovníkov, ostrý protiklad medzi bohatstvom a chudobou a varuje pred úpadkom morálnych hodnôt. Svojím dielom vyzýva na spravodlivú vládu, rovnosť vrstiev a zodpovednosť občanov, čo je silne ovplyvnené renesančným duchom otázok o spravodlivosti, slobode a rovnosti. Problematika bezbožnosti, ľahostajnosti a nerovnosti je takto prenášaná do širšieho spoločenského diskurzu.Záver
Obdobia humanizmu, renesancie a baroka predstavujú v dejinách európskej kultúry rozhodujúce medzníky na ceste k modernému mysleniu. V literatúre sa mení pohľad na človeka – od podriadenosti Božej vôli, cez vyzdvihnutie indivídua, až po hĺbavé rozjímanie o pominuteľnosti a hodnotách existencie. Dante, Boccaccio, Cervantes a Shakespeare vo svojich dielach stvárnili doby zlomov, posunuli hranice literatúry k precítenejšiemu a pravdivejšiemu zobrazeniu človeka a jeho sveta. Slovenskí autori ako Gavlovič či Rakovský dokázali tieto veľké myšlienky preniesť i do prostredia našich predkov a literárne obohatiť slovenskú kultúru.Témy, ktorými sa autori týchto období zaoberali, nestrácajú na aktuálnosti – láska, spravodlivosť, túžba po poznaní, zápas dobra a zla alebo pominuteľnosť života sú večné otázky človeka. Umenie a literatúra nám tak aj dnes pomáhajú nachádzať odpovede a prepájať minulosť so súčasnosťou i budúcnosťou. Preto je dôležité tieto diela čítať, analyzovať i reflektovať, aby sme lepšie porozumeli nielen dávnym časom, ale aj sebe samým.
Ohodnoťte:
Prihláste sa, aby ste mohli ohodnotiť prácu.
Prihlásiť sa