Pamäť a medzigeneračné putá v románe Jany Šrámkovej ‚Biela sužka v tvojich vlasoch‘
Táto práca bola overená naším učiteľom: 16.01.2026 o 11:14
Typ úlohy: Analýza
Pridané: 16.01.2026 o 10:24
Zhrnutie:
Analýza Šrámkovej Biela sužka: medzigeneračné väzby, pamäť a identita cez objekty (vlasy, priadza), domov, starostlivosť a komunita.
Medzi priadzou a bunkrom: Medzigeneračné putá a pamäť v diele Jany Šrámkovej „Biela sužka v tvojich vlasoch“
V každom veku a spoločenskom systéme ľudstvo zápasí s otázkami prepojenia generácií, odovzdávania pamäti a dilemami starostlivosti. Moderná slovenská próza opakovane skúma obraz domova, ktorý už nie je len miestom bezpečia, ale často i priestoru napätia, zmeny a hľadania vlastnej identity. Jana Šrámková vo svojom románe *Biela sužka v tvojich vlasoch* s ostrou presnosťou a citlivým pohľadom rozpletá príbeh, v ktorom sa prelína každodennosť s traumu, obyčajné veci s prenikavou symbolikou a kde vlas, nite či priadza utvárajú jemnú sieť rodinnej i spoločenskej pamäti.Šrámková (narodená v Havlíčkovom Brode, časťou tvorby i života úzko spätá s prostredím Moravy a západného Slovenska), zastáva v súčasnej stredoeurópskej literatúre výnimočné miesto práve schopnosťou prenikavo zachytiť jemné nuansy emocionálnych väzieb v rodine. Dej *Bielej sužky* sa z veľkej časti odohráva v stiesnenom panelákovom byte, neskôr v zariadení pre seniorov, na pozadí premien mesta a pretrhnutých koreňov. Skrz pohľad hlavného dievčenského subjektu sledujeme nielen stret rodinných generácií, ale i vnor do komunity starých ľudí, scény šikanovania, posmechu, hľadania priateľstva a útekov do úkrytov-bunkrov; a skrze to aj prienik detskej fantázie s drsnosťou reality. V tejto eseji budem obhajovať tézu, že v diele Jany Šrámkovej je vzťah medzi starými a mladými použitý ako zrkadlo spoločenských nerovností, pričom drobné predmety a úkony (šitie, česanie) fungujú ako nosiče kolektívnej pamäti a identity.
Najskôr sa zameriam na prostredie, ktoré výrazne formuje psychológiu postáv a ich medziľudské vzťahy.
---
Prostredie a jeho význam: Vône, stiesnenosť a prerušované korene
Fyzický priestor, v ktorom postavy žijú, je v Šrámkovej diele nielen kulisou, ale kľúčovým činiteľom medziľudských interakcií aj prežívania identity. Ústredným miestom je úzky, takmer klaustrofobický byt – priestor presýtený zvukmi štrikovania, šušťaním látok a závany kuchynskej polievky, ktoré „sa vnášajú do spánku ako spomienka na starú matku“ (porovnaj opis na začiatku románu). Tento domáci interiér pôsobí ako schránka dejinných vrstiev: každý predmet – obliečka, naškrobený uterák, pozostatky po dávnych háčkovaniach – je nositeľom rodinnej pamäti i dôkazom o odkázanosti mladších na poklady starších.Presun starej ženy do zariadenia pre seniorov znamená tragickú aj oslobodzujúcu premenu. Domov dôchodcov sa stáva miestom izolácie, kde sa minulosť rozplynie v rutinách, ale aj zrodom nových foriem spolupatričnosti medzi babičkami. „V každom rohu je ticho po niekom inom,“ píše autorka, čím naznačuje nielen fyzickú, ale hlavne existenciálnu prázdnotu po strate domova. Demolácia starého domu, o ktorej sa v texte často hovorí ako o nenávratnosti detstva, je metaforou narušenia kontinuitného premeny života a odpojenia človeka od jeho koreňov.
Významné miesto má aj bunker – schnujúci a zároveň magický priestor detského úteku, miesto pre hry, kde je možné byť niekým iným, načas ovládnuť traumu alebo pocity bezmocnosti. Autorka venuje dôraz nielen description priestorov, ale aj slovesám a citoslovciam: šuchot, buchot dverí, tiché šeptanie priadze – prostredie nabíja atmosféru krehkej bezpečnosti i napätia.
Nad rámec týchto scén stojí skúmanie, prečo autorka venuje priestoru takú pozornosť. Skrze detailné opisy totiž zvýrazňuje prepojenie medzi materiálnymi stopami a osobnou históriou; a zároveň ukazuje, že strata priestoru často znamená aj stratu časti identity.
---
Rodina, starostlivosť a mocenské vzťahy: Loajalita na hrane obetavosti
Postavenie hlavnej postavy v rodine je jednou z najsilnejších línií celého románu. Dieťa je intuitívne lojálne svojej starej matke, no zároveň je vystavené napätiu medzi povinnosťou a pocitom bremena, ktorý na ňu rodina prenáša. „Starosť znamená aj neviditeľné puto – nite, ktoré nás držia spolu, niekedy aj proti našej vôli,“ rezonuje v jednej z úvah. Staršia žena učí dievča ručnej práci, šitiu, trpělivosti – no pod povrchom je aj silný dôraz na poslušnosť, odovzdanosť spoločenskej roli: „Bez švov nevydrží nič“, hovorí.Konflikt s ďalšími rodinnými členmi – najmä nevlastnou matkou, resp. inými príbuznými – pretavuje tému odmietania toho, čo je v rodine vnímané ako „bremeno staroby“. Súdobá slovenská próza sa tejto otázke venuje pomerne často, pozri napr. *Piata loď* Moniky Kompaníkovej, kde je starostlivosť často predstieraná, sprevádzaná jemnou emocionálnou manipuláciou alebo rezignáciou. V *Bielej sužke* hranica medzi obetavosťou a manipuláciou nie je jasná – láskavosť starej ženy je hmatateľná, ale v pohľade cez detské oči možno vidieť bolestivý údel žien, ktoré svoju hodnotu odvádzajú od služby ostatným.
Veľmi funkčné sú dialógy. V scéne, kde stará žena rozhodne ponechať dieťa v starostlivosti, zaznie tvrdá veta: „Takých nechcem, čo iba berú a nevracajú nič,“ čím sa vzťahy posúvajú medzi povinnosťou a právom na individualitu. Starostlivosť je aj formou moci – autorka skúma motívy obete, a zároveň im kladie hranice. Objavuje sa otázka: Do akej miery je možné starať sa o iného, bez toho aby človek zabudol sám na seba?
---
Dospievanie, škola a skúšky sebahodnoty
Proces dospievania je jedným z najautentickejšie vykreslených motívov. Hlavná postava prichádza do školy, kde je vystavená nielen očakávaniam dospelých, ale aj tvrdým odrazom krutosti v detskom kolektíve. Akákoľvek inakosť – či už v obliekaní (šaty vlastnoručne ušité s pomocou starej matky), alebo v spôsobe reči – je príležitosťou k posmechu. V scéne, kde sa protagonistka objaví v strohých, ale starostlivo ušitých šatách, je terčom: „Čo to máš navlečené?“ posmieva sa spolužiačka. Nasleduje pokus o útek: Dievča hľadá útechu v zručnosti a tradícii (spínanie priadze, kreslenie vzorov) – je to jej spôsob, ako nadobudnúť životnú hodnotu mimo systému sociálnej súťaže.Dôležité sú aj momenty, keď dievča stretne krajčíra – starého majstra tkáča, ktorý jej vysvetlí cenu rozumu a dôstojnosti: „To, čo sa naučíš rukami, už ti nik nevezme.“ Práve tieto scény kontrastujú s výsmechom v škole – ukazujú, ako vonkajšie tlaky naraz narážajú na vnútorný svet, kde je (aspoň na chvíľu) možné objaviť identitu mimo určovania druhými.
Na rozdiel od prvotnej interpretácie detského sveta ako výhradne krutého, Šrámková veľmi citlivo zachytáva aj možné mosty medzi ľuďmi: postupný vznik kamarátstva, pochopenie, že láskavosť je tiež voľbou a obranným mechanizmom.
---
Spoločenstvo a alternatívne rodiny: Komunita miesto krvi
Čo je rodina? Román odpovedá, že ju možno nachádzať aj mimo rámca pokrvných väzieb. V domove dôchodcov vznikajú síce krehké, ale mimoriadne silné priateľstvá medzi staršími ženami a dievčaťom, spájané spoločnými rituálmi: napríklad „tajomné štedrovečerné večere, kde každý prinesie kúsok svojej pamäti“, či tiché večery pri spomínaní starých piesní. Aj hra v bunkri alebo spoločné učenie sa ručných prác vytvárajú komunitu, v ktorej je identita dieťaťa posilňovaná – hoci na krátky čas.V slovenských reáliách, kde je dôraz na pokrvnú rodinu stále značne silný, predstavuje dievčenské nachádzanie „alternatívnej rodiny“ odvážnu a pozitívnu víziu. Komunita tu supluje nedostatok domova, a zároveň dávkuje nové možnosti, ako prežiť a zachovať si dôstojnosť.
Z hľadiska dynamiky, práve komunita v domove dôchodcov nie je bez konfliktov: aj tu existuje nevraživosť, skryté aliančné vzťahy, hierarchia – na čo upozorňujú scény, kde sa jedna z babičiek stane terčom vylúčenia. Tieto jednotlivé „malé spoločnosti“ teda presne odzrkadľujú veľké spoločenské zápasy o moc, súcit a uznanie.
---
Symbolika a motívy: Vlasy, priadza, bunker, upírstvo
Šrámková umiestňuje do centra príbehu nenápadné, no významovo nabité objekty. Vlasy a biela priadza sa v diele opakovane objavujú ako metafory plynutia času, starnutia, ale i traumy a viny. „Biela sužka“ – teda tenký, takmer neviditeľný vlas, ktorý zanecháva stopu v cudzích vlasoch – je nielen metaforou starnutia, ale i cudzosti, ktorá sa premieňa na pozadí medziľudských dotykov. Priadza je médium odovzdávania pamäti: šitím a prešívaním staršia žena „vkladá“ históriu rodiny do každej veci.Bunker – miesto úkrytu, ale aj konfrontácie so strachom – je symbolom potreby mať vlastnú hranicu pred svetom. Práve tu je priestor na hry i na vážne rozhovory o úlohe detí a starých v spoločnosti, o pocite neviditeľnosti a túžbe byť videný.
Motív „upíra“ a Martinovo rozhodnutie „piť krv vinných“ je zaujímavou, na prvý pohľad možno morbídnou variáciou na adolescentnú túžbu po pomste a moci. Čítať tento motív možno ako alegóriu bezmocnosti slabších voči necitlivosti sveta – kde „vypitie krvi“ znamená fascináciu spravodlivosťou, hoci aj v jej deformovanej podobe.
Tento motív sa opakuje v moderných slovenských textoch – pripomeňme náznaky mágickej reči v próze Daniely Kapitáňovej či v Balleho „V mene otca“, kde sú bežné predmety nabíjané symbolikou, ktorá ďaleko presahuje ich utilitárne využitie.
---
Štýl, rozprávač a jazyk: Autentický pohľad a sila detailu
Výnimočnosť *Bielej sužky* spočíva aj v špecifickom rozprávačskom hlase. Autorka kombinuje vnútorné monológy protagonistky s vonkajšími pozorovaniami; jej štýl je úsečný, poetický, často fragmentarizovaný tak, ako fragmentárna je aj pamäť postáv.Dialógy sú pretkávané regionálnou jazykovou vrstvou, slangom i archaizmami, ktoré posilňujú dojem autenticity – napr. rozhovor medzi babičkou a vnukom o „starých dobrých domácich poriadkoch“, alebo scéna, kde sa Šimonka rozpráva s dedom o stratenej kolekcii gombíkov: „Babka mala také, čo cvakli a už nikdy viac.“ V týchto vetách sa bežný predmet mení na krátky pamäťový záznam ľudskej blízkosti.
Opakovanie motívov, dôraz na zvuky a vône, premenie bežných úkonov (pranie, šitie, česanie) na symboly určujúce hodnotu priemerného dňa – to sú najvýraznejšie štýlové prostriedky, ktoré robia z textu nielen rodinnú kroniku, ale aj literárnu meditáciu o premenách pamäti.
---
Alternatívne interpretácie a protinázory
Mohlo by sa zdať, že dielo možno čítať predovšetkým ako svojráznu kroniku „malého spoločenstva“ – s húževnatým, miestami až sarkastickým humorom, ktorý odľahčuje inak ťaživú tému. To by korešpondovalo napríklad s dielami Petra Pišťanka či Ivany Gibovej, kde irónia a občasná groteska slúžia na demaskovanie spoločenských konvencií. Napriek tomu sa domnievam, že v *Bielej sužke* prevažuje melancholický, empatický pohľad a dôkladná symbolika nad humornou rovinou: konkrétne scény so stratou domova a budovaním nových väzieb i štýl písania podporujú moju tézu o románe ako zrkadle spoločenských nerovností a pamäťových mechanizmov.---
Záver
Šrámkovej *Biela sužka v tvojich vlasoch* je románom hlbokých vrstiev: za nenápadným príbehom o dospievaní a starnutí sa ukrýva rozprava o pamäti, zániku starých foriem spolunažívania a možnostiach nových komunít. Malé rituály – šitie, priadza, dotyk vlasov – stelesňujú odovzdávanie hodnoty a identity v spoločnosti, ktorá je čoraz viac ohrozená stratou kontinuity. Čitateľ získa nielen citlivý portrét medziľudských vzťahov, ale aj vhľad do otázok spoločenskej zodpovednosti, empatie a práva na dôstojnosť vo všetkých fázach života. Otvára sa však aj otázka, ako sa so stratou pamäti a bezpečia vyrovnáva celá naša spoločnosť – nielen hlavní hrdinovia románu.V čase, keď sa v mestách rúcajú staré štvrte a tradičné rodiny menia podobu, zostáva otázka pamäťových stôp a putá medzi generáciami aktuálnejšia než kedykoľvek predtým. Na rozdiel od mnohých spoločensky orientovaných diel, Šrámková ukazuje, že aj v krehkých, takmer neviditeľných väzbách možno nájsť silu na prežitie aj odpustenie.
---
Ohodnoťte:
Prihláste sa, aby ste mohli ohodnotiť prácu.
Prihlásiť sa